„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ (Matúš 5,3).

Emil G. chce všetkému naozaj rozumieť. Ale je to ťažké. Seminárom už málokto dôveruje. Z každého systému ho bolí hlava. Zdôveril sa s tým „obyčajnému človeku v staničnej reštaurácii“, kam občas zašiel na večeru, pretože rád pozoroval ľudí, ktorí cestujú. Ktorí sa premiestňujú v priestore. Ktorí naháňajú čas, aby potom „zakotvili v zbytočnom prístave“.

Obyčajný človek mu povedal, že on, Michal Markuš, nevidí vesmír, ale obyčajné nebo a na nebi niekedy niečo, o čom, sa nepíše v žiadnych knihách, ale „to niečo existuje ako jeho osobná a pritom výsostne objektívna a reálna pravda. Je to fakt jeho citu, srdca, oči, myšlienok. „Ako vravím,“ usmial sa obyčajný človek, „je to môj fakt faktov…“

Emil G. potom videl obyčajného človeka v celku jeho postavy – obyčajný človek Michal Markuš odchádzal s kufrom ku svojmu vlaku. Emil G. mu závidel.

Pri vedľajšom stolíku Emil G. zazrel ľudí, ktorí sa zhovárali. Jeden počúval a druhý hovoril? Nie, naopak…. Všetci hovorili „všetko“ a nikto „nič“ nepočúval. Poriadok načúvania sa stratil! „Chýbajú nám autentické kostoly,“ pomyslel si Emil G. V tej chvíli sa mu zacnelo za detstvom, keď v kostole lietala mucha, svietilo slnko, vitrážové okná menili farbu svetla a pán farár hovoril “dôležité slová“. Vtedy si po prvý raz uvedomil, že slová v sebe obsahujú čosi, čo sa volá „pokojnou nedeľou s naplneným významom týždňa a času“.

„Kde sa na to hrabú semináre,“ pomyslel si Emil G. s nevôľou, dopil kávu a vstal.

Na zastávke električky premýšľal, o čom sa zhováral s obyčajným človekom. Napodiv o „čase neba“! V tej chvíli akoby začul zvláštny hlas a v ňom nevýslovne žiarivý odkaz: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lukáš 2,14).

Obzrel si vysoké stavby, ktoré ho v blízkosti železničnej stanice obklopovali. Svietili desiatkami okien.  „Ja som Cesta, Život, Pravda…“ pripomenul si verše, na ktoré sa ešte matne z detstva pamätal. Blížila sa električka, hrmot jej železných kolies  ho zrazu vyviedol z miery.

Nastúpil a jeho unavená tvár sa o chvíľu stala súčasťou jedného z okien elektrickej príšery. Emil G. sa díval na ubiehajúce mesto, Emil G. zo všetkých síl premýšľal, čo vlastne svojím pohľadom vidí.

Potom sa pousmial a vyslovil vetu, ktorá ho veľmi prekvapila: „Videl som obyčajného človeka.“