Veľkniežaťom levítov bol Eleázar, syn kňaza Árona. Mal dozor nad tými, ktorí mali službu vo svätyni. (4.Mojžišova 3,32).

Potrebuješ pomoc? Si v úzkych? A pomocníka nikde? My vieme, kde je pomocník! My, kresťania. Vieme? Je to kňaz? Farár? Senior, biskup, arcibiskup? Priveľmi nás od týchto služobníkov oddeľuje ich úrad. Administratíva. Sekretárka, sekretár, mosadzná kľučka ťažkých dverí. Kto smie vstúpiť dnu? Boh sa pýta: “Kto nám pôjde?” Kam? Tam, kde chce byť Boh „Slovom“. Kto sa stane Božími ústami? Božím Poslom? Pretože ten smie vstúpiť do najsvätejšej svätyne a vypočuť si ako prvý, čo vraví Hospodin. Ako prvý! Po prvý raz počuť slová, ktoré ste počuli už tisíckrát! Kto by po tom netúžil?

Túžia po tom básnici, filozofi, sociológovia, ekonómovia, hospodári. A ty smieš teraz vstúpiť k Bohu a počúvať Jeho reč. Jeho pravdu o svete a o ľudskej duši. A o jednom jedinom zranenom rybárovi na brehu mora. O rybárovi, ktorý bojoval svoj ťažký boj s veľkou prevahou. S Levjatánom. S morskou obludou. Teraz leží zranený rybár na piesku blízko spenených vĺn a počuje: Nezomrieš! Budeš žiť! Pretože Ja žijem, aj ty budeš žiť! A tvojho potomstva bude ako piesku na mori! Zašli sme priďaleko? Ty si zraneným rybárom? Áno, ty! Vravíš, že si nebojoval s nijakou morskou príšerou? So žiadnou hlavou draka? Prečo potom hľadáš vo svojich úzkostiach pomoc u kňaza, farára, u služobníka Božieho? Prečo hľadáš práve Božieho posla a nie psychológa, psychiatra alebo lekára špecialistu?

Pretože ti zrazu záleží na niečom, čo je väčšie, než život, poznateľný ľudskými zmyslami. Než život, poznateľný ľudskou terminológiou a profesijnou zdatnosťou človeka. Zrazu ti záleží na samom svätom Bohu a na tom, čo povie o tvojej duši a o tvojom srdci On. Ale kto ťa k Bohu uvedie? Biskup, senior, farár? Levíti boli v Izraeli náhradou za prvorodených. Prvorodení patrili Hospodinu. Lenže aj prvorodení sa môžu spreneveriť. Vzbúriť. Utiecť do nevery a neposlušnosti. A tak patrili Bohu na ich mieste – levíti. A to boli tí, ktorí “pomáhali”. Ktorí mali na starosti svätyňu i jej zariadenia i príbytky Izraela. Levíti slúžili. Boli nablízku človeku. Preto je také strašné, keď levíta obišiel zraneného na ceste. Preto je také strašné, ak ho obišiel a ešte aj dnes obchádza i kňaz. A preto je také nádejné, keď sa pri zbitom pristaví Samaritán, pohŕdaný celou náboženskou pospolitosťou Izraela. Ak máš podobnú skúsenosť, ako kedysi zbitý na ceste, nebúr sa. Nerepci. Nepodľahni zlosti na všetok skvostný sprievod tých, ktorí si kňazské i levítske rúcha osobne prisvojili. Najprv sa započúvaj do Slova, ktoré hovorí práve tebe Boh. “Kto nám pôjde?” Kto? A potom odpovedz: “Tu som ja, pošli mňa!” V tej chvíli si sa stal Veľkniežaťom levítov, synom Áronovým. Bratom Ježiša Krista, ktorý prišiel v prvom rade ku vdovám, sirotám a zraneným. Rozhovor s kňazskou elitou prenechaj Bohu v čase príhodnom! A nech ťa potom nezaskočí, ak si tvoj pravý Veľkňaz použije pritom práve tvoje ústa, ktoré v kritickom čase dýchali posolstvom života, Božím Slovom, nad zomierajúcim na ceste.