Kazateľ

Videl som raz ženu, ktorá prišla po moje deti. Stála pred dverami môjho bytu. Boli sme akosi dohodnutí… Viedla ich do školy, mali vtedy asi šesť-sedem rokov. Teraz už neviem, o koho šlo. Kto bola tá žena? Nejaká suseda… Ľudia, ktorí boli kedysi v mojom živote prítomní, sa mi strácajú. Som z toho smutný.

Posol

To je tak, ako keď niekto „hynie a nikto si to neberie k srdcu“. (Izaiáš 57,1). Ten fenomén poznám. Bol som raz v nemocnici za blízkym človekom. Mnohí pacienti tam nariekali, ale lekári si ich nevšímali. Pokojne sa zhovárali vo svojej pootvorenej lekárskej miestnosti. Pripadalo mi to divné. Zvláštne. Bol som vo svete, ktorý je už voči bolesti iných ľudí imúnny. Tu je však túžba po radosti iných ľudí. My všetci chceme vidieť v tvári iného človeka tvár Spravodlivého. Tvár Spravodlivého Krista… A to nám uniká. Ten smútok pochádza práve z týchto strát.

Kazateľ

Vtedy som však vnímal aj čosi iné. Stratu vlastných detí. Odchádzali. Chvíľku som mal pocit, že odchádzajú ako malé deti a popoludní sa už vrátia ako dospelí. On, dospelý muž, ona, dospelá žena. V to ráno odchádzali s cudzím človekom. Možno sa mi zdalo, že mi ich berie cudzí svet. Cudzina. Že toto je náš údel… Každý z nás sa tomu inému načas v cudzom svete stratí ako márnotratný syn.

Posol

Ide práve o to, že „spravodlivý hynie, a nikto si to neberie k srdcu!“ (Izaiáš 57,1). To je cudzina. Ľahostajnosť ľudí. V metre, v autobuse, na ulici. V tom prežívame istý posun času. Kedysi to nebolo možné… Ak sme videli kohokoľvek v slabosti, hneď sme volali sanitku. V meste i v dedine bol poplach. Ak horel komukoľvek dom, bola vnútorne vzrušená celá dedina a dlho sa o stratách postihnutého človeka hovorilo medzi všetkými ľuďmi s bázňou a s chvením. Dnes? Dnes nie… Čo však s tou stratou citu a miery pre spravodlivé váhy vo vlastnom srdci máme robiť? Máme začať ešte dnes hľadať vo svete „zbožných ľudí“. (Izaiáš 57,1). Ako ich však môžeme nájsť? Iba tak, ak sa zbožnými najprv staneme – my sami. Až keď sa staneme zbožnými, zbadáme, ba začneme si to denne pozorne všímať, že „odstránený býva spravodlivý“. (Izaiáš 57,1).

Áno, staňme sa zbožnými – a začnime hľadať ľudí, ktorým nie je ľahostajné, ak spravodliví bývajú z krajín, miest a dedín denne odstraňovaní.

Kazateľ

Stále premýšľam, kto v mojich deťoch sa ku mne denne vracia. Akí odchádzajú a akí potom prichádzajú opäť – domov. Čo sa stalo medzitým? Zmenili sa? A ak áno – ako? Nie, nesmie mi to byť ľahostajné… Rozhovory s deťmi sú nevyhnutné. Musia sa medzi nami diať až do našej staroby. Izrael to vedel: Preto otcovia zodpovedne, sviatočne hovorili deťom o vzácnom Božom vyslobodení z Egypta. Exodus je našou celoživotnou témou. Odkiaľsi vychádzame a niekam smerujeme. Odkiaľsi sme vyšli a niekde sme svoje životy nechali zakotviť. Čo tam, pri tej kotve, však teraz robíme? Je to dočasný bod nášho putovania, alebo sme už na tejto zemi našli svoj cieľ? Ako je to s nami? O tom sa s deťmi stále zhováram.

Posol

Áno, tak „dochádzame pokoja“. (Izaiáš 57,2). Keď vieme, kde je naša kotva, kde a aké je naše zakotvenie. To je náš pravý domov – môcť pokojne „odpočívať na svojom lôžku“. Pretože „odpočívajú na svojich lôžkach tí, ktorí chodili priamou cestou“. (Izaiáš 57,2). To je naše šťastie.