Kazateľ

Pracoval som kedysi v divadle. Je to už dávno. Bol som vtedy mladý – začínal som… Všetko bolo okolo mňa vtedy neznáme a nové. Mesto i ľudia.

Posol

V tých dňoch ste potrebovali rodičov i sestru viac ako predtým. Nikomu ste to však nedali najavo. Podobne je to s naším vzťahom k Bohu. Keď sme osamelí a utrápení, potrebujeme Ho ako Otca. A o to ide. Boh chce byť naším Otcom. Túto modlitbu naučil učeníkov Pán Ježiš. „Otče náš…“ Hneď jej úvod hovorí, že v každej dedine, v každom meste, máme blízku rodinu. Je to rodina Božích detí, ku ktorým môžeme vždy patriť, hoci sme ich nikdy predtým nevideli a nestretli. Sme poslaní k takémuto rybníku Siloe. K vode Slova, pri ktorej sedia tí, ktorí už sú, alebo ktorí zatiaľ iba túžia byť poslami Božími – pre celý svet a v celom svete. Sú to prítomní i budúci svedkovia Ježiša Krista. Pri takej vode sa kedysi stretávali napríklad Židia, o ktorých píše Pavol, keď spomína Lýdiu. „V sobotný deň vyšli sme za bránku k rieke, kde – ako sme sa nazdávali – (Židia) sa modlievali; sadli sme si a hovorili sme so ženami, ktoré sa tam zišli. Poslúchala (ich) aj jedna bohabojná žena, menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry. Tej otvoril Pán srdce, aby pozorne naslúchala, čo Pavel hovoril.“ (Skutky apoštolov 16, 13-14).

Kazateľ

V divadle som sa učil dívať. Videl som tam človeka v jeho poslaní. V jeho dramatickom posolstve. V jeho úlohe žiť medzi inými ľuďmi, v úlohe zápasiť o nové vzťahy. Každý z nás sa stretáva počas dňa s Molochom takého zoskupenia takých ľudí, ktorí ničia pre vlastnú ziskuchtivosť tvárnosť krajiny, národa, rodiny. Meno každého človeka, každého ľudského spoločenstva i každej rodiny je tým poškvrnené – niektoré v menšej, iné vo veľkej miere. A tu som si uvedomil význam Božieho mena a význam slova „požehnanie“. „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej…“ (1.Petrov 1, 3). To je lúč svetla, ktorý dáva tomu pravému divadlu a rýdzemu dramatickému umeniu, aké používali vo svojich svedectvách často aj starozákonní proroci, úplne nový rozmer a význam… Skutočnosť však býva v prevahe iná. Keď po predstavení vychádzame z divadla, v uliciach večerného mesta vidíme opäť len ten starý svet, ktorý so svetom v predstavenej hre, v hre s posolstvom, nemá takmer nič spoločného a ostáva s ním naďalej v príkrom a nezmieriteľnom rozpore.

Posol

Áno, my túžime po „neporušiteľnom, nepoškvrnenom a nevädnúcom dedičstve“, ako o tom píše apoštol Peter (1.Pt 1,4), ale: obávame sa, že toto dedičstvo sa nijako nedotýka zeme a sveta, v ktorom pôsobíme, pretože ono je predsa – „odložené v nebesiach“! (1.Pt 1,4nn). Čo to však znamená, že ho máme odložené v nebesiach? Jediné: je prítomné v cirkvi Ježiša Krista, kde sa prelamuje Božia vôľa a kde sa sprítomňujú Kristove skutky ako nezrušiteľné. To „neporušiteľné dedičstvo“ je v takej banke, v takej poisťovni, z ktorej nám ho nikto nikdy neulúpi a nevytrhne. Sme s Kristom hore – i keď stále žijeme v tele na zemi… „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (List Kolosenským 3, 1-3). Tento život teraz žijeme ako tichý, ako v tomto zmysle „skrytý“, ako „tajomstvo pobožnosti“ (1.Tm 3, 14-16), aby sme nepodľahli ľudskému triumfalizmu, ale napriek tomu je to život s Prítomným a so živým Kristom. Je to život v živej nádeji! Áno, Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista nás vzkriesením Ježiša Krista znovuzrodil pre živú nádej! (1.Pt 1,3).

