„Málo žije.“ Taký sa cítim. Bezmocný, odkrvený. Iba medzi dverami, ale nikdy nie vo dverách. Iba pod lustrom, ale nikdy uprostred slávnostnej reči. Kde sú poslucháči? Diváci? Niet nikoho. Stolička je prázdna. Dotknem sa jej rukou, odídem.

„Šľapaje pocestného.“ Tie zneli na Vianoce. Pod oknom. Môj príbuzný. Áno, on. Ten taký uzavretý, svojrázny, veľmi zvláštny, a predsa – plný zadusených citov. Vždy som sa s ním chcel zhovárať, ale málokedy sa mi to darilo. Potom ho odniesol prach zeme ďaleko, do jeho kamenného stanu. Do jeho bloku, obydlia, kde sa poctivo, mramorovo presne staral o rodinu. Ešte aj na čele mal mramorové žilkovanie. To je krása a pôvab hrobu. Živý človek, ktorý nedokáže prevravieť s citom. Ktorý sa podráždene z vlastného, už-už nastupujúceho citu, smeje. Či nežil „málo“? Či nežije málo? Przyboš, krakovský poľský básnik, ktorý to napísal,  mal sedliackych rodičov. Pavol Horov, ktorý ho prekladal, tiež. Bánovce nad Ondavou, tam, kde zagágali husy. A potom: more hučí, more o breh plieska, jak včera, tak aj dneska. Ako je možný taký oblúk? Taký útek do kozmopolitného, univerzálneho sveta? Do počiatku dejín? A kto v nich nežije? V každom sne, v každej noci – pod hviezdami? Veď aj Przyboš napísal: „V temrave nad každým prstom rozsvecuje sa hviezda.“ Najprv pomaly doma, pri stole. V absolútnom tichu, keď sa slovo ešte len rodí. A potom… A potom? A potom to už človek nevie zvládnuť. Neobíde celý svet. A tak ide radšej k moru, k rytinám, k tomu univerzálnemu obrazu univerzálna. A more hučí, more o breh plieska, jak včera, tak aj dneska.

„Veciam, ktoré človek pohodil.“ Samozrejme, naše ruky nie sú pevné. Otvárajú sa. Niekedy vtedy, keď to nechceme. Ale tá slabosť nás blaží. My dávame. Máme otvorenú dlaň. Ako? Dlaň otvorenú pre „bezhniezdne pískľa“. Pre slabého, ktorý nikoho nemá. V tme, kde sa slovo ešte len rodí a srdce pomaly otvára. Stretneme niekoho? Koho? Preto sme pocestní, aby sme stretli. Ale stretáva sa len „na vedľajších cestách“! Tam Przybošov pocestný smeruje. „Robí neveľké kroky a tak si pripravuje vedľajšiu cestu.“ Vedľajšiu cestu, ktorá sa nám nijako nepáči. Do ktorej nás musia dotlačiť. Veď čo je na nej? Iba „veci, ktoré človek pohodil.“ Pretože my odhadzujeme to, čo je malé. Neviditeľné. Na čo treba mať špeciálne vycvičený zrak. A až potom, keď to leží na zemi, si to všimneme. Keď leží na zemi schúlené dievča. Znásilnené. Zneužité. Ponížené. Ako „bezhniezdne pískľa“.

„Necelý okamih“. Nijaká večnosť. Ale vy predsa vidíte? Čo to bolo? Čo také zbytočné, že to nemožno obísť, ale treba si to na sekundu-dve všimnúť? To bola naša zabudnutá myšlienka. To bola zabudnutá otcova a matkina tvár. Preto Przybošov pocestný napokon dôjde do mesta, kde „vkladá za každú tablu nespočetných okien mesta jednu jedinú fotografiu: starostiplnú tvár matkinu: jasné mračno, nech sa blysne.“ Hľa, čo dokáže okamih, ktorý nevidno! Je citom, citom, ktorému sa tak veľmi bránil môj príbuzný. Napokon však vždy došiel k matke, kde mohol dosýtosti plakať. Pri jej hrobe, kde to nikde nevidel. Ako Pavol Horov, ako my – v čase, keď zagágali husy. Bez toho citu by ste „nenechali svoju dlaň otvorenú“, pretože dlaň človeka sa rýchlo zatvára – priveľmi rýchlo. Koľko matiek je v New Yorku? V kozmopolitnom meste? Koľko je tam okien, za ktoré možno vložiť „starostiplnú tvár matkinu“? Hriech je vykladať poéziu pojmami. Poéziu môžeme len žiť.

