Otče, ide mi o radosť každého človeka, a ak už má prežiť smútok, daj, aby z neho vyťažil vždy malý drahokam. Kto vie, ako vyzerá šťastie, darované z Tvojej ruky? Nevieme to preto, lebo všetko je zdeformované a my nehľadáme Tvoju tvár. V Tvojej tvári je všetko čisté. Kto hľadá Tvoju tvár, je svätý, pretože Ty si svätý. Blahoslavený je ten, koho si pripúšťaš do svojej blízkosti. Tam je dobre! Ale človek sa neraz pýta: Čo je vlastne dobré? A tak tu je odpoveď: Dobre je prebývať v blízkosti Tvojej tváre, na Tvojich nádvoriach. To sú tie siene na vodách. To sú tie siene pravého chrámu v Tvojom Slove.

Amen.

Text: Lukáš 11,1

Naša sústredenosť sa tvorí tam, kde sa niečo deje. Ba kde sa už udialo niečo celistvé. To nie je holizmus – spájanie hotových betónových celkov do veľkého obrazu Veľkého globálneho sveta, to nie je spájanie zlisovanej masy ako jednotne dýchajúceho konglomerátu. To je jeden celok v kvapke vody. V jednej tvári, ktorá má svoje osobité črty.

Keď som sedel za ľudovým stolom u Š. M., v jeho chate, videl som oknom na drôte visieť veľa kvapiek vody. Boli to však pre mňa jednotliví svedkovia viery v ihliciach svetla. Tie ihlice svetla, to boli Božie zasľúbenia v nich. Bolo to celé Božie svetlo v jednej kvapke! A to v  každej kvapke! Vtedy som si pripomenul, čo som čítal, keď som bol vyslobodený z moci hriechu: Tma už končí a prichádza pravé svetlo.

Končí tma jaskyne, v ktorej bol vyčerpaný Eliáš. Blíži sa pravé svetlo. Eliáš vyšiel z jaskyne a Boh sa ho po prudkých búrkach a otrasoch zeme opýtal v tichom vánku Ducha: Čo tu robíš, Eliáš? “Odvetil: Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu, zbúrali Tvoje oltáre a Tvojich prorokov povraždili mečom, takže som zostal len sám. Teraz siahajú na môj život, aby mi ho vzali.” A Božia odpoveď bola: Neboj sa, nie si sám! “Hospodin mu riekol: Choď, vráť sa svojou cestou k damašskej púšti, a keď dôjdeš, pomaž Chazáéla za kráľa nad Sýriou, Jéhúa, syna Nimšího, pomaž za kráľa nad Izraelom a Elízea, syna Šáfátovho z Abel-Mechóly, pomaž za proroka namiesto seba.”

Priamo sa môžeme s ľuďmi zhovárať len po modlitbe, pretože modlitba napriamuje srdce a napriamené srdce vyrovnáva zrak. A vyrovnaný zrak prekliesňuje cestu pokoja v očiach iných. Keď sa modlím, hľadám ľudí, pretože hľadám Boha. Ak Boha nehľadám, teda keď sa nemodlím, nehľadám ani ľudí. Ale akých ľudí hľadám? Takých, ktorí chcú byť ľuďmi, nie zvieratami. Ak človek nechce byť strojom, ak muž nechce byť ženou, ak rastlina nechce byť konštrukciou, potom sme na správnej zemi. Totiž, sme na zemi, ktorá sa stáva nebom. Profesor Pokorný napísal, že nebo je na zemi vtedy, keď človek začína spoznávať bezprostrednú Božiu prítomnosť. Inak povedané: Tam, kde sa odohráva bezprostredné poznanie Boha, je nebo. Najprv je nebo otvorené a potom k nám z neba zostupuje Božia milosť. Všade tam, kde k nám zostúpi Božia milosť, sa začína odohrávať modlitba v Duchu a v Pravde, v ktorej hovoríme: Otče náš…. To je prvé, čo máme povedať. Máme Jedného Boha, jedného Otca, poznávame Ho v Jeho jedinom Synovi a v Jednom Duchu svätom. Je to ten istý Duch, ktorý nás z rôznych strán vedie ku poznaniu Boha ako Otca. Márnotratný syn sa vrátil z cudziny, kde všetko premrhal, a v pokání a v premene srdca poznal Boha ako Otca. Napriek tomu povedal: Nezaslúžim si žiť v Tvojom dome ako Tvoj syn, pretože som premrhal všetky Tvoje dary, Otče… Ale tu nikdy nejde o našu zásluhu a Otec mu to hneď vysvetlil. Dal svojmu synovi, ktorý sa vrátil k Otcovmu srdcu, nové rúcho a pečatný prsteň. Rozumel tomu rovnako aj starší syn? Vôbec nie… On si u Otca chcel svoje synovstvo zaslúžiť. A to možné nie je.

Kde neprijímame Božie dary na základe Jeho dobrej vôle, lásky a milosti, tam ich neprijímame nikdy v Duchu a v Pravde.