Otče nebeský, bol som v Tvojej službe. Zastihol ma v nej lejak i tropická horúčava, všetko súčasne. Musel som si však zachovať chladnú hlavu. Totiž, priamosť a jasnosť reči, ako zodpovedný vojak na bojovom poli. Dokázal som to? Prešli sme cez pásmo nepriateľa, ktorý vo svojom strede ničí vdovy, siroty a bezbranných ľudí? Musíme vyslobodiť zajatých. Denne. Denne sa taká  akcia v našom malom, civilnom svete odohráva. Koľko je medzi nami duševne a najmä duchovne zajatých ľudí? To nikto nevie. Mnohí sa totiž tvária úplne inak. Podnikatelia, majstri mnohých remesiel, veľkí šéfovia súčasného sveta. Ale vnútri? Ako veľmi a naliehavo túžia žiť v Tvojom stvorenstve, nie v konštrukcii ľudského sveta. Hovoria tomu: útek do azylu prírody, na dovolenky k moru, pod stromy nového života, ale v hlbokej pravde ide  o návrat…nie, nie iba k prírode, ale k Tvojmu dielu, k dielu Stvoriteľa. K uznaniu: Toto, v čom žijeme, nevzniklo samo veľkým treskom, to je dielo Boha Otca, Stvoriteľa neba a zeme. Aj na uznanie tohto zrejmého faktu je potrebná pokora? Až tak ďaleko človek vo svojom odpore voči Tebe ako Bohu Stvoriteľovi dospel? Bože, zmiluj sa! Podaruj nám v mene Pána Ježiša Krista ticho uprostred Tvojho stvorenstva, aby sme zbadali dielo Tvojej lásky a Tvojho pokoja.

Amen.

Jób 29, 1-6

Človek chce vedieť, odkiaľ prichádza múdrosť a kde je nálezisko rozumnosti… Chce to? Naozaj? Zrazu si uvedomujem, že naozaj to vedieť nechce. Totiž, keď sa to nezhoduje so stavom jeho terajšieho rozumu, poškodeného osobným i sociálnym hriechom, ale najmä hriechom proti Bohu. Pravý človek, dieťa Božie, však vie a súčasne to aj pokorne prijíma: „Ajhľa, múdrosť je bázeň pred Pánom, rozumnosť je vyhýbať sa zlému.“ (Jób 28,20.28).

Každý človek od istého času prežíva veľkú bolesť hlavy, super svetovú migrénu, a vtedy opäť „chce byť a žiť ako v predošlých mesiacoch“ (Jób 29,1), rokoch, storočiach, ba chce žiť ako v tom čase prehistórie, keď bol ešte človekom, ktorého sa nedotkol hriech, ale… Už sa mu to nedarí. Už sa nám nedarí žiť čistý život. Iba si zavše povzdychneme ako Jób: Kiežby som bol ako za čias, keď ma Boh ochraňoval, keď mi Jeho svieca žiarila nad hlavou…“ (Jób 29,2-3).

A opäť sa ozýva otázka: Chcem to však naozaj? Veľakrát nie. Často mi nad hlavou svieti žiara môjho poznania, mojich úsudkov, mojej mienky. Som moderný Grék, ktorý obdivuje antické umenie a potom sa rád vracia do mesta s postmodernou architektúrou, alebo s funkcionalistickou architektúrou, a tam vkladá vo svojom dome a vo svojom byte do dvd-prehrávača opäť disky s obrazmi z výletov, dovoleniek a ľahkých zájazdov z pláží… Karibského mora?

Aké krásne, aké nádherné, aké osviežujúce! Naozaj ide o Karibské more, o Chorvátsko, o Floridu, o Kanárske ostrovy, naozaj ide o chvíľkový odpočinok, aby sme sa potom opäť nechali vložiť ako cd disk do svojho prehrávača potom my, totiž,  znovu do výrobného procesu sveta a do tohto strojového, biomechanického šťastia?

Sedel predo mnou taký muž. Vravel: Bože, vytiahni ma z tejto priepasti! Hovoril o tom aj ktorýsi evanjelický farár: Bože, veď v 40. žalme je celá konfirmačná látka pre našich dorastencov! A pri tom istom žalme sa neskôr modlil jeden hudobník, ktorý videl v ružových a fialových baroch samé extrémne zrýchlené  a prezvučané biomechanické tiene bez ducha a bez pôvodnej duše…

Otče nebeský, vytiahni ma z tohto bahna hriechu a postav ma na Skalu svojho pokoja! A kde je tá Skala? Kde ju našiel môj priateľ hudobník?

Prekvapujúco sa neskôr dostal do krajiny Jóba, do jej 29. kapitoly: Pane, Ty ma opäť ochraňuješ?  Pane, zrazu mi nad tvárou svieti svetlo Tvojho svedectva? „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ (Matúš 17,5).  Zrazu je tu nové poznanie nového života v novom stvorenstve Božom?

Áno, môj priateľ hudobník sa vtedy ocitol v časoch svojej najpôvodnejšej mladosti. „Všemohúci bol v tej chvíli s ním“ a jeho rodina vôkol neho…

Dosiaľ môj priateľ vraví: „A skala pri mne vylievala prúdy oleja.“ (Jób 29,6). Vylievala a stále vylieva!