Našiel ju starý profesor, ktorý sa vrátil z prechádzky so psom. Tvár, oči… Zomrela? Usiloval sa dostať čím skôr do bytu, aby volal záchranku. Ťažko pritom dýchal, mal choré srdce.

„Nezachránia ju!“ Starec to už vie. Prichádza záchranka, dvihnú ju, nesú na nosidlách. Nemôže sa na to dívať. Odvráti sa, odchádza so psom do svojho bytu.

Pes vrtí chvostom, chce sa hrať. A možno chce iba plakať. Čo mu má povedať? „Poznal som ju…“ Poznať človeka a vidieť jeho smrť, to je smútok. Starec si naleje pohárik pálenky, pomaly ju vypije. Silná! Starec je zo svojho konania zaskočený, zrazu je slabý. Sadne si do kresla, teraz môže umrieť aj on. „Je to veľmi smutné,“ povie starec. A potom dodá závažné slovo: „Zdrvujúce…“

Kedy strácame istotu? Keď ležíme v totálne horizontálnej rovine. Starec leží na gauči, predstavuje si svoju smrť. „V určitom zmysle som ju mal rád…“ Starec premýšľa, zrazu na niečo závažné prišiel. „Mal som ju rád…“

Ibaže… Čo to vlastne pre neho znamenalo? Pocítil v srdci odpor. Je starý a to dievča bolo výsostne mladé. Ako to medzi nimi vyzeralo? Bol jej dvorným rozprávačom, raz týždenne zašli na večeru. Rada počúvala slová. Vety. Skúsenosti. Zážitky. Príbehy… „Bolo to síce nudné, ale…“ Usmiala sa, vravela: Nie! Pomyslel si: Je to od nej milé! Vedľa ich reštauračného stola sedel pes, vrtel chvostom.

Pohladí psa. Zavrie oči. „Predsa len! Bola to príjemná osoba!“ A pes? Aj pes je príjemný. Kto ešte? “Aj ja som príjemný?“ Starec otvorí oči… Všetko v byte je na svojom mieste. Akoby bol v nebi. „Aj ja som príjemný,“ povie a zrazu si uvedomí, že existuje. Existencia je príjemná, keď zvládneme smrť. Pochopil, že má určité poznanie. Ale ako ho získal? „Som už starý,“ prešiel si prstami po tvári. „Život je však predsa len zaujímavý. A zvláštny!“ V tej chvíli náhle povedal: „Veď ja ešte nie som starý…“

Stalo sa: to dievča umrelo. Mladá žena – na schodoch… Každý skutočný príbeh je výrazný a každé slovo sa vo výraznom príbehu uplatní. Výrazná je, napríklad, Amerika. Preto sa niekedy našim hudobníkom zdalo, že ak budú spievať po anglicky, bude to výrazné. Teraz to už výrazné nie je?

A Európa? Ako sa spieva v Európe? Ťažko povedať. Etnicky? Národne? Európa je prípad… Pretože každý kontinent, svetadiel, je prípad. Prípad je viac ako príbeh. Prípad je sumár príbehov. Prípad, to je archetypálny človek, to sú dejiny – a práve z takého človeka a z takých dejín vznikli svetadiely.

Nejeden človek si myslí, že svetadiel, to sú kultúrne dejiny. V skutočnosti sú to dejiny určitého náboženstva. Európa, to je kresťanstvo. Ázia, to je budhizmus, hinduizmus a islam. Malá Ázia, to sú Židia. Amerika, to je kresťanstvo, ktoré sa zvrhlo na komerčný liberalizmus, a potom na synkretický obraz všetkých náboženstiev. Afrika, Austrália? To sú živly, prírodné náboženstvá… Antarktída? To je zvláštna farba mytológie zvieraťa.

Hovoriť o jednotlivom monolitickom náboženstve je však riskantné len v jedinom prípade… Ak je to kresťanstvo kríža. Táto jediná pozícia je vo svete napádaná. Je to skutočne kríž! Je to teda jediná pozícia, o ktorej človek nemôže pochybovať, lebo jej životnosť pretrpí až do drene kostí. A pretože Kristus bol v historickom tele Žid, takou pozíciou je aj pozícia Žida.

