Taká reč! Bol som ním unesený! Môj priateľ z detstva, teraz i kolega, predniesol prejav, po ktorom som mu tlieskal. Potom sme si sadli do separé, ďaleko od spoločnosti. Zrazu bol iný. Povedal: Jedna vec sú pekné slová, druhá je život. A žiť sa musí. Usmial som sa, myslel som, že žartuje. Potom sme hľadali svoje partnerky…. Nemali sme si viac čo povedať. On hľadal svoju manželku, ja svoju.

Čas pokročil, bola noc. Vyšli sme von z reštaurácie, ja i ona. Zastavil som sa na chodníku už po niekoľkých krokoch. Opýtal som sa: To, čo som ti kedysi hovoril, keď sme boli ešte celkom mladí… To boli tiež iba pekné slová?

Usmiala sa, prstami sa mi veľmi pomaly dotkla ramena.

Diaspora v kozme

Naše mená? Koľkokrát v našom byte zazneli medzi nami naše mená a koľkokrát v modlitbe meno Božie? Vždy sme mali k sebe blízko, a predsa…. Našli sme sa v nečase, spolu sme žili v čase, ale… Vchádzali sme do večnosti?

Tak sme svojmu spolužitiu hneď neporozumeli! Nie, tak nie, aj keď sme si neraz spolu čítali slová apoštola Petra: „Peter, apoštol Ježiša Krista, vyvoleným, ktorí ako cudzinci žijú …“ (1.Petrov 1,1).

Nie vo svete, ale: v diaspore.

Bola mojou vyvolenou… Ach, mojou?

Jedného dňa som zrazu zistil, že je, podobne ako ja, v prvom rade vyvolenou Božou. Prišla z cudziny, prišla exotickým vlakom zďaleka, niesol som jej celou cestou do našej diaspory kufor…

A potom sme sa v izbe svojho vlastného bytu – bytu, ktorý bude našou spoločnou diasporou, – po prvý raz objali…

Neverili sme vlastným očiam, neverili sme vlastným ušiam! Rozpovedali sme si totiž rovnaký príbeh. Príbeh o stretnutí v bode, ktorý sa nám stal domovom bez toho, aby sme o ňom kedykoľvek predtým počuli čo len jedno slovo.

Áno. Aj my sme v tej chvíli už žili „ako cudzinci v diaspore…“ – , a to všade, kamkoľvek sme sa pohli: „… v Ponte, Galácii, Kapadókii, Ázii, Bitýnii…“ (1.“Petrov 1,1). Žili sme v tomto svete, ktorý odporuje Bohu, žili sme z určitého hľadiska v cudzine, a predsa…

Až teraz sme porozumeli, čo je to tá diaspora… „Diaspora v cudzine“ tohto sveta…

Veď sme už boli ako všetci tí, „ktorých Boh Otec predzvedel, Duch posvätil, aby (sme) boli poslušní a skropení krvou Ježiša Krista.“

Pokoj, ktorý medzi nami zavládol, to už nebola harmónia našich ústretových myšlienok a kvalita našich dobrých ľudských úmyslov. To bolo jednoducho Božie zasľúbenie, ktoré nám vyšlo v ústrety skôr, než sme ho naplno pochopili a začuli…

„Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami!“ (1.Petrov 1,2).