Videl som na ulici vykupovať staré obrazy, porcelány, knihy… Tí ľudia majú lásku k starým veciam. Majú ju – alebo ju iba predstierajú? Alebo s ňou iba obchodujú?

Bol som nepokojný. Bol som vyvedený z miery a nevedel som „prečo“. Vykupovanie starých vecí sa ma predsa netýkalo. Ale napriek tomu…zrazu som nemal v duši pokoj. Zdalo sa mi, že v rukách tých dvoch holohlavých mladých mužov sú staré obrazy znehodnotené.  Sedeli v aute, na jeho streche sa triasol reproduktor s oznamom o „výkupe za veľmi dobré ceny“, čakali na príležitosť…

Všetko bolo inak. Ja som s tým chcel obchodovať tiež, ja som si týmto predajom chcel tiež pomôcť. Mal som sa na to dívať z tohto zorného uhla pohľadu.

Moja ctižiadosť však bola pri pohľade na dvoch holohlavých obchodníkov znehodnotená. Bola postavená – do zlého svetla? Nevedel som si so sebou rady. Potreboval som si utriediť myšlienky. Moje ľudské srdce sa dostalo na svetlo a tam ho zasiahla nečakaná radiácia.

Akoby som zradil. Ale prečo? Chcel som predať hodnotné veci ľahkovážnym ľuďom, ktorí potom s nimi môžu naložiť podľa svojej ľubovôle? O to šlo? S tým som sa vyrovnával?  Áno, za peniaze som bol ochotný dať veci, ktoré mali cenu, do rúk ľuďom, ktorí s nimi nenaložia podľa hodnoverných pravidiel.

Vnímal som, že moje srdce takmer padlo do dvojtvárnosti. Takmer. Pán ho však napriamil, takže na otázku dvoch holohlavých mužov: „Nemáte niečo na predaj?“ som odpovedal nesúhlasným postojom svojej odkrytej tváre.