„Na břehu rostly vrby a byla tam loďka, v níž Sainte Colombe večer sedával…“ Tá samota má tvar. Je to pevná pozícia. Zaistená nádychom pravdy. Aj smrťou môže byť pravda: z druhej strany. Z druhého brehu. Z brehu svetla. Ako sa tam dostať? Cez ticho. „A byla tam loďka…v níž…večer sedával.“ To je upokojenie. Večer, keď deň nebol zneužitý. Ustálenie duše, lebo naša duša je rozbitá. Na čom sa duša ustálila? V loďke na vode. Cítite ten nádych rybárov, ktorí už nemusia bojovať so živlami mora? Vody? Ktorých voda, naopak, drží a nesie? Všetko zlé nám musí slúžiť na dobré. Ak sme Boží.

„…ve styku s kláštorem v port Royalu…“ A pritom v kontakte s líniou, s linkou života bol. S jej melódiou, v ktorej je síce rozum, ale nie ako základ: len ako dar svetla, ktorým možno spolupracovať… s iracionálnym? S transcendentným? Rozum je tu tichý. „Pan de Bures, patříci ke společnosti, jež byla ve styku s klášterem v Port Royalu, učil děti psaní, počtum, biblické dějepravě…“ On ticho učil. Ako nám dnes chýbajú tichí učitelia! Nie sú, pretože zväčša nie sú v spojení s líniou Slova. Slovo je tiché, nezvyšuje hlas na uliciach. Ježiš nie je politický revolucionár, ale Spasiteľ, ktorý mení základ človeka. Ktorý uzdravuje jeho dušu, lebo prebúdza do novej reči jeho ducha.

„Děvčata se podobala více Sainte Colombovi, jejich zjev v ničem nepřipomínal matčiny rysy…“ Ale tie rysy už sú tu. Ako rysy tej, ktorej dušu preťal meč. Je tichá, lebo je mŕtva, a jej dve dievčatká spievajú náročné pasáže. Tieto rysy, to nie je fotografia, a nie je to ani záblesk tváre v búrke, ktorá tragicky vnikla do nášho života, ako je to u Nabokova. Sú to rysy, ktoré vznikli asi tak, ako vzniklo ticho Colombovho tela v loďke. V určitom čase človek pochopí, že on sa vlastne nikdy nemusel nikam ponáhľať. Pretože kto sa ponáhľa, kto je netrpezlivý, ten nejde nikdy do cieľa. V tom čase, po smrti ženy, je Colombo už trpezlivý. „Dva roky po manželčině odchodu cvičil až patnáct hodin denně.“ Hru na violu. A stal sa uznávaným majstrom.

„…muzicírovaní by rušilo hovor dcerušek, když spolu před spaním potmě žvatlaly.“ Tá ohľaduplnosť voči jemnosti iných – ani lásku im nevnucoval. Zlato sa nemusí potvrdzovať zlatom. A čím teda? Rýdzosťou. Svetlom. Súdržnosťou. To žvatlanie, to bol peľ slov, na ktoré sa nesiaha ani hudbou. Pretože hudba nie je nikdy viac ako reč človeka, ako slovo, ktoré sa zrodilo zo Slova. Hudba tento zázrak reči medzi Bohom a človekom iba oslavuje. Ale ako ho oslavuje tam, kde nijaká reč, ktorá by bola rýdza a mala štruktúru zlata, nie je? Ak sa povie Lo. Li. Ta., to nie je štruktúra zlata. To je štruktúra bizarnosti a v tej je už náznak disonancie, dishramónie, náznak búrky, v ktorej umiera v dievčati a v žene tvár matky.

„Přidal jí jednu basovou strunu, aby dosáhl hlubších tónu…“To je ten prenos pátosu zvonku dovnútra, aký mohli vidieť v šesťdesiatych rokoch diváci v sovietskych dokumentárnych filmoch. „Do popředí se dostalo zkoumání intelektuálního a citového zázemí člověka, hlubin a taju lidské duše, jejich nejjemnějších záchvěvu. – Objevují se pokusy ztvárnit člověka v intimitě vlastní existence, v komplexu jeho pochybností, nejistot a tajemství.“ Áno, je tu snaha „zachytit pod nevzrušivým tokem všednodennosti vážnější proudy včetně záporu, snaha odpozorovat detail, vystihnout kolorit a zafixovat konkrétní životní pocit.“ (Dagmar Ditrichová: Gleb Panfilov). Tí tvorcovia sa odvrátili od prázdneho manifestovania umelej ladnosti k vnútornej hĺbke, kde o radosti netreba vždy kričať. Tam ju stačí jednoducho žiť vo všedných dňoch a uchovávať si ju v črtách tváre.

„Zdokonalil techniku smyčce tím, že nadlehčil váhu ruky…“ Podobne o tom hovoril Yehudi Menuhin. Pri tej technike je dôležitý postoj. Postoj celého tela. O výsledku nerozhoduje sila, ale to, čo ovláda naše telo. To je pravá hudba: neskrýva sa v prvom rade vo virtuozite prstov, ale v ohybnosti celého tela. V jeho životnom postoji. V jeho priamosti. Sviecou tela je oko. Keď bude naše oko svetlé, celé naše telo bude také. A to aj napriek hrozbe smrti a ťažkému životnému údelu.