Čo dnes potrebujeme? A to naliehavo? Aby si niekto sadol k nám na zem a ostal s nami sedem dní a sedem nocí, aby pritom nikto neprehovoril k najťažšie zranenému ani slovo, a aby videl, že “jeho bolesť je veľmi veľká” (Jób 2,13). Ale takého človeka niet. Toľko času nemá nikto. Dokonca ani lekár, ani psychiater, ani kňaz. Kto ho mať musí? Služobník Kristov. Musí mať dom na mlčanie. Musí mať dom na spomalenie času. Musí mať práve takú myseľ, také ústa a také srdce. A tiež také ruky a nohy. Prestaň rýchlo myslieť, prestaň rýchlo hovoriť, prestaň sa rýchlo pohybovať a prestaň rýchlo jesť. Ale – vlaky a autobusy nepočkajú. Lietadlá? Ani trochu! A bufety rýchleho občerstvenia sú jediným riešením, ako “dobehnúť zameškané”. Inzeráty? Nepočkajú! Konkurzy na najvýhodnejšie pracovné miesta? Nepočkajú! Nikto nepočká, všetko nám, ak sa zrýchleného života zriekneme, ujde. Potom však nadíde v živote sekunda, keď mnoho ľudí skríkne: “Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Ó, steny môjho srdca! Srdce sa vo mne búri, nemôžem mlčať, lebo ja počujem vojnový poplach. Skazu za skazou hlásia, lebo hynie celá krajina. zrazu pustnú moje šiatre, v okamihu moje stanové závesy.” (Jeremiáš 4,19-20). Infarkty. Náhle úmrtia. Kolapsy. Smrť. Hynie celá krajina. Riešenie?

Riešenie je v Jóbovi. Riešenie je paradoxne tam, kde ho takmer nikto nevidí a kde ho takmer každý odmieta. Sadni si na zem a mlč. Mlč sedem dní a sedem nocí a začni strašne pre náhly nedostatok pluralitného a postmoderného života trpieť. Trp pre stratu mozaiky svojho života! Trp! A zadívaj sa na jediného Boha a začuj: “Veď bláznivý je môj ľud, nepoznáva ma.” (Jeremiáš 4,22). Poznať svet, precestovať krajiny, poznať možnosti ako žiť a nepoznať Boha – či jestvuje bláznivejší spôsob života, než je práve tento? Než aký si zvolil človek 21.storočia? Pravdaže, mnohí pochopili, čo je bláznivé, a na bláznovstvo odpovedajú jeho rubom: grafitti, performance, to sú možností ľudí spomedzi poľných ciest, plotov a rohov ulíc, ako na steny svojho verejne odkrytého srdca a na steny bláznivých budov ľudskej pýchy zverejniť svoje osobné výkriky bolesti, bez toho, aby otvorili ústa. Veď kto dnes už počúva človeka, ktorého ťažia prahlbiny jeho bytia?

Počúvajú ho, napodiv, tí, ktorí hrajú na uliciach svoju drámu rovnako ako Jóbovi priatelia, kým ešte nezačali cez svoje ústa chŕliť znôšku eklektickej múdrosti. Kým Jóba chápali a tak sa stávali živým obrazom smrti a nemej hrôzy: to je zmysel performance, nekultúrnej kultúry tohto veku. Pouličná provokácia, keď človek urobí zo seba odpad ľudstva a prezentuje ho medzi ľuďmi s mobilmi pri uchu, ktorí sú rýchlejší, než ich vlastné slová a tie sú rýchlejšie, než ich myšlienky, ktorých vlastne v čase internetovej kultúry už niet. “Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Ó, steny môjho srdca!” (Jeremiáš 4,19). Jeremiáš bol prorok a takého človeka, akého stretávaš ty dnes, videl. Prežil jeho stratenosť i masovo prezentovanú samotu. Zakúsil šialenstvo jeho prázdneho srdca, plného karnevalových čačiek. Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Sadni si s Jóbom na zem, milý brat a milá sestra, a sedem dní a sedem nocí vedľa neho mlč, lebo jeho bolesť je veľmi veľká. A potom o tom mlčaní podaj správu. Bude to pre celý svet informácia, a to dobrá, že kresťania na svete ešte žijú. A bude to ďalej informácia, že chrámy ľudských múdrosti sú už zborené, hoci navonok ešte stoja. Nezostane z nich však napokon ani kameň na kameni. Vidíme to už?

Vidia to kresťania, ktorí sa narodili z vody a z Ducha? Chodia takí kresťania denne osobne k Ježišovi Kristovi na dnešný vrch Olivetský, aby sa Ho v dôverných modlitbách pýtali: Pane, čo sa to vlastne dnes okolo nás i v nás deje? A počujú takí kresťania odpoveď: “Hľaďte, aby vás nikto nezviedol?!” (Matúš 24,4). Ale kto by nás mohol zviesť – a ako? Či azda tí, ktorí už v tomto čase prichádzajú do našich domov v podobe letákov, pozvánok, i obálok s firemnými značkami a ktorí bohorovne tvrdia: Ja som tvoja spása, človek!? Ja som tvoja firma a tvoje náboženstvo, ja som tvoja záchrana, ja som tvoj cieľ života!? A potom prichádzajú v baránčom rúchu ďalší a ďalší a v neuveriteľnom tempe volajú: Ja som s tebou! Ja, tvoja spása! Rozumieš tomu, kresťan? Chápeš, že už “povstal národ proti národu…a že (sú) miestami zemetrasenia?” (Matúš 24,7). “Vtedy vás budú sužovať, budú vás vraždiť a všetky národy budú vás nenávidieť pre moje meno.” (Matúš 24,9). Hľadajte preto práve vy, kresťania, ktorí ste sa narodili z vody a z Ducha, svojho sužovaného človeka! Svojho Jóba! Sadnite si k nemu na zem bez slova a mlčte s ním sedem dní a sedem nocí! A vtedy prežijete aj vy súženie, aké ste ešte nepoznali! Prežijete súženie preto, lebo ste sa opovážili spomaliť čas do jeho pôvodnej rýchlosti. Prežijete súženie, pretože sa vrátite do poriadku svojho Stvoriteľa a do Božieho plánu s človekom, ktorý nám Boh Otec zjavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi na kríži. Iba na ňom môže nastať obrat a obnova času a časov! Iba na tom kríži možno spoznať, v Kristu ukrižovanom a vzkriesenom, čo znamená mlčať pri pravom Jóbovi. Pri Ježišovi Kristovi na vrchu Olivetskom. A čo môže napokon pre človeka znamenať, ak Ježišovi, ukrižovanému za celé ľudstvo, dá napokon ako Prvému a Poslednému Slovo, aby k nemu prehovoril. Aby prehovoril ku mne a k tebe.