Človek, ktorý starne, odchádza. Kto si ho všíma? Všíma si ho básnik, možno podobne, ako si všíma jesenné lístie.

Starý človek akoby nebol – tak ustúpil z nášho priestoru. Už sa neodváži vyrušovať nás. Vyrušuje nás však v jeho prípade Boh, ktorý sa priamo každého z nás pýta: Čo urobíš so starým človekom? Čo si s ním urobil?

Starý človek, to je možnosť daná nám, ktorí ešte starí nie sme, a to možnosť začať čisto a priezračne myslieť. Ak niekoho udrieme, ak niekoho znevážime, ak niekoho začneme utláčať a odmietať preto, lebo je priveľmi mladý alebo priveľmi starý, potom nás Boh zastaví v situácii, v ktorej to budeme môcť poznať na vlastnej koži.

Starý človek teda nikdy nie je minulosťou, naopak. Je to iba dokonaný príbeh, v ktorom dozrieva zavŕšenie jeho poslania. Totiž – ak je staroba starého človeka dôstojná, ak je to staroba v pravde, ak sa starý človek pred tvárou sveta nepokúša zmeniť tok času pre svoj vlastný prospech. Ak sa nepokúša meniť Boží poriadok, ktorý je na zemi pre fyzické telo nezvratný: detstvo – mladosť – plnosť síl – staroba…

Vtedy sa staroba završuje ako báseň a súčasne ako nová pieseň.

Vyznanie Jóba

Ja som ten, ktorý o sebe uvažuje takmer vždy pomýlene. Nevidím sa. Ak o sebe uvažujem výlučne, uvažujem o sebe zle. Ale potom zbadám svoju smrť. Uvedomím si vlastnú smrteľnosť. Uvedomím si hriech. Aj človek, ktorý fakt hriechu odmieta a svoju hriešnosť neuznáva, nemôže odmietať a neuznať fakt a prítomnosť smrti. A pretože podľa Písma je odplata za hriech smrť, existencia smrti nám hovorí o existencii hriechu. S tým sa bude musieť každý vyrovnať.

Ja som však aj ten, ktorý sa chce vidieť. Chcem sa vidieť, preto si založím album svojich fotografií. Chcem sa vidieť, preto píšem denník. Chcem sa vidieť, preto spievam o svojich citoch a občas niekomu pošlem list.

Ale to všetko je nedostatočné. Fotografie sa stanú minulosťou, ktorá už nezasiahne do mojej prítomnosti, denník, to je nostalgia a svet, ktorý iba „bol“. A listy priateľom? Priatelia sa strácajú, odchádzajú, takže napokon nemám komu písať.

Ako sa teda môžem vidieť? Syn, vnuk, pravnuk? Ani jeden z nich neprekročí skutočný tieň nášho spoločného tela, našej spoločnej krvi, nášho pôvodu – sme prach.

A predsa…

Je tu to slávne vyznanie Jóba. „Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom. A keď raz toto všetko rozborí moju kožu, potom zo svojho tela uvidím Boha, ktorého ja uvidím sebe, a moje oči budú vidieť a nie cudzí…“ (Jób 19,25-27n).