Všetci sme v tom až po uši. Situácie dňa nás celkom pohltili. Sme stratení. Sme stratená generácia, ktorá sa prepadla do mora neriešiteľných problémov. Potom som sa zastavil.

Ján?

Potom sme si sadli na kus reči.

Kedysi som čítal takú poviedku svojho obľúbeného amerického spisovateľa. Zastavenie na kúsok, na malý fragment, na drobný ostrov reči… Ten spisovateľ bol presný. Bol to zlatník a hodinár slov. Ich jednotlivé vrstvy vážil na vážkach trpezlivosti, aj keď sa povedľa neho hnali hurikány.

Teraz sme sa rovnako zhovárali my dvaja… Ja a Ján.

Mal už choré oči. Navštívil som ho v nemocnici. A ako sme tak sedeli na bielej lavičke blízko dverí, za ktorými ležal už viac ako mesiac… A ako sme tam tak ticho sedeli… Zrazu som pri pohľade na jednu-jedinú jeho jazvu pochopil: Vyrovnal sa v živote so všeličím, len s jednou-jedinou drobnou jazvou nie.

Povedal som mu svoj postreh. Na vine tvojho hlbokého smútku je, priateľ môj, tá tvoja skrytá jazva. Tá nevyliečená drobnosť, ktorá v určitej fáze nášho života preváži všetko na opačnú stranu, než to sami chceme.

Zahľadel sa mi do očí a… Prikývol.

Bolo to naše posledné stretnutie.

Prišlo práve včas.

Župan

Považoval to za veľkú česť, že som si jeho drobnú jazvu všimol. „Uctenie a milovanie bratstva“! (1.Petrov 2,17)… Odtiaľ začal opäť svietiť úsvit novej nádeje na všetky jeho vzťahy. Lekár, zdravotná sestra… Každý z nich zahliadol zmenu v jeho tvári. Rodil sa v ňom nový človek.

„Lebo to je vôľa Božia, aby ste, dobre robiac, umlčali nerozumnosť nevedomých ľudí, ako slobodní, ktorým sloboda nie je zásterkou zlosti, ale ako Boží služobníci!“ (1.Petrov 2,15-16).

Milovanie bratstva? Objal som ho. Jeho otvorené oči ma pohladili pri srdci. Zacítil som vôňu jeho županu. Vnímal som človeka, ktorý sa opäť vráti domov.

Chcel sa znovu báť Boha a ctiť si kráľa!

Boží poriadok občas presvieti celý kozmos ako štruktúru zvláštnych symbolov.