Áno, ich smiech. Ony sa smejú, tie dievčatá: v letnej spare, v ťažkom skúšanom lete. V čase, keď autobusy havarujú.

A všade sú prízraky. Čierne mraky a zlomené palice. A úškľabky starcov.

Skončila sa moja mladosť, moje detstvo, moje ľahko rozvetvené vety. Už neviem ľahko hovoriť, preto nemôžem písať. Všade je teror.

Cestovná kancelária terorizovala účastníkov zájazdu, ktorý sama zorganizovala. Kolaps, plač, ošiaľ, bezvedomie. Peniaze. Ak nezaplatíte tridsať euro, zostanete zamknutí v horúcom autobuse bez klimatizácie.

A čo ešte? Študentky v tričkách? Štúdium, skriptá pri bruchu? Pekne vejúce vlasy?

Áno, za stolíkom, tam, kde ruka čašníka nedosiahne: všetko je rozliate. Kvapalina, tekutina, jedna veľká slza. Ťažký pôrod, prízrak interrupcie, potratu.

Odkiaľsi z hôr sa blížia do mesta ťažké, vlhké dažďové kvapky, ktoré zmetú z pouličných stolíkov obrusy a z ťažkých konštrukcií stany nových výšin.

Nemáme už blízkych ľudí, ostali iba ich stopy.

A akýsi Derrida, ktorý tie stopy skúmal.

Empíria nie je dôveryhodná a nijaké ilúzie on neuznáva. Iba dekonštrukciu! Rozložil skutočnosť, tak ako Ionesco počul, že ktosi chcel rozložiť úzkosť. A potom starý pán Ionesco povedal: Tvrdí to budhizmus, úzkosť vraj možno rozložiť ako stroj a keď nájdeme jej príčinu a zahodíme ju, budeme bez úzkosti.

Podobnú príčinu úzkosti chcel nájsť aj Freud? Tak to chápal dramatik absurdného divadla Ionesco: budhizmus má blízko k psychoterapii.

Takže: za čím budeme teraz plakať?

Za ničím.

Plač je ošiaľ, z ktorého treba utiecť ako z tunela.

V našej hlave je neviditeľný a nepočuteľný plač. Musíme ho z nej dostať.

Ale ako? Tak, že postavíme nové veže v New Yorku, svoje nové stany na výšinách? Aké to budú veže?

V New Yorku najvyššia dosiahne výšku 541 metrov, tá sa bude volať „Veža slobody“, a k nej pribudnú ešte ďalšie tri.

Ich vizualizáciu predstavili v ktorýsi štvrtkový večer v roku 2006, niekedy v septembri, vtedy, keď padá lístie, vtedy, keď padajú slzy z očí americkým bábikám.

Vtedy, keď nejaký prst modernej daktyloskopie hľadá nové písmeno novej abecedy. A novú nádej…

Nádej? Akú nádej?

Otvorme Písmo. A s dôverou čítajme nové písmená novej abecedy:

„Takto vraví Hospodin Pán: Kvíľte! Beda tomu dňu! Lebo blízko je deň Hospodinov, bude to zamračený deň, bude to hodina pre národy.“ (Ezechiel 30,2-3).

11. september 2001, to bola hodina pre národy.

Zamračený deň, keď kvílila celá Amerika, nielen Manhattan. Zamračený deň, plný dymu z Kainovho oltára.

Ako sme sa práve presvedčili, už prorok Ezechiel videl ten deň, ktorý sa  11.septmebra v roku 2001 naplnil.

„Hodina pre národy!“

A teraz?

V roku 2006 predstavujú v Amerike „vizualizáciu troch ďalších mrakodrapov, ktoré pribudnú k Veži slobody, významní architekti“. Noviny písali: „Architekti predviedli mimoriadne pôsobivé projekty.“ Pokračujme v čítaní novín: „Najpríťažlivejší z nových budov je projekt 78-poschodového mrakodrapu od Normana Fostera. Na vrchole budú štyri svetlomety v tvare diamantov, v noci osvetľujúce Manhattan.“

A ďalej: „…dvojičky symbolizujú hrôzu útokov, pri ktorých len v New Yorku zomrelo 2759 ľudí. Americký prezident (vtedy, v roku 2006) George Bush sa v posledných dňoch venoval výhradne téme terorizmu…“

Potom noviny píšu čosi o hranom filme s názvom „Cesta k 11.septembru“, ktorý viní z tragických udalostí predovšetkým Bushovho predchodcu Billa Clintona. Film „naznačuje, že Clinton a jeho najbližší ľudia boli priveľmi zaťažení jeho sexuálnou aférou s praktikantkou v Bielom dome…“

A teraz?

V Písme to čítame presne: „…v Egypte budú padať zabití, rozchvátajú jeho bohatstvo a jeho základy budú zrúcané.“ (Ezechiel 30,4).

Základy, miesto, ktoré nazývame Zero, teda: Nula, znamená koniec pýchy človeka.

Ale: naozaj vo chvíli „zániku ľudskej pýchy“ vidíme všetci na tvári zeme počiatok novej abecedy nového života? Skutočne to vidíme práve v nových projektoch nových mrakodrapov?

Pyšná moc Egypta už klesla…

Finančné trhy, banky, veľké domy Veľkej krajiny, nádejnej Ameriky, nádejnej Európy, nádejnej Ázie, nádejnej Afriky  sú v prachu. „Potom poznajú, že ja som Hospodin, keď založím oheň v Egypte a dolámu sa všetci tí, ktorí ho napomáhajú.“ (Ezechiel 30, 8). – „Potom zničím modly a urobím koniec bôžikom z Memfisu.“ (Ezechiel 30,13).

Sedieť v kaviarni – hoci nie práve v Memfise – a na nič v tej spare nemyslieť, iba piť osviežujúci nápoj v tieni nového života, v občerstvujúcom vánku – iba čakať na nové mrakodrapy? A na nové drapy mrakov?

Kedy vyrastú?

Kedy si ich budeme môcť sfotografovať a kedy na našom novom Manhattane začne opäť prekvitať cestovný ruch a plniť tak pokladnice mesta?