Ďalej a ďalej, stále ďalej! Kam vedú tie chodníky?

Kam vedú tie hollywoodské stopy slávy? A kam ukazujú tie odtlačky rúk najváženejších celebrít?

Do ďalších a ďalších festivalových miest?

Ozýva sa potlesk, ktorý náhle bledne ako starý film, ktorý spálilo slnko desaťročí….

Ostal už iba biely obraz. Iba biele plátno, na ktorom sa teraz zjavia čierne profily bielych ľudí a biele profily čiernych ľudí v tmavých krajinách.

Je to všetko paradoxné. Je v tom zmätok „ľudského futurizmu“, ktorý začínali Taliani pestovať ako „znak sily“ pred prvou svetovou vojnou  - s gráciou?

Kdeže s gráciou…

Tak teda: s takým prudkým hnevom, akého sú schopní iba mladí rozhnevaní muži, novodobí futuristi?

Na koho sa hnevajú? Na úradníkov, na profesorov, na biele tváre falošných študovní a nič nehovoriacich kabinetov?

Je tu úradník, ktorý vás klame, je tu človek, ktorý podvádza, je tu papier za papierom s váženými úradnými pečiatkami, ktorý nemožno použiť, lebo pod ním je iba falzifikát pravdy.

„Beda bezstarostným na Sione,“ vraví prorok Ámos, „a tým, čo sa bezpečne cítia na vrchu Samárie, popredným prvého z národov, ku ktorým na radu prichádza dom Izraela!“ (Ámos 6,1).

Hľadajme spravodlivého. Prejdime z úradu do úradu, vojdime do kancelárií starostov, primátorov, vojdime do miestnosti šéfov veľkých oddelení a pátrajme v papieroch, či majú pečať Božieho práva a Božej spravodlivosti.

Alebo – sú v nich červy pýchy a vedomých podvodov? Alebo – sú v nich čierne peniaze a rakovinové nádory útlaku?

Čo sme v tejto spoločnosti zdedili? Komunizmus? Alebo súčasný sociálny či podnikateľský terorizmus? Alebo politický? Odkiaľ prišiel? Z našich vlastných sŕdc?

Takže to napokon nie je iba vynález Babylonu alebo Ameriky, ale vynález pýchy a vzdoru každého človeka voči Bohu?

Voči tomu Bohu, ktorý nás uviedol do krajiny nového života, do krajiny zasľúbení, nových domov, nových viníc, do nových záhrad, my sme v nich však okamžite začali plieniť všetko, čo malo byť  na dlhé desaťročia vážené na váhach Božej spravodlivosti najprv najslabším? Najprv vdovám, sirotám, zraneným, utláčaným a bezmocným?

Ach, ako sa mohol pri našej dobrej vôli tešiť v našej blízkosti pred Božou tvárou najprv ten najslabší! Ako sa mal a podľa Božej vôle mohol tešiť z dobrého ovocia dobrej viery svojich svätých kniežat! Keby…

Keby práve tie kniežatá nezačali na stolcoch zo slonoviny piť pre vlastnú zábavu víno vlastných podvodov, vlastných zrád a svojvoľného násilia vlastných rúk…

„Nazdávate sa, že je ďaleko deň pohromy, a približujete si vládu násilia. Beda tým, čo vylihujú na posteliach zo slonoviny a na svojich lôžkach sa vystierajú, jedia jahňatá zo stáda a teľce zo stajní…ale necítia žiaľ nad troskami Jozefa.“ (Ámos 6,3-6).

„Preto pôjdu do zajatia na čele zajatcov a prestane jasanie povaľačov.“ (Ámos 6,7).

Je to ťažký text?

Každopádne: už sa otvárajú dvere väzení pre vzdorovitých úplatkárov. Už sa otvárajú dvere väzení pre tých,  ktorí odmietli Božiu milosť a napriek mnohým Božím varovaniam naďalej bez zmilovania prenasledujú Jozefa, syna Jákobovho.

Prečo ho tak bezhranične prenasledujú?

Prečo ho prenasledujú aj potom, keď ho už uzavreli do suchej cisterny, v ktorej vody niet?

Chvejem sa pri týchto slovách  – veď takých násilných boháčov poznám z tesnej blízkosti…

A tak varujem:

V týchto dňoch už prospechárske kresťanstvo, prospechárske podnikanie, ani prospechárske úrady neobstoja. Deň pohromy nastal.

„Lebo hľa, Hospodin prikazuje. On rozbije veľké domy na rumy a malé domy na trosky. Či bežia kone po bralách a či more orú volmi? No vy ste právo premenili a jed a ovocie spravodlivosti na palinu…“ (Ámos  6, 11-12).

Od tejto chvíle v blízkosti Jozefa, syna Jákobovho, neobstojí nijaký podvod, žiaden útlak, tu už nebude môcť ďalej nikto beztrestne v blízkosti dediča Božích zasľúbení kriviť váhu najvzácnejších Božích slov.

Deň, v ktorom bezstarostní boháči začnú kvíliť, je na dosah.

Knižnica, tučné zväzky práva, váha sudcovských, právnických, žalobcových či obhajcových slov…

Zvíťazí pravda, a či lož?

Váhy práva sa kyvocú v ostrom slnku Božej prírody. ..

A v ich pohybe sa náhle ozýva oznam z nebies: Svet naďalej patrí Bohu, i keď človek ho už celkom znivočil, pošliapal, i keď doň chcel zasadiť iba vlastné pomníky a vlastné stopy vlastných katedier účelovo zneužitej spravodlivosti.

Tí, ktorí sa ešte včera smiali, budú mať už zajtra tváre v plameňoch hanby. Budú horieť v svetle, s ktorým nikdy nerátali. Budú horieť v ponížení, s ktorým pri vlastnom profile nemali nijaké skúsenosti.

Horí deň Božieho súdu v blízkosti všetkých neverených ako rozpálená pec.

Kto a ako ju uhasí?