Ako hovoriť o veľkej sile blížiaceho sa kamiónu? To sa deje, rastie pred nami zviera. Blíži sa k nám dinosaurus so svetlami. Prší. Ten zvuk je strašný, trhá srdce, oči, sluch. Trhá našu nervovú sústavu. Sme na ceste… Bosí, v igelitových plášťoch, v tmavej  krajine, v búrke.

Ja a moja manželka. My, novomanželia. Sme…vyhostení z domu jej rodičov. Povedali: Choďte!, a nedovolili nám vziať si ani naše topánky. Sme bosí, kráčame: nikam…

Čo sa to deje? Ako o tom budeme niekom u hovoriť? Presne, úplne presne? Ale to sa nedá. Iba keby sme to popísali ako báseň. Úplne to môže popísať iba – otvorená báseň. Tú nenávisť, tú zlobu, ten hnev, ten útok…

Valí sa na nás dinosaurus. Keď nás minie, tlak jeho rýchlosti nás vyhodí z okraja cesty. Zvalí nás do priekopy. Takú bolesť som videl v ktoromsi filme, hrala tam mladá speváčka Cher. Plakala v objatí so stĺpom a z kabíny vysokému kamiónu na ňu hľadel zaskočený vodič…

Kde je náš Gilgál? Radi by sme tam Bohu ďakovali medzi kameňmi z Jordánu, že Jeho milosť nás neopustila.

Medzi našimi kameňmi, ktoré sme vyniesli z dravej vody vlastnými rukami, podopretí vystretým ramenom trikrát svätého Boha.

Medzi našimi kameňmi, v našom duchovnom dome.