„Polovica ich synov hovorila ašdódsky a nevedeli hovoriť židovsky, iba rečou niektorého iného národa.“ (Nehemiáš 13,24).

„I riekol Hospodin: Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo znám jeho bolesti.“ (2.Mojžišova 3,7).

Pracuje v banke a vidí vznešených ľudí. Sám vznešený nie je.

Vo voľných chvíľach sa učí anglický jazyk. Rád by vo svete „niečo dokázal“, ale… veľmi mu to nejde. Kniha nakoniec skončí mimo jeho ruky, mimo dosahu, mimo jeho skutočného záujmu. Totiž – prečo by sa mal učiť slovíčka, z ktorých sa mu netvorí nijaký súvislý a zmysluplný jazyk?

Niečo podobné povedal Nehemiáš: Naše deti už nerozumejú našej reči. A to preto, lebo si berú ženy cudzozemky.

Sedí v autobuse mestskej hromadnej dopravy, je dokonale oblečený, lebo tak si to „banka praje“. Vystúpi. Navyknutým rytmom kráča k jej budove. V rovnakom pohybe tela, s rovnakým počtom krokov. Opäť podobný pozdrav členovi strážnej služby ako včera a predvčerom a úsmev v jednej z navyknutých variácií. Banka, jeho dokonalé väzenie, plné čísel a bankoviek, ktoré sú v ustavičnom obehu.

On, chlapec z vidieka, v dokonalom „outfite“! Má na sebe oblek, s ktorým nikdy nepočítal. „V tom som sa naozaj prepočítal,“ trpko sa v duchu usmeje. Za okennou prepážkou sedí strnulo, bez nadbytočných slov a reakcií. Hovorí málo, výraznejšie sa pohne iba občas. Je to dôstojné, má to štýl… Je aziatsky pokojný a meravý, vyrovnaný a sebaistý si poslaním, s ktorým sa v určenom čase bezo zvyšku stotožňuje. Dokonalá súčiastka v dokonalom stroji.

„Je to neskúsený, ale veľmi milý mládenec!“ Tak ho hodnotí jeho starnúca domáca pani, u ktorej býva ako jej podnájomník…  „Ja nie som veľmi milý mládenec,“ hovorí si v duchu, „ja som tvrdý mladý muž, ktorý sa onedlho prejaví!“ A všetci sa budú diviť. A všetci budú v šoku. A mnohí budú ležať na zemi v mojej blízkosti bezmocní…

Prepadne azda vlastnú banku? Urobí niečo horšie, zlovestnejšie?

Medzi prstami má mincu. Panna alebo orol? Alebo: Človek, žena či muž, ktorý na starej minci rímskeho cisára Vespaziána hynie v utrpení pod tieňom vznešenej palmy?

Vyzlečie si košeľu, tiež tričko…a potom si dlho obzerá telo, na ktorom raz bude mať aj on tetovanie. Obraz draka? Venuše? Boha búrky či mora?

To som ja, pomyslel si a zavrel oči.

To som ja, človek, ktorý už so sebou nemá nič spoločného.

Po tvári mu tiekli spod zavretých očí…

Slzy?

Opäť sedel v autobuse, opäť bol „nahodený v dokonalom „outfite“, opäť pôjde smerom k budove banky, v ktorej prežije jeden z ďalších dní svojho oceľovo pevného – života?