„Potrebujem ťa…“  chcel povedať otec synovi, ale – povedali to iba jeho oči.

Potrebovali sa vzájomne. Potrebovali svoju čistú reč.

Syn sa rozhodol, že dnes bude otca počúvať, až kým sa obaja neunavia. Bude to zvláštny deň. Bude to deň rozhovoru, na ktorý dlho čakali. Možno celé štvrťstoročie. Tak čakal Boh na rozhovor s Mojžišom, tak čakal Pán  na rozhovory s rodinami v tú pamätnú noc v Egypte. Tak čakal na rozhovor Dávid so Saulom, Jákob s Ézavom, tak čakali na vzájomné rozhovory mnohí…

Kto sa ozve prvý? Aké rozhodujúce slovo povie?

Zrazu sa nečakane ozval syn, vlastne – už dávno dospelý muž.

„Zlyhal som,“ povedal.

Chcel by toho otcovi toľko povedať! Ale len čo začne hovoriť, slová sa skrútia do akejsi falše a začnú nadobúdať trochu pokrivený tón. Toho sa bál. Preto radšej v reči nepokračoval. Mohol nanajvýš povedať: Prijmi ma ako jedného z nádenníkov. Ako jedného zo sluhov, otrokov, ale…

Ani takej reči nebol schopný. Byť márnotratným synom nie je jednoduché. Je to oveľa ťažšie, ako zaujať pozíciu – toho prijateľného, toho akceptovateľného, toho: staršieho syna. Uvedomil si to až teraz.

„Rozprávať sa v hlbokej miere pravdy možno len po dlhom mlčaní,“ povedal zrazu otec. „Neboj sa, Pán nám jedného dňa slová novej reči a novej piesne dá. Zatiaľ…“

Zatiaľ si začnime denne odpúšťať.

Povedal to otec? Povedal to syn? Povedali to obaja súčasne?

Kto sa to vlastne medzi nimi ozval v čase pred časom, v myšlienke pred myšlienkou, v Slove pred slovom?