„Pretože nepoznajú Božiu spravodlivosť a usilujú sa uplatňovať svoju spravodlivosť, nepodrobili sa Božej spravodlivosti. Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol, každý, kto verí.“ (Rimanom 10,3-4).


Skúša hrať na klavíri  melódiu, ktorú sa naučil ešte v detstve. Pridáva k nej improvizácie. Skladbu sa mu nedarí zahrať, ale nie je nespokojný. Baví ho to. Prečo?

Túto otázku som položil svojmu priateľovi v jeho byte, do ktorého sa nedávno nasťahoval. Bol som v ňom jeho prvým hosťom. Začínal sa náš prvý rozhovor – nová reč v novom byte! Nové pohyby, gestá, polohy. Všetko je tu nové – kým si človek zvykne, usmial sa môj priateľ Peter a uspokojene si sadol na gauč blízko operadla. Ja som sedel v sofe oproti. Pili sme čaj.

„Vieš,“ zrazu zvážnel, „je tu jeden príbeh! Príbeh človeka, ktorého nepoznáš. Môžem ti ho vyrozprávať?“

V skutočnosti je to jednoduchá záležitosť. O nič nešlo! Iba: istému mužovi istá žena povedala: Chcela som iného človeka, nie takého, akého tu vidím! Aj on jej chcel okamžite odvrknúť: “ Buď iná a budem iný aj ja!“, ale…

V poslednom okamihu si to rozmysel. Ešte v ten deň sa zbalil. Navždy od nej odišiel.

„A to je všetko,“ povedal Peter vážnym hlasom.

„Hm,“ usmial som sa. „To sa dá? Len tak odísť? V priebehu okamihu?“

„Vieš, čo napísal v určitom období Pavol. Robím čo nechcem, nie to, čo chcem. Rimanom 7. kapitola,“ dodal Peter.

„Čo ten muž vlastne chcel?“ spýtal som sa.

„Dokonalú ženu…“

„A ona?“

„Dokonalého muža…“ povedal.

Potom stál pri okne, obrátený ku mne chrbtom.

Pôvodne som si za klavír sadnúť nechcel. Ale aj ja som poznal akúsi melódiu z mladosti, po ktorej sa mi cnelo. Začal som ju vybrnkávať. Občas som sa pomýlil, ale zavše som sa k niektorému zo správnych tónov predsa len vrátil, takže melódia sa mi nikdy nestratila.

„V tomto dome sa dá žiť,“ povedal Peter a obrátil sa.

„Nehral som, čo som chcel!“ ospravedlnil som sa.

„Bolo to nové! Úplne nové! A… krásne! To nemalo chybu!“ povedal Peter a…

A ja som tým slovám veril.

„Povedz mi,“ spýtal sa potom, „odkiaľ sa vzala tá melódia medzi tými tónmi?“

„Je to medzi nebom a zemou,“ pokrčil som plecom.

Z Petrovej postavy čosi žiarilo.

Odvaha žiť.