„Vtedy Józua zaviazal ľudí prísahou: Nech je prekliaty pred Hospodinom, kto by sa dal do stavby Jericha. Za cenu prvorodeného nech kladie jeho základy a za cenu svojho najmladšieho nech stavia jeho brány.“ (Kniha Józuova 6,26).

„Ďalej dal Acháb zhotoviť ašéru. Tak svojimi činmi viac popudzoval Hospodina, Boha Izraela, ako všetci izraelskí králi pred ním. Za jeho života Chiél Bételský postavil Jericho. Za cenu Abíráma, svojho prvorodeného, mu položil základy, a za cenu Segíba, svojho najmladšieho, vsadil jeho brány podľa slova Hospodinovho, ktoré povedal skrze Józuu, syna Núnovho.“ (1.Kráľov 16, 34).

Napísala: “Aj my máme svoje Jericho…“ Potom zbadala na tanieri nedojedený krajec chleba. „Všetci máme svoje Jericho,“ pomyslela si pred zapnutým televízorom a vyzliekla si vrchný diel kostýmových šiat. Zostala v bielej blúzke so žiarivými gombíkmi.

„Ako zvládať pýchu?“ uvažovala, keď pila minerálku. Bola zabezpečená, ale…nie šťastná. Ľahla si na gauč. Zazvonil telefón. Bol to jej otec, veľmi bohatý starý muž. Hovoril s ňou ako s dieťaťom, ale pritom si ju veľmi vážil. Unavovalo ju to.

Zbadala na stene veľký obraz, ktorý znázorňoval – chlieb. Jeho štruktúru. Hnedastú farbu. Takmer červenú kôrku. Stôl, okno, slnko, to všetko maliar zvládol. Zrazu vnímala bezprostredný pokoj. Ticho. Odpočinok. S úľavou sa usmiala a zavrela oči. Ležala na gaučí s časopisom pre ženy pri pravej ruke.

Okolie občas nezrozumiteľne zazvučalo. Tie zvuky prichádzali zvonku, niektoré možno už z chodby. Ozval sa výťah, prichádzal jej manžel. Poznala jeho kroky, rytmus chôdze.  Bolo to všetko biedne. Nezdvihla sa z gauča, sledovala, čo robí v kuchyni. Bol ešte v obleku, pripravoval si kávu. Vypil pohárik koňaku – veľmi rýchlo.

Chcela sa ho dotknúť, keď prechádzal okolo, dvihla trochu ruku, ale on si ten pohyb nevšimol. Sedel v kresle so šálkou kávy v ruke, nič nehovoril, odpočíval.

„Nemala by sa na neho hnevať?“ premýšľala.  Bol to solventný podnikateľ. Banky a podobne, mnohé rokovania, veľa známych. Prečo je práve podnikateľom? Sledovala ho, zvažovala, čo je to za človeka. Jej muž.  Nevedela, čo si má o ňom  myslieť.

Vstala, aj ona si naliala pohárik koňaku. Bola naozaj unavená. Kvet v kvetináči mal trochu zvädnuté lístie, dotkla sa jedného prstami, prekvapilo ju to.

„Šliape po mne,“ povedal zrazu jej muž. Generálny manažér po ňom šliape, pretože si v čomsi lezú vzájomne „do kapusty“. „Nikto teraz môjho muža  nevidí, iba ja,“ pomyslela si žena. „V spojení s peniazmi je to veľký človek, ale inak…“

Kvet so zvädnutým lístím bol k dispozícií pre všetky pohľady v tom  byte. Preto tu existoval. Preto ho tu mali. Večer prišli hostia, mnohí sa s jej mužom zhovárali o príčinách vädnutia „tejto zaujímavej rastliny!“, a takmer každý pritom vyrukoval s inou teóriou… Na ničom sa napokon nezhodli, ale smiech ich neopustil.

„Ako si sa cítil?“ spýtala sa ho, keď hostia odišli. „V prvom rade sa musím osprchovať,“ povedal unavene. „Počuli sme, že váš syn pracuje v americkej firme, vraj tiež podniká…“ spomínala na hlasy, ktoré medzi nimi celý večer zaznievali. Teraz už bolo neskoro.

„Nezavoláš mu?“ spýtala sa muža, keď vyšiel zo sprchy. Bol v župane. „Prečo by sme nemohli mať svojho syna doma?“ pýtala sa ďalej. „Syn nášho generálneho manažéra je v Londýne,“ povedal muž sucho a hľadal cigarety. Ale potom si nezapálil…

„V čom sme sa previnili?“ hľadela mužovi do tváre. Amerika, Nemecko, Anglicko, politická situácia nie je jednoduchá. Stále to isté. Stále rovnaké témy! Geopolitická situácia atakďalej. Muž sa obrátil, mal zrazu nečakane nahú tvár. Bola zaskočená.

„Vráť sa! Príď domov! Viem…“ povedala unavene a siahla si prstami na vlasy. Myslela na syna. „Viem,“ zašeptala. „Tak sa to povedať nedá…“

V ten večer jej manžela už nič viac nezaujímalo.

Ležal v župane v spálni, nečakane zaspal.

Otvorila zo zvedavosti jeho peňaženku, v jej tajnom priečinku mal malú fotku svojho syna a potom už len …

Doláre, libry, eurá.