„Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; vtedy Boh oddelil svetlo od tmy.“ (1.Mojžišova 1,3-4).

„Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde…“ (List Efezským 5,9).

Ten dom vyzeral ako biely obdĺžnik. Bola to moderná, funkcionalistická architektúra.

Lucia rozbalila darčekovú škatuľu, ktorú som im priniesol. Peter stál asi meter vzdialený od jej tváre a rúk, a zdalo sa, že je v rozpakoch. Lucia chvíľku premýšľala, potom pochopila… Klaun?

Vypálená hlina, oheň súženia, klobúčik, biele pozadie očí, červený nos, červené extrémne ústa, čierny kabátik…

Áno, klaun!

Lucia sa pozrela na Petra, váhala. Ako spracujú „darček klauna“? Ja som klaun? Niekto z nich? Je to náš príbeh?

Peter mi potom  začal vysvetľoval pri stolíku princípy filmu a audiovizuálnej kultúry. „Tvoj pohľad sa musí prispôsobovať variabilnému deju, to po prvé, ale ešte čomusi podstatnejšiemu… Rýchlej zmene! Pretože podstatou dnešného obrazu je rýchla zmena! Umenie op-artu, umenie klamu. Vravím, nič nesmie byť ani trochu statické – a ak to statické je, tak potom s tým musíme niečo urobiť, aby to také nebolo! Máš na obraze tisíc čiar – napríklad – a tie sa vlnia. Je to optický efekt! Ale účinný…“

Hľadel som mu do tváre, neuhol som. Rýchlo sa pohyboval – ruka s cigaretou, mimika, úsmev, gejzír slov a vodopád bezchybných – a navyše plynulých a úderných – myšlienok. To bol Peter.

Lucia sa znovu pozrela na prázdnu škatuľu s jej hĺbkou, či tam predsa len niečo, blízke klaunovmu naturelu, nezostalo. Totiž – nejaké zabudnuté básnické slovo, prípadne, zvyšky jeho pôvodnej tváre, hoci by to bola už len jeho „posmrtná maska“. Alebo – nezostala tam aspoň nejaká zabudnutá tvár bez očí, bez výrazu, či tvár, ktorú nikto nikdy neakceptoval a akceptovať ani nemieni?

Papier s tieňmi a s „výrazom zosumarizovaných strát“ – koho to však dnes zaujíma?

Spoza oblohy sa ukázalo slnko, jeho svetlo vytvorilo v miestnosti bieleho funkcionalistického  domu zvláštnu proporčnosť -  tváre Petra, Lucie i moja tvár boli v tom okamihu plastické, naplnené skutočným vzájomným stretnutím.

Veď nejde o názory, pomyslel som si, ale o „možnosť priblíženia sa jedného k druhému…“  O to, o čo sa pokúšal Bergman a o čom často písal filozof Lévinas: O ľudskú zraniteľnú tvár. O tvár, ktorá prosí, aby bola prijatá.

V tej chvíli slnka a svetla sa objavil v tom dome malý záblesk – Peter, Lucia a ja, my všetci sme vzájomne prosili jeden druhého -  a druhý vzápätí tretieho - vo všetkých mysliteľných súvislostiach o jediné : Prijmi ma…

Biely obdĺžnikový dom, v ktorom sme sedeli, bol jednoduchý funkcionalistický, jeho vnútorný priestor však bol náhle uchopiteľný iba pre niekoľkých.

Jeho architektom bolo slnko, jeho architektom bolo svetlo, jeho architektom bol fakt, že sme sa vzájomne a neopakovateľne…

Prijali.