Kazateľ

Jedného dňa som prežil zvláštnu situáciu. Bolo to v pondelok 14. januára 2008 o 17:25. Ja a môj syn sme boli zavolaní Pánom na Vrch premeny. Pán Ježiš chcel s nami hovoriť ako s premenenými, ako s tými, ktorí už majú Jeho Ducha a všetko vidia v súradniciach Jeho pohľadu – teda, ak sme v tých súradniciach Božieho zraku a Božej prozreteľnosti v Kristu, vtedy vidíme správne a doďaleka. Do Božej perspektívy. Vtedy môžeme vidieť eschatologicky. Vyšiel som na ten Vrch premeny, povolaný Pánom, a chvel som sa. Zrazu som počul, že mne a mojej rodine „prídu časy osvieženia“ (Skutky apoštolov 3,19).

Posol

To preto, lebo denne máte s Pánom „modlitebnú hodinu“ (Skutky apoštolov 3,1). Máte v srdci „sela“ – čas pre Pána. On to vie a prichádza k vám. Iba v tej modlitebnej hodine môžeme chodiť s Bohom, iba v takej modlitebnej hodine – v takom čase osvieženia – môžeme žiť. Aj Peter a Ján mali v tomto rozpoložení svoj zrak pevne zakotvený v súradniciach Božieho a Kristovho zraku, preto mohli povedať chromému pri Krásnej bráne: „Pozri na nás!“ (Skutky apoštolov 3,4). V tej chvíli ste si spomenuli, čo vám raz v podvečer povedal mladý brat z Prešova, ktorý tiež denne hľadá Pána a chce s Ním chodiť. Áno, vravel: „Nemali ste, brat Halás, hovoriť o svojej službe a nemali ste klásť jednej zo sestier v zbore otázku, či dôveruje vašej službe, pretože vy ste len človek…“ Ťažko vám bolo vtedy vyjadriť sa práve k takým slovám, pretože tu šlo o jednoduchý skrat v reči, ktorá nebola pevne zasadená. My všetci totiž vieme, že náš život nie je náš, ale patrí Tomu, kto nás vysiela k slabým a bezmocným. Preto výzva: „Pozri na nás!“ znamená vždy: Veríte, že nás k vám vyslal Pán? Veríte, že sme splnomocnenci Boží, a že nikoho nevoláme k sebe a do svojich denominácií, ale každého vždy výsostne k Pánovi? Ak áno, potom je všetko jasné a v svetle. Potom je táto jednoduchá otázka ako problém navždy vyriešená. Práve toto je vaše šťastie: Možnosť mať svoj zrak pevne zasadený v súradniciach Božieho pohľadu. Možnosť mať túto otázku už dávno vyriešenú.

Kazateľ

Môj syn vtedy prosil: „Pozdvihni na nás, Hospodine, svetlo svojej tváre.“ (Žalm 4,7). A Boh ho vypočul. Zavolal nás oboch na Vrch premeny. Tam sme opäť videli Pána v reláciách tohto sveta a nášho osobného života ako Prítomného a ako Vzkrieseného. V plnej moci a v svetle! Jeho Slovo bolo pre nás v ten deň jasné a žiarivé. Dozvedeli sme sa zvláštne informácie. Pán nám ukáže les ľudí. Les živých stromov. Les a oblak hrdinov viery. Budeme vidieť ľudí ako stromy a potom… Pochopíme, že sme potomkami Káleba a Dávida. A vtedy pochopíme, že sme – úplne Kristovi. Vošli sme do Krajiny zasľúbenia, do priestoru a času Večere Pánovej a stali sme sa v nej svedkami nového spoločenstva. Videli sme v ňom novú ríšu, nové kráľovstvo! Kráľovstvo Božie. Vo Večeri Pánovej, v navonok obyčajnom obecenstve stola! Bola to však ríša, ktorá je v Písme v predobraze vyjadrená ako ríša Šalamúnova a ako dvor Šalamúnov. (1.Kráľov 4. a 5. kapitola). A zrazu som začul zvláštnu reč z Písma. Znela takto: „Boh dal Šalamúnovi múdrosť a rozvahu v miere veľmi veľkej, aj široký rozhľad, podobne ako je piesku na morskom brehu, takže Šalamúnova múdrosť presahovala múdrosť celého východu i všetku múdrosť Egypta.“ (1.Kráľov 5,9-10). Pochopil som, že Boh nám hovorí o svojej Múdrosti, o Múdrosti svojho „milovaného Syna, v ktorom sa Mu zaľúbilo“. Pán Ježiš Kristus je náš pravý a jediný kráľ, v Ňom videl zmysel i cieľ svojho života Šalamún i Dávid. (Skutky apoštolov 2, 25-28.31). A my sme zrazu stáli v pozícii, v postoji a v priesečníkoch práve tejto Múdrosti! Na okamih som dokonca užasol z poznania, že v niekoľkých zábleskoch som prítomnosť tejto Múdrosti a realitu tejto Ríše Pokoja a tiež Kráľovského dvora pokoja zažil už na fare v Bežovciach, kde bol môj otec reformovaným farárom… Čo ma však na Vrchu premeny zvlášť zaujalo, bolo jednoduché konštatovanie z Písma: Medzi vami je väčšia Múdrosť, než je múdrosť celého východu a Egypta, ktorá je dnes najmä v strednej a najmladšej generácii kresťanov taká – populárna….