Kazateľ

Raz sa mi v divadle zdalo, že mám zastúpiť niektorého z hercov. Bol chorý, musel odísť a niekto mal prečítať aspoň jeho repliky. Sedel som ako elév dramaturgie v prázdnom hľadisku, hra bola ešte len v štádiu zrodu, generálka však mala byť už o dva týždne. Vtedy som si uvedomil, že zopakovať repliky nestačí. Nestačí sa ich reprodukčne naučiť, musí tam byť ešte niečo. Niečo v našom srdci. A ja som tam v tej chvíli nič, pokiaľ šlo o ochotu položiť do vzťahov seba, svoj život, nemal…

Posol

Divadlo by malo napokon aspoň v jednom zo vzťahov vyústiť do „bratskej lásky“, a to do takej, „o akej netreba písať“ (1.Tesalonickým 4,9), ale ktorú možno ukázať aj hrboľatými rukami, neistými očami, aj ťažkých dychom a koktaním. Písanie o láske je však často len následné zdôvodňovanie toho, čo sa možno medzi nami nikdy neodohralo. Diskutovať o láske? Už nie… Ale k tomu záveru „už nie!“ ste sa vtedy (niekedy v roku 1974) nedopracovali. Vtedy ste sa ešte „vo svojom počínaní“ často dopúšťali prechmatov a neraz ste oklamávali aj brata (1.Tesalonickým 4,6) a pritom ste nemali ani ochotu si to v sebaodhaľujúcej bolesti priznať. Áno, vtedy ste hrali navonok iné divadlo – a netušili ste, že skutočné, prorocké a zvestné divadlo možno hrať len vnútorne. Len s bolesťou, ktorá preráža naše biele nátery. Následky, ktoré za to neskôr prišli, ste si pre krátku pamäť a ľahostajnosť srdca nevedeli zdôvodniť. Napokon: kedy ste si uvedomili, že „pomstiteľom toho všetkého je Pán?“ (1.Tesalonickým 4,6). Boh nás skutočne „nepovolal k nečistote, ale v posvätení. Kto teda týmto pohŕda, nie človekom pohŕda, ale Bohom, ktorý vám aj dáva svojho Ducha Svätého.“ (v.8).

Kazateľ

V tom divadle sa vtedy odohrala ešte jedna zaujímavá vec, ale ja som ju zbadal až doma v sne. Ale keď som sa prebudil, nevedel som, či som si ju do sna z divadla odniesol, či sa naozaj stala, alebo mi ju sen iba predložil ako esenciu toho, čo sa počas skúšania hry na javisku odohralo. Herec Zolo Lászlo totiž v jednom okamihu z javiska do hľadiska zvolal: „Je tu muster?“

Posol

Viete, aká veta vám potom v ozvene vášho srdca zaznela? Táto: „Alebo je tu iba človek, ktorý zavadzia?“ Neskôr ste odpoveď práve na túto otázku prežili až do drene kostí – a veľakrát. Je zapísaná v knihe Prísloví (18, 3): „Kto sa oddeľuje, hľadá to, po čom túži, vyráža proti všetkému, čo je zdarilé. Blázon nemá záľubu v rozumnosti, ale len v prejavovaní svojho zmýšľania. Keď príde bezbožnosť, príde aj opovrhnutie a s hanbou potupa.“ Áno, tak ste vtedy žili a netušili ste, že Božie Slovo sa vo vašom prípade aj cez túto diagnózu raz do bodky naplní. Na otázku: Je tu muster? ste však vtedy, v časoch svojej cynickej mladosti, vonkoncom nemohli reagovať. Červenali ste sa v tmavom hľadisku až po korienky vlasov, herec Zolo Lászlo sa to však nikdy nedozvedel. Keď ste ho o tri desaťročia neskôr stretli v jedno predpoludnie na košickej ulici blízko divadla, bol už v dôchodku a, ako vám s vášňou v srdci hovoril , maľoval kone. O dva týždne nato vás prekvapila správa z rádia. Zolo Lászlo zomrel… Ľutovali ste, že ste sa s ním nestretli vo svojom byte, kam ste ho neraz pozývali. V tom čase, mali ste už tesne po štyridsiatke, ste veľmi túžili po „slovách z úst muža“. Po tom, čo tak nádherne popisuje kniha Prísloví (18,4): „Sťa vody hlboké sú slová z úst muža, zurčiaci potok, žriedlo múdrosti.“