„Je to veľmi múdry človek,“ povedala Jana vo vedeckej knižnici. Dívali sa na literárneho vedca, pohrúženého do kníh.

„Áno,“ povedal Ján ironicky. A deklamoval:, „Múdry v hraniciach svojich obytných, ale pre našu zdravú dušu… neobývateľných metrov štvorcových! Múdry vo vlastnom vedeckom bunkri,“  rozosmial sa.

„Si jednoducho nepríjemný a komplikovaný,“ urazila sa.

„Ten prefíkaný deduško nevie nič o sociálnych otrasoch a výbuchoch. Len o nich píše. To totálne neznášam. Pokrytec a farizej. Takí v umení, v kultúre a vo vede  nemajú čo robiť.“

Nie je to tak, pomyslela si doma na balkóne, kde fajčila. On – pozrela na Jána, ktorý sedel vnútri bytu – ho nepozná.

„Nie je to muž, Janička,“ povedal jej neskôr. „Nie je to človek, ktorý prešiel ohňom…“

Otvorila knihu toho deduška, mala v nej podčiarknuté niektoré jeho vety… tvrdou ceruzkou.

Sama nevie, prečo si vtedy na okraj stránky pripísala túto biblickú radu: „Blahoslavený, kto nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí, ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“ (Žalm 1,1-2).

Akoby predvídala práve situáciu, ktorá sa odohrala vo vedeckej knižnici: Suverénne obvinenie starého pána a svieže ľahtikárstvo Jánovo!

O niekoľko dní starého literárneho vedca, ktorého skrytým spôsobom odmieta celá univerzita, navštívila. Stačila vedľa jeho dverí zvonček, pričom si uvedomila, že na takú návštevu treba odvahu a guráž.

Bola však rozhodnutá – ona sa znalcovi zákonov ľudskej fantázie i myslenia, ktoré k nám prichádza z nebotyčných sfér, vzoprie! Či len on vie také myslenie uzemniť –  nikto iný?

Rozhliadla sa v miestnosti, do ktorej ju uviedol. Žije -nežije? Je už načisto mŕtvy ako skulptúra, a či ešte dýcha?

Na okrúhlom stolíku videla šálku s kávou, škatuľku s cigaretami, noviny, pero, papier… A kdesi v úzadí hralo staré rádio.

„Nedeľu čo nedeľu počúvam rozprávky,“ začal starý pán zvláštnym spôsobom zvláštny rozhovor. „Pretože ľudia v televíznych či rozhlasových debatách len mudrujú. Mám toho po krk,“ povedal. „Sú ako tí cirkevníci, ktorých tak ľahko kritizujú… Vravím: Naučte ich pravde vy, keď tú pravdu poznáte! Nesmejte sa z cirkvi a z biskupov! Naučte ich pravde! A morálke!“ vravel a v trasľavej ruke držal cigaretu.

Potom pokračoval: „Naši politici a angažovaní umelci majú plno slov o zákone, o svätosti v politike či v ekonomike, o čistote…akoby žili v najvyšších náboženských či politických oddeleniach!“

„Ako sa teda žije v kostoloch či v cirkevných budovách, to neviem,“ pokračoval, „ale viem, ako sa žije s ľuďmi, ktorí majú v duši prázdno…“

Bola tam niekoľko hodín. Nevedela, o čom sa neskôr zhovárali, nekontrolovala sa, bola totiž nečakane slobodná. S nikým a s ničím nesúťažila, nebol tam nijaký ostrý stret názorov…

„Viete, čo je to komôrka srdca?“ opýtal sa jej, keď odchádzala. „Ja to už viem,“ šťastne sa usmial.

A potom ešte dlho, dlho pred ňou v otvorených dverách, ktoré o chvíľu zavrie, stál.