Posol

Áno, Boh povýšil Ježiša Krista nad každé meno – nikoho iného k Nemu ako rovnocenného a ako rovnocennú Cestu Života nepriradil. Ale tak ako v minulosti, aj dnes platí: „Aj keď toľko veľkých znamení učinil pred nimi, neuverili v Neho, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša, ktoré povedal: Pane, kto uveril nášmu kázaniu a rameno Pánovo komu bolo zjavené? Preto oni nemohli uveriť, lebo Izaiáš zase hovorí: Oslepil im oči a zatvrdil srdcia, aby nevideli očami a nepoznávali srdcom, neobrátili sa a ja aby som ich neuzdravil. To povedal Izaiáš, lebo videl Jeho slávu a hovoril o Ňom. Predsa však aj z poprednejších mnohí uverili v Neho, ale nepriznali sa k tomu pre farizejov, aby ich tí nevylúčili zo synagógy; ľudskú slávu totiž milovali väčšmi ako slávu Božiu. Potom zvolal Ježiš takto: Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v Toho, ktorý ma poslal, a kto vidí mňa, vidí Toho, ktorý ma poslal. Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa.“ (Ján 12, 37-46). Buďte Bohu vďační, že ste smeli stáť so svojím synom v ten zvláštny deň, 14. januára v roku 2008 o 17:25, na Vrchu premeny pred Ježišom Kristom, Svetlom sveta a Svetlom vašich životov.

Kazateľ

Viete, dieťa sa díva často dôverčivo na nebo – lebo tam sa domnieva vidieť Boha. A „nebesá skutočne rozprávajú o sláve Božej…“ (Žalm 19,2). Ibaže ako dieťa som ešte netušil, že pod nebesami sa nemyslia atmosferické obrazy oblohy, ale nebeské skutky, skutky Božie, svedectvá samého Boha, ktoré môžeme počuť z Písma ako zo skutočného neba života.

Posol

Áno, „nebesá“ sa spájajú aj s „dňom a nocou“, tak o tom v spomínanom žalme čítame: „Deň dňu oddáva zvesť, noc noci podáva poznanie. Niet reči, niet slov, nepočuť ich hlas.“ (Žalm 19,3-4). A predsa to všetko v Písme ako v nebi a z Písma ako z neba duchovne počujeme. Dokonca oveľa jasnejšie a výraznejšie, ako možno počuť slová akusticky, fyzicky, pretože akustické slová sa po chvíli strácajú, duchovné však ostávajú navždy zapísané v našich srdciach.

Kazateľ

Kým s nebom ako oblohou sa spájalo moje fyzické detstvo, s Písmom Svätým ako s pravou oblohou a pravým horizontom života sa spája moje duchovné detstvo. Napokon, v Písme som zbadal – Krista…

Posol

Viete, človek ako fyzické dieťa kreslí v prvom období svojho života zväčša dva obrázky: Slnko a Dom. Človek potrebuje svetlo, jas, žiaru, pokoj, ktorý je v dôvernej zorientovanosti, a potom potrebuje bezpečné bývanie. Ako duchovné dieťa ste však dostali niečo väčšie: zvuk slov z Písma sa vám stal realitou Slova, a Boh potom na všetkých vašich ľudských slovách, ktoré vychádzali zo Slova života, z Písma, „postavil slnku stan“. (Žalm 19,5). Zrazu ste mali „stan“, dom, zvláštne prebývanie a v tom stane Božej milosti vám bolo darované – Slnko spásy. Svetlo pravdy. Ako duchovné dieťa ste prežili to, o čom píše Malachiáš: „Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spásy a uzdravenie pod jeho krídlami.“ (Malachiáš 3,20).

Kazateľ

Keď som sa duchovne narodil, mal som fyzicky už tridsaťštyri rokov. Ale až v tom čase som sa začal učiť pravú reč života. Všetky slová a myšlienky, ktoré ku mne zrazu prichádzali z Písma, z oblasti večnosti, boli dokonalé. Boli v súradniciach Zákona, boli pevné, mali svoje hodnoverné a večne platné dráhy. Tak som to čítal: „Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvuje dušu, svedectvo Hospodinovo je hodnoverné, múdrym robí prostého.“ (Žalm 19,8). Tak je každé stretnutie so Slovom života v Písme Svätom stretnutím s Ježišom Kristom ako Svetlom na Vrchu premeny. Iba tam, v Kristovej blízkosti, v blízkosti Vzkrieseného Ježiša Krista môžeme správne rozumieť aj Mojžišovi a Eliášovi. Zákon a Proroci totiž hovorili o Jedinom: o Ježišovi Kristovi, ktorý prichádza, o Ježišovi Kristovi, ktorý prišiel a ešte raz príde. Ten čas je už na dosah.

Posol

Vaše duchovné detstvo bolo v tej chvíli pevne zakotvené v Žalme 119,105: „Sviecou mojim nohám je Tvoje slovo a svetlom mojim chodníkom.“ Tento strategický bod sa stal pre vás i pre vášho syna východiskom i cieľom! Je pre človeka šťastím, keď má svoj cieľ naplnený už v prvom správnom kroku života. Keď sme pochopili, že Ten, kto je pre náš Život Alfou, je preň súčasne aj Omegou. Výrazne to pochopil Ján na ostrove Patmos na sklonku svojho života, preto napísal siedmim cirkevným zborom, teda celej cirkvi Kristovej, tieto slová: „Ján siedmim cirkevným zborom v Ázii: Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, aj od siedmich duchov, ktorí sú pred Jeho trónom, a od Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vladára zemských kráľov. Jemu, ktorý nás miluje, ktorý nás svojou krvou oslobodil od našich hriechov a učinil kráľovstvom, kňazmi svojmu Bohu a Otcovi, Jemu sláva a vláda na veky vekov! Amen. Ajhľa, prichádza v oblakoch! Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho prebodli. Nariekať budú nad Ním všetky národy zemne. Tak je, amen! Ja som Alfa i Ómega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Vševládny.“ (Zjavenie Jána 1, 4-8).