„ …Hľadám svojich bratov. Povedz mi, prosím, kde pasú?“ 1M 37:16


Pracuje ako čašník. Je na míle vzdialený od všetkých známych.  Občas je blízko úplne cudzieho človeka, to keď spred jeho ruky berie šálku po dopitej káve. Vtedy zacíti cudziu vôňu a to v ňom vzbudí nepoznané šťastie.

Akoby ešte existoval svet, kde sa oplatí žiť.

Neskôr začuje cudzí hlas a predstaví si svoju priateľku, s ktorou sa už dávno rozišiel. Je mu smutno. Fajčí, na nikoho konkrétneho nemyslí. Je si istý, že keby sa teraz vrátil z Anglicka domov, vedel by sa všetkým, ktorým ublížil, okamžite ospravedlniť. Dokonca po tom chvíľku túži. Stav odpustenia, odpúšťania, milosti… Pokoja!

Obzrel sa, akoby niekto mohol tieto jeho myšlienky vytušiť a…Zahanbil sa.

Večer pozeral doma v televízii koncert akéhosi symfonického orchestra. Každý nástroj mal svoj hlas a všetky spoločne tiež. Pomyslel si: „Prečo robím v cudzine čašníka, keď mi toto povolanie nie je vôbec blízke?“ Zahľadel sa na svoju pravú i ľavú ruku, ktoré mal položené na operadlách kresla. Neboli to jeho ruky, boli to iba ruky akéhosi neznámeho človeka, a predsa to vzápätí boli jeho ruky; ruky, ktoré boli práve jemu k dispozícii. Patrili mu! Ako ich využíva? Čomu sa vlastne naozaj venuje?

Občas sa mu zdalo, že veľmi túži po blízkosti iných rúk; po rukách žien, ktoré vídaval v obchodných domoch, kde pred sobotou a nedeľou nakupoval. Vtedy si uvedomil si, že je stratený v aktivitách, ktoré mu nič nehovoria. Keby sa ho niekto opýtal, čo robí, nevedel by o svojej práci hovoriť dôverne a s láskou. A to je chyba. To je hriech, to je prekliatie.

Zrazu si položil otázku, akoby bol už starým mužom: „Aké sú vlastne aktivity dnešných detí? Čo robia? Na čo sa pripravujú? Aká bude budúcnosť sveta, odkázaného na ich ruky?“

Spomenul si na ruky Rebeky, dcéry Betúela, syna Milky, ženy Náchora, Abrahámovho brata… Ten príbeh mu často, kým ešte bol na Slovensku, čítala jeho matka. Rebeka ponúkla džbán s vodou Abrahámovmu sluhovi, ktorý šiel do krajov Mezopotámie hľadať manželku pre Abrahámovho syna Izáka…

Keď prišiel domov – on, čašník – začal sám pred sebou hovoriť „reč na svoju obhajobu“. Vyčítal neprítomným známym aj neznámym ich chyby, omyly, prehrešky, previnenia, ktorými sa  dotkli jeho osoby a keď trochu udýchaný skončil, zdalo sa mu, že môže byť vcelku spokojný.

Ale naozaj bol?

„Zajtra s tou prácou skončím,“ pomyslel si. „Dám výpoveď, vrátim sa z Anglicka domov…“

Rád by pracoval bez nároku na peniaze! Rád by žil v krajine, kde sa všetko kupuje bez peňazí a bez platenia! Rád by…

Jedného dňa našiel vstupnú bránu do krajiny, z ktorej by sa už nemusel nikam vracať.