Starec niesol z archívu veľkú zložku so spismi. Tam, na rozľahlej chodbe, skôr, než vošiel do svojej študovne, mu predstavili nejakého mladého muža. Študenta.

Bol to človek, z ktorého vyšumel, napodiv, všetok život.  Hovoril tichým a nevýrazným hlasom. Bol neurotický. Niečo sa mu stalo. Povedal: „Bol som dlho utláčaný…“ Bol som bitý, ponižovaný, zovšadiaľ ma nakoniec vyhodili, lebo všetko sa vždy obrátilo proti mne. Jeden neznámy človek ma za vami poslal. Vy vraj každého pochopíte. „A ja nechcem nič iné, iba pochopenie,“ povedal mladý človek.

Starec videl, že v mladom človeku je zakonzervovaná sebaľútosť. A potom odpor ku všetkému, čo je úspešné, prvé, skvelé, farbisté. V čom dýcha vitalita, naturálnosť života.

Do študovne vošla mladá asistentka, mala voňajúce, pulzujúce telo. Bola v pohybe. Ustavične na čosi závažné myslela, čosi dôležité komentovala, vždy sa na niekoho obrátila s nejakým okamžitým nárokom. Nebála sa ľudí. A potom, nebála sa ani mladosti, ani staroby. To prítomný mladý človek, ten sa bál všetkého.

Ale je to naozaj tak? Bál sa? Starec bol múdry. Vedel, že práve tento mladý človek v živote veľa dokáže, pretože on svoju energiu nemárnil na podružné veci. Podružné veci obšťastňujú, ale nakoniec ničia, človek sa v nich rozloží.

„Toto znamená pre vás život?“ pohol mladý človek rukou a tým gestom ukázal na najbližšie okolie, v ktorom  sa už mladé dievča, dcéra nejakého papaláša, strácala.

Starec vedel: to ja som v skutočnosti nevýrazný, urazený, porazenecký človek.  To ja som človek, ktorý sa modlí iba pre seba, číta iba pre seba a všetky vzácne texty zadržiava len pod svojou rukou.

Tak mladému človeku pomohol. Uvoľnil mu miesto pre život.