Preplnené stoly v záhrade, pečené kurčatá, krčahy so šípmi svetla na oblom skle. František mal pritom v sebe iba tmu s prízrakmi.  Koľko takých ľudí už stretol! Veselých a potom na smrť smutných. Uvravených a potom neschopných slova.

Lavica, na ktorej sedel, ostala prázdna. Bol to vlastne iba ohobľovaný kmeň stromu.

Ako to napokon skončí s chorou ženou dnešného hostiteľa všetkých, ktorý oslavuje akési jubileum? Domáci pán, Ing. Doktor, inokedy človek so zle naladenou mysľou, sa teda teraz veselí!

Hriešnici, pomyslel si František.

Ale potom stuhol: Hriešnici? Prečo tak – a vždy iba tak! – o nich zmýšľam?

Mladé dievča práve nieslo na stoly v tej spare tortu s čerešňami.

František sa za tým dievčaťom obzrel, odchádzal však už dovnútra rekreačnej vilky. Ing. Doktor sa v tom čase najlepšie zabával – najprv s akousi dámou pri torte, a potom v blízkosti pachov ľudských vreteníc, ktorí sa na cudzom slnku krútia vždy len za vlastným úspechom.

On sa svojím chlebodarcom nikdy neklaňal. Na druhej strane – premýšľal – , aké je zrkadlo mojich úmyslov? Čo zasa v mojich úmysloch vidia iní?

„Sú to pôžitkári, ktorí žijú len pre vlastnú vôľu,“ vravela Františkovi na smrť chorá manželka Ing. Doktora Helena. „Vlastný cit a vlastnú myšlienku nemajú. Človek sa tej cudzoty bojí. Otravuje ho to.“

„Nič z toho, v čom môj muž žije, v skutočnosti neexistuje,“ hovorila ďalej. „A on to vie. Lenže…nechce si to pripustiť. Priznať. V tom je jeho veľká tragédia. Aj keď žije, pravda je iná. Už dávno umrel.“

Teatrálna dohoda so lžou, pomyslel si František. A ona, Helena?

Kedysi údajne zvádzala nepevných a neodolných mužov ako na bežiacom páse. Teraz? Navlieka si na tvár estetickú masku klamu?

Bože môj: ako je to vlastne?

Kruh posmievačov? To sú tí, ktorí opovrhujú ľuďmi, hľadajúcimi cieľ svojej cesty? To sú tí, ktorí opovrhujú… aj sami sebou?

Zrazu, v krátkom okamihu, sa Helene pred jeho tvárou zľakla kontinuálne prebiehajúcej vraždy slovami. Zabíjala všetko, čo chcelo byť hoci len v náznaku v nešľachetnom človeku čestné. Preto umierala?

Ľudia so smiechom z predpeklia – tí vonku – stíchli. Onedlho sa rozídu. Poznajú skutočné peklo, ktoré im horí pred tvárami i za chrbtami. Poznajú zrady a sami zrádzajú. Poznajú okrádanie a sami kradnú. Poznajú vraždenie a sami vraždia. Poznajú neláskavosť a sami sú neláskaví.

Ako sa však z tých plameňov možno dostať? Kto im to povie a kedy?

Aj František sa dnes vo vlastnej duši vysmial cudzej bolesti. Vedel to…

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Helena, manželka Ing. Doktora.

Nemohol jej povedať, čo sa stalo. Veď zatiaľ nedorástol ani na vlastnú bolesť. Nie, nemohol.

Áno, zatiaľ sa tej možnosti, rásť najmä vo vlastnej bolesti, ešte bál.