Kazateľ

Duša človeka, ktorá cez literatúru hľadá akúsi uličku, vedúcu k večnosti, k tomu, čo nezahynie, je spolu s možnosťou objavovať svoj výraz v literatúre a cez literatúru vlastne v procese, ktorý žalmista vyjadril takto: „Hlbina hlbine sa ozýva…“

Posol

Predstavte si radšej väčší dialóg, než je rozhovor človeka s literárnym poslom, so spisovateľom. Rozhovor človeka s Písmom, teda – taká možnosť tu vždy je – aj s anjelmi. Navyše, keď ten rozhovor sa odohrá v čase veľkého ticha, do ktorého zrazu nečakane, bez profesionálnej prípravy nášho sluchu, zaznie nebeská hudba! Sledujte! A pastieri, „ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo“ (Lukáš 2,8), počuli nebeskú reč, ktorá sa nedá zopakovať.

A oni ju – prijímajú! Pretože mali v srdci Božiu bázeň, vnímali reč Ducha, ktorá sa nememoruje! Aj literatúra má síce svoju reč, lenže po reči v jej obrysoch túžime inak. Nie je to hudba, ktorú ešte nikto nehral, naopak, literatúra je odbleskom hudby, ktorú sme už počuli, a z ktorej môžeme loviť slová a príbeh ako čiastočne vyjadriteľnú a racionálne pochopiteľnú skúsenosť. Ale reč anjelov? „A hľa, anjel Pánov postavil sa vedľa nich a sláva Pánova ich osvietila. I báli sa bázňou velikou“. (Lukáš 2, 9). Tu zaznieva živé Božie Slovo! O takej bázni a o pravých poslucháčoch Božieho Slova sa môžeme dočítať tiež v texte o Ježišovom premenení, kedy sa ozval z oblaku priamy Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Keď to učenci počuli, padli na tvár a náramne sa báli.“ (Matúš 17, 5-6). Počas zvyčajných náboženských či kresťanských rozhovorov, prípadne pri čítaní literatúry sa nebojíme, pretože vtedy nie sme v blízkosti prítomnej Božej tváre. Ale tu? Už ste prežili ten otras, po ktorom sa človek niekoľko sekúnd, ba niekoľko minút v bázni chveje! Spomeňte si! Práve ste sa vrátili z návštevy – bolo to ešte na fare v Bežovciach – , kde ste nesmeli naplno otvoriť svoju Bibliu, a v tvári ste mali zrazu vpísaný Žalm 126, 5-6: „Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním. Chodí a chodí s plačom ten, čo nosí semeno na siatie; iste príde domov s plesaním, znášajúc svoje snopy.“ Váš duch v tej chvíli zrazu vďaka prítomnému Božiemu Slovu a vanutiu Božieho Ducha našiel v nebeskom jase uličku, vedúcu k večnosti, k tomu, čo nezahynie. V bázni ste sa zachveli a vnútri srdca sa vám rozžiarila zornička svetla. V tom okamihu ste nečítali iba literatúru, a to ani v Biblii nie, alebo, ako píše apoštol Peter, „nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca a z velebnej slávy zaznel Mu takýto hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo! Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme boli s Ním na svätom vrchu. Tým pevnejšie je aj prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ (2.Petra 1, 16-19). A tak ste aj vy urobili dobre, že v čase svojho hlbokého smútku ste položili na stôl Božiu sviecu. Otvorenú Bibliu! K vašej unavenej tvári z nej zrazu začala prúdiť žiara Božieho pokoja, ktorý nie je márny.