„Na dieru v plote klope.“ A kde inde? Nikto mi nikde neotvára, a predsa mám všade vždy otvorené. Dvere do svojho detstva. Do svojho nového poznania zvnútra, pretože ktosi iný ma poznal. Básnik? Poézia? Božia tvár? Božia tvár hovorí jazykom, ktorý Umberto Ecco sotva vyskúma. Božia tvár hovorí jazykom, ktorý možno chcel ustanoviť v roku 1530 založením lýcea v Paríži Ferdinand I., ten, čo viedol zápasy s Karlom V. o hegemóniu Západnej Európy, ale ani tomu sa to nepodarilo. Dejiny sú aj nie sú. Čo nie je v Bohu, nie je, aj keď to je. Takže: stačí klopať na „dieru v plote“. Potom vždy vojdeme. Kam? Nuž nie k moru – ale do stredu sveta a jeho hĺbok z opačnej strany. Cez zrkadlo Carola Lewisa. Do ríše divov. Do jazyka srdca, ktorý dáva Duch.

„Prechádza dlhým súmrakom“. Údolím tieňa smrti. Ako spev 23.žalmu. Ako spev operného speváka, ktorého meno som už zabudol. A načo mená? Spieval. A stará žena kráčala s kvetmi k hrobu svojho syna. To je negatív pozitívu fotiek, „vkladaných za každú tablu okna v meste“. Matka a syn sa hľadajú. Ježiš a Matka. On umiera – a ona tíchne ako vesmír, pretože je bezmocná, kým On, na kríži, so slovom „Dokonané!“,  je mocný. To znamená prekročiť „svetlotieň“. Zdanlivé svetlá sveta, zdanlivú moc smrti. My sa tým prvým dávame spútať a tým druhým sme už zotročení. Moc smrti? Pre Ježiša neplatila. Zlomil ju. Zlomila sa na jeho tŕňovej korune. Na tom, čo mohlo byť malé, pohodené, bezvýznamné, možno iba na smiech. „Vstúpil do večera“, ale vyšiel z neho. Opona tmavého neba sa roztrhla. Nastal čas milosti. Žijete v ňom. Žijeme v ňom. Žijeme v Ňom?

To, že „k osamelosti pomáha svetlo“ je samozrejmé, ale svetlo je len tam, kde je „päsť otvorená“. Kde nie je v ruke meč. Kde už Peter nie je Petrom temperamentným, ale skromným, opásaným na cestu kríža. A čo bude s týmto? pýta sa Peter Pána a hľadí na učeníka Jána. A Ježiš vraví: Čo Ťa do toho? Ty za mnou poď. Ty vstúp do „dlhého súmraku“ a „prekroč svetlotieň“. Nestrkaj tam iného. Nehľadaj, za koho by si sa skryl ako Adam a Eva. Len choď, choď tam, kam ide Tvoj Pán – ak vieš, akého Pána máš. Ak to totiž nevieš, máš ho, len nevieš, kam ideš. Pretože vtedy iba ty sám „vykreskávaš žiarovku, pätami silne svietiac“ a lampy, ktoré mali byť zapálené – a mohli, aj v prípade Przyboša: och, ako mohli! – „zhášaš jednu po druhej“. Lampy, pripravené na svadbu. Nie je to napokon škoda, byť takým pocestným, ktorý sa zo skutočne hodnotnej vedľajšej cesty dostane na nehodnotnú? Naším cieľom nie je Edison. Naším cieľom nie je Einstein a teória relativity. Naším cieľom je… nebyť „netrpezlivým“, neskúmať „hviezdy v temrave nad každým prstom netrpezlivo“. Naším cieľom je sklonená hlava. Tvár, ktorú zapĺňa svetlo. Asi také, o akom v závere Przyboš predsa len v básni O POCESTNOM píše. „Prechádza okolo, za zatvorenou cudzou okenicou štrbinu v okne zapcháva sliepňajúcim svetlom.“ Lenže: človek to urobiť nemôže. Ani ja. Ani vy.