Pane,

niekedy sa bojím uvažovať. Prečo? Aby som nevyslovil rýchlo svoju pravdu a napokon jej ako výlučne svojej neuveril. Aj ku slovu sa musím učiť približovať. Niekto povie: K akému slovu? Vtedy zistím, že slovo nie je v prvom rade slovo, tak ako plač nie je v prvom rade plač a smiech nie je v prvom rade smiech. Do toho všetkého musíme vždy najprv vstúpiť. Slovo je teda Dom, domov? Chrám, ktorý má svoje sväté pravidlá? Čo to znamená, prežívať plač a radosti? Plač radosti a radosť z plaču? To všetko vieš len Ty, Pane. Keď čítam veľkých estetikov umenia, vtedy tuším, že aj oni niečo tušia. Nevedia – ale tušia to. Zavrú však oči, a radi by to napokon predsa len vedeli! Čo vlastne? Jeden z nich napísal, že popretie  nášho plaču je napokon pravý plač. Ako to myslel? A ďalej – že popretie našej radosti je napokon návrat do rýdzej radosti. Azda to myslel tak, že to všetko si musíme nechať vždy umyť v Tvojom Slove, aby sme opäť videli?

Amen.

V čom sa nachádzajú naše „istoty“? V rôznych ustanoveniach? Nie. Musia to byť  zvláštne ustanovenia – kráľovské! Iba ustanovený kráľ je naozaj kráľom. Kto  však môže ustanoviť kráľa a ako? Ak dnes niekto ustanoví prezidenta., ešte to nemusí znamenať pre celú spoločnosť zážitok vážnosti a úcty. Ach, ako ľudia veľmi túžia po vážnosti a úcte! Ale kde ju majú nájsť? Je to ako s múdrosťou a rozumnosťou. A rovnako je to napokon s plačom, so smiechom, so šťastím, s pokojom, s každým dobrým pozdravom. Pozdrav: Dobrý deň!, alebo: Pokoj vám! je síce veľavravný, obsahuje v sebe mnoho súdržných slov, celú reťaz pravdy a pokoja, ale…

Ale dnes je inflačný. Dnes musíme vylúčiť zo slovníka všetky inflačné slová, totiž, ich inflačný obsah a nahradiť ich pravými slovami, totiž – ich pravým kráľovským obsahom.

Včera v podvečer som takto premýšľal o túžbe. Možno som po niečom túžil, a tak mi môj Pán, ktorého meno je Ježiš a titul Kristus, povedal: Ja, Tvoj Pán a Kráľ, ustanovený samotným nebeským Otcom, ti vravím, že túžba je…

Vtedy som veľmi zbystril pozornosť! Čo je túžba? Bol som zrazu dychtivý poznať to, dýchal som v dychu, ktorým som ani nedýchal, pretože som sa bál, aby som to poznanie neminul. Mal som pred Bohom bázeň! Čo je to, Pane, túžba?

A Pán Ježiš Kristus, môj Spasiteľ, a Duch Boží, môj Posvätiteľ, mi v svetle Božieho kráľovského Majestátu povedal: Túžba so skutočným, nefalšovaným obsahom je, ak obrátiš svoju tvár k novému Jeruzalemu. K môjmu chrámu, ktorý som postavil v priebehu troch dní. (Ján 2,19). K môjmu Palácu, ktorého siene sú na vodách. Keď obrátiš svoju tvár k mojim pravidlám chodenia po vode, k môjmu Slovu, k mojim  zasľúbeniam, k mojej kráľovskej spoločnosti. Odvráť sa od každej spoločnosti babylonského kráľa Bélšaccara a hľaď na mňa a na moje deti. A na vzťahy mojich hostí, ktorí sú napokon mojimi domácimi. Hľaď na hostinu Agapé!

Skrátka: obráť sa k môjmu novému Jeruzalemu, k môjmu svätému Mestu, obráť sa k zasľúbenej krajine, k pôdorysu nového chrámu, o ktorom čítaš aj v prorokovi Ezechielovi!

Keď som to urobil, mnohí v tomto svete, ktorý odporuje Bohu, ma začali odmietať, obchádzať, mnohí priatelia a známi ma začali opúšťať. Chcel som si medzi nimi neraz iba odpočinúť, ale oni začínali čoraz naliehavejšie vravieť: Nie…

Prekvapuje ma to? Prekvapilo to kedysi práve učeníkov Ježiša Krista, ktorý im povedal: Choďte do samaritánskej dedinky a zistite, kde, v ktorom dome by sme si mohli odpočinúť? Kde by sme mohli prespať? Učeníci, Kristovi poslovia, sa však vrátili zaskočení. Pane, vraveli, nikto nás v tom samaritánskom okruhu nechce prijať, pretože sme tvárou obrátení k Jeruzalemu! Čo máme teraz robiť? Chceš, aby sme na nich zoslali oheň priamo z neba, ako to urobil prorok Eliáš?

A odpoveď Ježiša Krista, ich Pána a Kráľa, ustanoveného samotným nebeským Otcom? My sme predsa na túto zem neprišli ničiť neverných, ale podať im spasiteľnú ruku. Ak ju odmietajú, a to nie v nevedomosti, ale v jasnom poznaní, koho tým odmietajú a prečo, sami sa navždy zo spoločenstva hostiny Agapé vylučujú…

Smutná je pritom moja duša až na smrť! Čo robiť, Pane, pýtam sa neraz, aby sa tento môj vnútorný plač mohol premeniť napokon  na radosť?

Nedá sa robiť nič iné, iba ísť ďalej, iba hľadať ďalšiu dedinu, v ktorej by som si mohol so svojím Pánom a s Jeho učeníkmi ako jeden z nich odpočinúť.

Mimochodom: Je  vo vašej obývačke, pri vašom rodinnom stole, vo vašej pracovni, vo vašom súkromnom kúte v tomto zmysle voľné miesto? Dovolíte?