Trápi sa. Bolí ju hlava. Varí si kávu. To bol zasa deň! Zobrali si ich na mušku. Ju a jej priateľa. Denne to prežíva. Áno, zabil autom človeka. Tej zrážke už nemohol zabrániť. Áno, čaká ho súd. Áno, zatiaľ je na slobode. Áno, môže to skončiť aj väzením. Áno, všeličo v živote zanedbala, a on tiež. Áno, ten človek je z pochybnej rodiny. Ľudia sú neúprosní. Dotieraví. Sú nebezpeční – akonáhle zacítia svoju príležitosť. Najprv ju zrazili na kolená, potom jej pritlačili tvár k zemi. Najradšej by ju videli mŕtvu, nehybnú, do krvi porazenú a poníženú. Mnohí sa jej začali vyhýbať. Žiadali ju, aby vzťah s tým mužom prerušila. Nepočúvla ich. Bola zranená až do drene kostí. Nikdy takýto útok na svoj život nezažila.

Spáchal samovraždu.

Na pohrebe bolo málo ľudí. Pršalo, bola neskorá jeseň. Nikto ju nepoznal. Úplne sa zmenila! Stratila svoj slovník i príznačné gestá, jej intonácia potemnela. Príbuzní ju pozorovali už len zdiaľky. Človek sa človeku stráca – znelo to ako bonmot. Posttraumatický syndróm… Čo je to, pán doktor? Odteraz sa budete do seba prepadať. Odteraz budete žiť už len v tme – ak nenájdete človeka, ktorému začnete opäť dôverovať! Posttraumatický syndróm je ontologická strata nádeje. Stratili ste srdce.

Šperk

Stratila vonkajšiu ozdobu (1 Petrov 3,3), aby si mohla všimnúť svoje nahé telo. A potom stratila svoje telo, aby si mohla všimnúť svoju dušu. A potom… Začala fajčiť. Podliehala neuróze. Stálo ju neskutočne veľa námahy, kým si ráno opäť pripla veľkú náušnicu. Potom to bezradne nechala tak… Ozdoba tela!

Tú náušnicu jej občas pripínal on a vtedy sa to zdalo obom zábavné. Teraz už nebolo zábavné nič… Vracala sa k jadru problému, k odhalenej tvári pravdy. „Bola zranená až do drene kostí…“ Čo tam objavila?

Hriech! Svoj hriech!

Od tej chvíle sa začalo odvíjať všetko inak – útoky ľudí stratili na razancii. „Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletený vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti.“ (1.Petrov 3,3-4).

K tomu ju teda Boh viedol cez všetky nepríjemné a hlboko zraňujúce situácie? Áno, k tomu ju viedol – po celý jej život. K bráne večnosti!

K bráne večnosti, nie k ozdobným bránam zmätku, chaosu, nie k ozdobným bránam s okrídlenými levmi.