Kazateľ

Moja matka bola v nemocnici a stretla tam Michala, priateľa, ktorý sa mi nedávno ozval. Matka už zomrela. On bol vtedy tiež chorý, trpel na vysoký krvný tlak. Ostal mi z toho akýsi pohľad na sklenú výplň dverí. Prečo práve toto? Neviem… Mama vtedy, keď mi o ich stretnutí v nemocnici hovorila, bola v kuchyni a pripravovala kávu. Zhovárali sme sa. Viem, že veľmi často sme svoje srdcia obchádzali. Ibaže netuším prečo…

Posol

Keď zostarneme, privolávame k sebe ľudí. Ale veľmi ticho – tak ticho, že to vôbec nepočujú. Aj vaša matka vás v posledných mesiacoch svojho života často volávala. Ale vy ste jej hlasu a slovám nerozumeli. Nepochopili ste, že je už stará a jej srdce je nalomené. Malo tisíce drobných prasklín, ktoré nikto nevidel. Boli ste s ňou u kardiológa, on ich síce po dôslednom vyšetrení zbadal, ale… Opäť a opäť je tu to ale! Ale čo? Nevedno… Bol už podvečer, odprevádzali ste mamu z nemocnice, lekár vás predišiel a usmial sa. Navždy sa pre vašu matku usmial! Už nikdy viac ho nestretla. Bolo to v auguste v roku 2006, rok a dačo po smrti vášho otca. „Keď Izák zostarel a oči mu natoľko zoslabli, že nevidel, zavolal si staršieho syna Ézava a povedal mu: Syn môj! Ten mu odvetil: Tu som. Vtedy mu povedal: Ajhľa, som starý a neviem, v ktorý deň umriem. Vezmi teraz svoje náčinie: tulec i luk a vyjdi na pole, ulov mi zver a priprav mi pochúťku, akú mám rád. Dones mi ju, nech sa najem; a požehnám ťa prv, ako umriem,.“ (1 M 27, 1-4). Viete, ktoré slová sú tu dôležité? „Syn môj!“ A potom: „Tu som.“ Akoby sa medzi vašou matkou a vami toto spojenie celkom nenaplnilo… A predsa! Pretože stále ju to slovo „a predsa!“, ktoré vyviera z Božej milosti, tak ste si napokon predsa len porozumeli. Vedeli ste, že vaša matka sa potrebuje ešte raz dosýta najesť. Dosýta vynadívať na ten náš zvláštne jednoduchý i zbytočne komplikovaný svet naokolo. A tiež dosýta sa napočúvať toho vlastného oslovenia: „Syn môj!“ Povedali ste jej však: „Tu som?“

Áno, Boh vám to vtedy v auguste v roku 2006 umožnil. Bola celý mesiac vo vašom košickom byte, kde ste jej pripravili na oddych izbu. Večer tam sedávala pri dokorán otvorenom okne a hoci videla len bežné veci, obyčajnú tmavú ulicu s niekoľkými rozsvietenými svetlami, v skutočnosti v tom svojom pohľade stále počula vlastné oslovenie: „Syn môj!“

A vy ste stáli za jej chrbtom a srdcom, s očami upretými na jej strácajúce sa telo na stoličke, ste bez slov vravievali: “Tu som.“