Terajšia podoba sveta

(Z denníka/ 1)

„Mali by sme sa pozrieť do Božieho zrkadla. Ako v ňom vyzeráme? Ako ľudia, ktorí sa odvážili uzurpovať si Božiu pozíciu.“

„Zmocnili sme sa Božieho Slova, a všetkého bohatstva, čo je v ňom, násilne, účelovo, samozvane. On nás v takomto stave našich sŕdc nikam neposielal, ale my sme šli!“

„Pán nám v stave sŕdc bez pokánia nekázal hovoriť (Mt 3,7-10), ale my sme predsa okolo seba rozdávali múdrosti, ktoré mali a majú iných otesať: v slohu nášho modelu myslenia, v štýle nášho uvažovania a našej interpretácie Božej pravdy, ktorá má zrazu miery nášho charakteru!“

Charakter človeka sveta má svoje vrstvy. Svoje pokrytie, svoje: cirkevné, náboženské, politické krytie. Svoje logické, racionálne osvietené napredovanie. Charakter človeka, zakotveného vo svete, nie je navonok nikdy statický. Taký človek vždy účelovo vie, kam mieri. Jeho stredom je srdce, ale iba schizofrenicky ľudské. Rozpoltené, nestále, dvojtvárne, ktoré nevie, o čo v skutočnosti prosí. Mnohé naše modlitby, ktoré dobre vyzerajú a znejú, nemôžu byť v konečnom dôsledku vypočuté…

A Božie srdce?

Božie srdce je stredom stvorenstva a jeho olovnicou. Tá olovnica má zvláštnu rovnováhu. Vytvára spojenie medzi nebom a zemou v Kristovom kríži. Otvára Nebo, spevňuje pomaly rotujúcu Zem. V takých súradniciach vidíme Mesiac, Hviezdy…v takých súradniciach sme v abrahámovskej pozícii pútnika, ktorý uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Taký človek našiel kompas, taký človek vie, kam ide.

Je spravodlivé stávať sa človekom v smere a pre funkciu Syna človeka. Na to má mať každý právo. V tom sú zakotvené všetky občianske práva, v tom je človeku darovaný Boží súd a Božia spravodlivosť, Božia pravda a Božia láska, teda Kristova pastierska palica.

Aj veľká hamletovská otázka musí byť dopovedaná… Nie byť či nebyť, nie existovať či neexistovať, ale ako a s kým. A v ktorom smere. Teda: pútnicky s Ježišom Kristom, Synom človeka, ako Dobrým pastierom na ceste do nebeského domova k Otcovi.

Smer človeka, ktorý chce byť na ceste za Synom človeka, má vo svete vždy veľa kritikov, analytikov, posudzovateľov, skrátka, farizejov. Ich typickým znakom je, že sú „nad vecou“. Sú vždy nad človekom, nad spoločnosťou, nad zemou, nad krajinou.

Napokon sa však zistí, že farizeji to všetko, čo predstavujú, iba hrajú. Sú to herci, „pokrytci“. Tváre majú pokryté všeobecnými maskami archetypov. Ich hry sú napokon živnou pôdou pre diskusné kluby, v ktorých nie je nijaký stred – v ktorých chýba to zásadné: totiž rozhodnutie v smere a pre funkciu Syna človeka. Z farizejov sa napokon stávajú memorovacie systémy, látky na vyučovanie. Tvorí sa z nich účelová komparatistika.

V tomto zmysle sa farizeovia realizujú – vďaka iným žijú pre seba a pre svoje účelové organizácie.

Farizeovia žijú náhradný, alternatívny život, ktorý účelovo povýšili na život v prvom, rozhodujúcom pláne: rozhodujú bez toho, aby sa sami podvolili rozhodnutiu s nasadením života.

Farizeovia rozhodujú bez osobnej sebaobete, nevydávajú svoje telá „v živú, svätú obeť“, nestotožňujú sa s Kristovým krížom.

Všetko, čo smeruje povedľa kríž Ježiša Krista, je vo svete prijateľné, populárne, alternatívne. Veta, že človek má vždy nejakú alternatívu, je populárna, ale tvrdenie, že človek nijakú alternatívu, okrem smeru kríža Ježiša Krista nemá, je pohoršujúce, poburuje a vyvádza slušných a počestných občanov z miery.

Človeka napokon vyvádza z miery čas a priestor, ktorý mu patrí iba ako správcovi. Byť iba Božím správcom v Božom dome sa zdá byť človeku málo, on chce byť vlastníkom.

Človek v skupine alternatívneho ľudského spoločenstva pohrdol Abrahámovým či Mojžišovým pútnickým poslaním.

„Myslím si, bratia, že čas je krátky!“ napísal Pavol (1.Korintským 7, 29-31). „Napokon aj tí, čo majú ženy, nech sú, akoby nemali. Tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali, čo kupujú, akoby nič nemali, a tí, čo užívajú svet, akoby neužívali, lebo terajšia podoba sveta sa míňa.“