Vtedy vstúpil do seba… (Evanjelium podľa Lukáša 15,17)

O milosť zápasíme v stave, keď nás začína ťažiť hriech. Milosť nemáme vtedy, keď sa dobre cítime, ale vtedy, keď vieme, že nám Boh Otec odpustil všetky naše previnenia. Keď už s Bohom rátame ako s Otcom a s Jeho poriadkom ako s domovom. Milosť prichádza dverami pokánia. Kto cez ne prejde?

Nie ten, kto si myslí, že mu v živote niečo “patrí”. Nám nepatrí nič. Sme len správcovia a pútnici na ceste. To je veľký zásah do našej pýchy. Kedy však túto skutočnosť v pravde poznáme a takúto identitu svojho postavenia vo svete naozaj prijmeme? Keď už nie sme doma. Keď sa “odsťahujeme od Otca do ďalekej krajiny” (Lukáš 15,13).

Tam je spočiatku veselo. Načo by sme vtedy, keď sa nám dobre darí, potrebovali milosť? Stačíme si sami. Pomáhajú nám peniaze. Náš diel Otcovho majetku! Naša pevná pôda pod nohami. Naša? A pevná? Či nevieš, človek, ktorý si len tráva, že ak nie si zakorenený do Božej milosti, uschneš a jedného dňa ťa hodia do ohňa smrti? Koľko ľudí sa už bez domova stratilo a nikdy viac nenašlo dvere domova, pretože nikdy sa už nemohlo vzdať svojej pýchy a domnelej nezávislosti i predstieranej slobody?

Milosť sa však napriek tomu pre každého objavuje v stave, keď začíname “trpieť núdzu”. Nie každý však túto milosť privíta a prijme, aby s ňou a s jej charakterom viedol rozhovor na život a na smrť. Pretože kým hriech sa spája so smrťou, milosť s novým životom. Ale milosť bez uvedomenia si všetkých našich hriechov a ich podstaty nikdy nie je milosť! Je to len fatamorgána našich nových podenkových, pominuteľných prianí. Je to len život vodného hmyzu, podenky, ktorý trvá zopár dní- a zrazu ho niet! Je to iba únik na ďalšie ostrovy mámenia, a tak posledné dni takých ľudí sú horšie, než boli tie prvé. Dobre ste začali! Kto vás omámil, aby ste neboli povoľní Pravde? Kto vás oklamal?

Ostrovy mámenia sa napokon menia na “mys hrôzy”, na ostrovy vyhnanstva, smútku a depresií. Milosť sa však predsa len znovu objavuje – a opäť tam, kde už “pasieme iba svine”, a kde si “žiadame naplniť brucho aspoň odpadkami, šupkami zo svätojánskeho chleba, ktoré žrali svine”.

Táto milosť je – zvláštna! Ťaživá? Je to len zlý sen, z ktorého sa už nikdy neprebudíme do zdravej mysle a obnoveného svedomia? Akokoľvek, kto vie, v akom stave sa nachádza a kto pochopil, že v živote mu nikdy nič nepatrilo tak, ako si kedysi myslel, že mu patrí, ten je pripravený prijať – práve čistú a svätú, teda v Pravde ponúkanú: Milosť. Odpustenie!

O tom človeku už možno povedať, že “vstúpil do seba”. Že našiel konečne správnu pozíciu a primeraný uhol pohľadu na všetko, v čom sám žije a hlavne ku všetkému, čo okolo neho existuje. Primeranosť a poriadok života sa začína tam, kde rozumiem, že ja sám nie som centrom svojho života. A ak do seba napokon vstupujem, tak už len s bázňou ako do chrámu Ducha Svätého a ako do života, ktorý patrí bezvýhradne Bohu.

Vstúpiť do seba! Tam, kde som si predtým myslel, že všetko dokonale poznám, zrazu objavujem srdce, ktoré som nepoznal a nepoznám (moje vlastné srdce!), ale ktoré mi “daroval Boh” práve preto, aby som ho mohol v Jeho láske: konečne poznať! Vstupujem do seba! A do môjho vnútra ma zrazu nevedie hlas sveta, ani odborník na fyziológiu a anatómiu človeka, ani odborník na našu dušu, psychológ či psychiater, ale do môjho vnútra a do hlbín môjho bytia a srdca ma teraz vedie: Jeho Tvorca. Stvoriteľ. Sám večný Boh, ktorý moje srdca stvoril a utkal pre mňa nepochopiteľným spôsobom pre ľudským suchým rozumom nepochopiteľné bohatstvá.

“Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem ku otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe…” (Lukáš 15,17-18). Čí je to hlas? Kto so mnou hovorí? Iba ja sám so sebou samým? Hovorí so mnou iba morálny princíp? Neosobný Zákon? Iba moje svedomie? Ale – odkiaľ ku mne zrazu tá osobná citlivosť svedomia, ktoré vo mne prehovorilo, prichádza? Odkiaľ sa vzalo to rozhodnutie: “Pôjdem k otcovi?”

