Rozpačitý kráľ

Utorok, 7. Júl 2009  |  Kráľ a klaun

KRÁĽ

Myslenie  dnešnej civilizácie je neprehľadné. Je ho veľa. Je informatívne, stroho vedecké, je veľa metodík ako a o čom vedecky myslieť, je veľa vedeckých manuálov a schém, ktoré platia, ale to všetko je ako holografická mriežka, do ktorej sme uväznení. Akoby sme napriek všetkej životnosti a hýrivosti farieb dnešného sveta videli všetko napokon len v kostre. Projekt bol správny a technicky dokonalý, ale postavený dom sa nám potom zdá umelý a virtuálny, hoci je reálny a má reálnu hmotu. Je tu veľký rozpor medzi technickým myslením a jeho poľudštením do hmoty vykúpeného mäsa, do spaseného posväteného tela. Viete, čo chcem povedať?

KLAUN

„Naozaj! Vy svojou nemotou hlásate spravodlivosť!“

KRÁĽ

Robíte si zo mňa žarty?

KLAUN

Nie, pane. Chcete mi jednoducho povedať, čo pochopili múdri ľudia. Myšlienky tohto storočia nás ohrozujú, preto kto je múdry, radšej ich nevyslovuje. Je to zlý deň, zlý čas. Múdry človek v takomto čase radšej mlčí. Nie všetky veľké vynálezy človek znesie. A pretože súčasný človek mravne, morálne a duchovne upadá, vývoj vedy, aplikovaný do bežnej reality, už neznesie. Nevydrží ho. Nové víno do nových nádob! Vedecký vývoj nezneužije iba človek, ktorý má premenené srdce. Tu sa žiada veľkým ľuďom dnešného storočia pripomínať Dávidov Žalm pokánia a v ňom pokornú prosbu: Srdce nové stvor mi, ó, Bože…

KRÁĽ

Áno, preto čoraz častejšie mlčím. Je tu však aj iná „nemota“. A tá je zase zlá – tou spravodlivosť nehlásam. Viem to! Tu pre mňa platí iný výkrik: „Keď som mlčal, trúchniveli mi kosti…“ Napokon, dokázali to už aj vedci. Artritída pochádza zo stresov. Totiž – zo stresov, ktoré neboli previate duchom pokánia.

KLAUN

Čo by ste vedeli povedať jednoduchému človeku o Kristovom kríži, pane?

KRÁĽ

Povedal by som mu… Kto naozaj poznal Kristov kríž, ten poprel svoj dovtedajší obraz, ktorý vznikol z pádu prvého človeka. Ten povedal svojim poznatkom „nie“… Totiž: zakázal by im, aby sa mu uplatnili v neznovuzrodenom srdci. Jednoduchí ľudia sú mi blízki, pretože ich myslenie je v zhode so zrelosťou ich srdca. Inak je to u vysokovzdelaných ľudí.  Tam dochádza ku tragickej kríze. K výbuchom, k neočakávaným zločinom. Pripomína mi to nacizmus i narcizmus. Nádherná tvár, husle, a po doznení virtuóznej skladby poprava. Ruky, ktoré držali sláčik, neváhali s ľadovou výrazom v tvári stlačiť spúšť revolvera.

KLAUN

Chcete sa vyslobodiť z kruhu svojej zvykovosti, pane. Bojíte sa hluchoty a potom aj tej nemoty. Keďže málokto dnes hovorí ľudským  jazykom, naopak, drvivá väčšina používa iba technologické kódy alebo esemeskové nezmyselné skratky, obávate sa, že v tej hlušine prepočujete človeka, ktorý bude skutočne človekom.

KRÁĽ

Bojím sa straty rozhovoru, na ktorom záleží. Bojím sa, že sa medzi nami  pretrhne reč a my na ňu už nenadviažeme. Akoby som bol pilotom v ohrozenom lietadle, ktorý môže kedykoľvek stratiť spojenie s navigátorom a potom aj s riadiacou vežou na zemi. Čítal som zvláštny text, je to od holandského teológa J. Hoekendijka – píše o sklenenom zvone. Mám to práve poruke, počúvajte, ide o „konštantu štvrtého človeka“: „Na kazateľnici stojí farár a hovorí. Nerozumieme mu. Cez kazateľnicu je položený sklenený zvon, ktorý tlmí zvuk. Okolo kazateľnici stoja naši súčasníci. Tí tiež hovoria a čosi občas zvolajú. Ale vnútri zvonu to nie je pochopiteľné. Zvon tlmí každý zvuk. Vidíme sa ešte, ako hovoríme, ale už si nerozumieme.“  Takže: žijeme – alebo sme mŕtvi?

KLAUN

Či žijeme? Sme hypnotizovaní poznaním, ktoré obieha okolo našich hláv a tvári ako nepochopiteľné elektrické výboje myšlienok, s ktorými už naše stvrdnuté srdce nemá nič spoločného. Platí tu to, čo povedal váš holandský teológ J. Hoekendijk: „Ten sklenený zvon skrátka nie je z obyčajného skla. Je zhotovený zvláštnym spôsobom, takže skresľuje. Zvonku je viditeľné cudzo vyzerajúce zhromaždenie ľudí mierne smiešneho životného štýlu, ktorému nechýba zvláštna slávnostnosť. Cirkev vyvoláva asociácie na astmatické harmónium, nariekavý spev a na večne hovoriaceho čierneho muža. Čo existuje z kresťanských cností, je možné vidieť v zmenšenej mierke, ale kolosálne sú zväčšené tie znepokojujúce cirkevné cnosti, o ktorých sa môžeme čo-to dočítať už u Dorothy Sayersovej: Kombinácie dôstojnosti, detinskosti, ostychu, osamelosti, prehnaného jemnocitu, sentimentality a poníženosti. Môže sa to ešte niekoho týkať?“ Týka sa to vás, pane?

  ↑