„Úprimnosť! Stále hovoríte o úprimnosti, ale z vašich postojov v rozhodujúcich situáciách vyplýva niečo iné… Sklamali ste ma,“ povedal šéf.

Ako som to pred ním vravel? Čo som o tej úprimnosti zvykol hovoriť? premýšľal Ján.

Bolo horúce popoludnie, sedel pred šéfovým ťažkým, dubovým stolom.

„Po odchode Vranu ste ako vymenený, stratili ste odvahu. Akoby ste nemali chuť žiť! Čo sa to s vami deje, Ján?“ spýtal sa šéf.

„Nezabudol som na nič z toho, čo som vám sľúbil, pán riaditeľ,“ ozval sa Ján, „potrebujem však čas. Potrebujem sa spamätať. Som len človek… Tu nejde iba o odchod pána Vranu, teda… Petra Vranu. Tu ide aj o koniec môjho priateľstva, na ktoré som sa spoliehal. Pochopte! Som otrasený. Pochopte, pán riaditeľ: bez priateľstva sa pracovať nedá…“

„Teraz na také reči, Ján, nemáme čas. Horia nám záväzky.“

„Chcem v tej práci pokračovať, ale mal som ju rozbehnutú s priateľom, a tak chápte…“

„Do zajtra! Do zajtra sa rozhodnete… Ani o deň viac. Na smútok tu nemáme čas. Alebo sa okamžite vzchopíte a budete riadne fungovať, alebo… Je mi ľúto, Ján. Budeme sa musieť rozlúčiť.“

„Bez priateľa túto náročnú prácu, ktorú chápem ako službu, nezvládnem,“ vravel ráno riaditeľovi do telefónu.

Nie ja, ale môj priateľ… To je obraz, v ktorom sa vidím.

Komu to Ján povedal, ak v miestnosti s ním nikto nestál?

Zložil telefónne slúchadlo. Nebol sám…