Z niekdajšieho oslovenia otca: “Syn môj…” Zo slova Syn! Zo vzťahu, ktorý má otec ku synovi, hoci syn ten vzťah zavrhol, poprel, pošliapal a premrhal “v hýrení”. Premrhal? Áno, tak si myslíme: Ten vzťah je už navždy premrhaný, a je premrhaný rovnako, ako sme premrhali svoje pozemské imanie. So vzťahom otec-syn a syn-otec je koniec! Milosť už môže mať len podobu “otroctva”, “služby”, milosť už môže mať iba podobu “domu na prežitie”, nie domova na život a pokoj v niekdajšej otcovej láske.

V kresťanskom slovníku však existuje pojem obnova, obroda, nový život, znovuzrodenie. A to sa začína práve tam, kde sa potenciál ľudských možností a všetkých kvalít pozemských vzťahov a ich rezerv úplne vyčerpá. Keď už vieme: Sme v konečnom dôsledku vo svojom starom tele len tráva, len kvet trávy, ktorý vädne a usychá, objaví sa pre nás na naše počudovanie od Otca (od svedkov Ježiša Krista, Božieho Syna) iný oznam, iná, a to veľmi dobrá správa: Evanjelium! A jej obsah znie: Je tu prítomný nebeský Otec, ktorý celému ľudstvu a každému osobne vo vzkriesení svojho Syna Ježiša Krista ukázal, že hriech nemusí mať v našom živote posledné slovo ani tam, kde nás zasiahol jeho najťažší úder. Ani v bode, keď si myslíme: Za náš doterajší spôsob života nám patrí iba smrť! Všetky naše pokusy žiť skončili, pred nami je iba živorenie, nič iné si nezaslúžime.

Všetko sme premrhali? Áno, ale Boží Syn v nás svojím pozvaním k Otcovi cez svoje imanie všetko obnovuje! Naše ľudské imanie je stratené? Áno, ale Boží Syn Ježiš Kristus nám otvára dvere do iného imania a bohatstva: do nebeského spôsobu existencie s bohatstvom duchovných darov pre celý náš prítomný i budúci život! Celkom sme ako synovia starého Adama (človeka z hliny a zo zeme) zlyhali? V okamihu takého “konca” je však skrytá a súčasne odkrytá prevratná možnosť žiť v novom, nebeskom Adamovi: Vo vzkriesenom Kristu.

Túto správu nám oznamuje hlboko osobným spôsobom sám Boží Syn podľa vôle svojho Otca. Vraví: Vstaň a poď! Poď konečne k Otcovi, čaká ťa! Má pre teba pripravené miesto, ktoré sa stane tvojím skutočným domovom. Má pre teba v mojom mene, v mene Ježiš Kristus, a v mojom diele, v diele spásy, prichystané najkrajšie rúcho, najkrajší prsteň a najkrajšiu obuv. A keby sa niekto v tej chvíli Boha Otca s údivom pýtal: Ale prečo to robíš, Bože? Veď tvoj syn je nešľachetný a zvrhlý človek! Všetko, čo si mu predtým ako jeho diel majetku dal, stratil a premrhal! Na základe čoho ho teda opäť pozývaš do domu ako do domova, ak práve z Tvojho domu ako z domova vyšiel, aby si zvolil cudzinu a jej hýrenie? Prečo?

Pretože “ten môj syn” počul môj hlas a moje volanie: Vráť sa! a stotožnil sa s ním v pokání. Pretože sa s mojím hlasom a volaním zjednotil cez Slovo z neba, ktoré som mu poslal. Pretože vyznal: “Vstanem, pôjdem k Otcovi…” Preto! Pretože v tomto rozhodnutí dostáva, čo nikto z ľudí v prirodzenosti starého Adama a na jej základe nepochopí: Totiž, že v stotožnení sa s mojím pozvaním: “Poďte ku mne všetci, ktorí ste preťažení…” a s mojím Slovom sa v nich udeje div moci Ducha Svätého a na Jeho základe aj skutočná, Božia premena “mŕtveho syna” na “živého”.

Tu sa začína radosť z pravého vzťahu Otec-Syn a Syn-Otec. Začína sa tu tiež skutočná Hostina domova, Obecenstvo viery a Pánovho stola, a začína sa tu aj vyznávačské stretnutie: “Tento môj syn bol mŕtvy a ožil. Bol stratený a našiel sa.” (Lukáš 15,24). “A začali sa veseliť.”

Na základe toho môžeme spolu so žalmistom v tejto chvíli svedčiť aj my: “Poďte a čujte, všetci bohabojní, nech vám rozpoviem, čo mi urobil! K Nemu som volal ústami a na jazyku som mal chválospev. Keby som nevidel vo svojom srdci neprávosť, Pán by ma nevyslyšal. Ale Boh počul, povšimol si hlas mojej modlitby. Požehnaný Boh, ktorý neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoju milosť!” (Žalm 66,16-20).