„Prečo o tom uvažujem?“ Áno, prečo vlastne? Starec sa usmial, avšak bezdôvodne. Bezdôvodný úsmev je jeden z príjemných prejavov života, pretože nie je logický a vysvetliteľný. „Boli sme priatelia,“ opäť spomínal na mladú ženu, ktorá dnes nečakane upadla na schodisku do bezvedomia a potom zomrela. Pomohol jej zamestnať sa v banke. Až teraz si to uvedomil! Ako mu tá pamäť slabne! Dnes jej mohol opäť pomôcť, ale… Nepomohol. „Ničomu nerozumiem,“ šeptal. „Prečo vlastne zomrela?“ Pes zaštekal, zdalo sa mu, že starec to s tým premýšľaním už preháňa…

V tej chvíli sa starec rozhodol. Vystrihne si niečo z časopisu. Tvár mladej ženy! Chcel to urobiť dôsledne, ale kdesi sa stala chyba. Tvár, ktorú vystrihol, bola príliš dokonalá. „Nemal som to robiť…“ Akoby ju na okamih hľadal v niekom, s kým nemala nič spoločného. „Bolo to zbytočné,“ povedal zarazene a v tej chvíli si uvedomil, že tú ženu možno trápili rovnaké myšlienky.

Veľmi často, deň za dňom…

Možno stále.

Poklady kráľa Ezechiáša

Keď človek začne v živote kraľovať, nie je to jednoduché. Všetko sa okolo neho leskne a jemu sa kazia myšlienky. „A stalo sa v treťom roku Hozeu, syna Élu, izraelského kráľa, že začal kraľovať Ezechiáš, syn Achaza, judského kráľa.“ (2.Kráľov 18,1). To sú dejiny. Veľkolepé, slávne!

Začať kraľovať však vôbec nie je jednoduché. Je to útok na myseľ, pretože človek na spoločenské kraľovanie nebol uspôsobený. Človek bol uspôsobený iba na to, aby spravoval… Prírodu, zvieratá, veci. A vlastné vzťahy smerom k inému človeku.

Po čase to však nazval aj Izrael kraľovaním, pretože tak to nazvali okolité pohanské národy. Farebné, lesklé, kriedou potiahnuté myšlienky… Kraľovanie! Boh Izraelu nijaké kraľovanie nepripravil. A Boh nepripravil pozemské kraľovanie ani cirkvi.

Kráľ Ezechiáš to naplno pochopil po jednej zvláštnej návšteve. Čítame o tom v 2.Kráľov 20,12-18: „V tom čase poslal Berodach Baladán, syn Baladánov, babylonský kráľ, Ezechiášovi list a dar, pretože počul, že Ezechiáš bol nemocný. A Ezechiáš ich vypočul a ukázal im všetky schrany svojich klenotov, striebro i zlato, voňavé veci aj výborný olej i svoju zbrojáreň i všetko, čo sa nachádzalo v jeho pokladoch; nebolo ničoho, čo by im nebol Ezechiáš ukázal vo svojom dome i v celom svojom panstve. Potom prišiel prorok Izaiáš ku kráľovi Ezechiášovi a riekol mu: Čo povedali tí mužovia a odkiaľ prišli k tebe? A Ezechiáš povedal: Prišli z ďalekej zeme, z Babylona. A riekol: Čo videli v tvojom dome? A Ezechiáš povedal: Videli všetko, čo je v mojom dome. Nie je ničoho v mojich pokladoch, čoho by som im nebol ukázal. Vtedy riekol Izaiáš Ezechiášovi: Počuj slovo Hospodinovo! Hľa, prijdú dni, že všetko, čo je v tvojom dome, a čo nashromaždili tvoji otcovia až do tohto dňa, bude odnesené do Babylona; nič nezostane, hovorí Hospodin. Aj z tvojich synov, ktorí pojdú z teba, ktorých splodíš, vezmú niektorých, a budú komorníkmi v paláci babylonského kráľa.“

Taký je dnes čas. Čas kriedových, obielených tvárí, čas zhubného kraľovania a klzkej ľudskej slávy.