„A hľa, Hospodin šiel vedľa. Strhol sa obrovský drsný víchor, ktorý rozrážal vrchy a drvil bralá pred Hospodinom. Hospodin však nebol vo víchre. Po víchre nastalo zemetrasenie, ale ani v zemetrasení nebol Hospodin. Po zemetrasení oheň, ale Hospodin nebol v ohni; po ohni zašumel tichý šelest. Len čo to Eliáš počul, zahalil si tvár do plášťa, vyšiel a zastal pred vchod jaskyne. A hľa zaznel k nemu hlas: Čo tu robíš, Eliáš?“ (1.Kráľov 19, 11-13).

Ján B. sa chcel rozprávať s profesorom o dôsledkoch a stave jeho poníženia. Prišiel za ním na psychiatrické oddelenie v deň, keď ho prepustili. Profesor ho  už ticho a vzorne čakal. Sedel na lavičke, vedľa pravej i ľavej nohy mal tašku a v nej veľmi dôsledne uložené bežné veci.

Komisia, ktorá mala na psychiatrickom oddelení, ale aj v meste v rôznych úradoch poníženie profesora na starosti, nakoniec „vec poníženia uzavrela akýmsi odborným posudkom“, ktorý nikomu nič nehovoril a ktorý bolo možné hneď v areáli psychiatrie zahodiť do odpadkového koša.

Skôr, než profesor z lavičky vstal, povedal Jánovi B. zvláštnu vetu: „Dajte mi, prosím, chvíľku času…“ Ján B. sa usmial. Prisadol si k profesorovi na lavičku a dôverne mu položil ruku na jeho skrehnuté prsty. Profesor od dnešného dňa dostane vždy toľko času, koľko bude potrebovať!

Sedeli v aute, trochu pršalo a profesor videl bežať areálom nemocnice psa, ktorý v skutočnosti obiehal vo veľkých oblúkoch svoju šéfku. V smutných očiach profesora zaznela odpoveď, ktorú ústa nevyslovili: „Ja nie som zviera! Som človek! Nikdy… Nikdy som nebol zvieraťom!“

Keď pred veľkým domom Jána B. profesor vystúpil z auta, všetci susedia videli, že je to „citlivý človek“. Uvážlivo ho – už z úcty k Jánovi B. – pozdravili.

Na stole v rozľahlej pracovni bola hŕba papierov. Profesor vedel, kde sa nachádza. V dome spisovateľa? „Nie,“ povedal Ján B. prekvapujúco. „Som iba muž, ktorý píše listy. Známym i neznámym, blízkym i vzdialeným… Tak som sa k vám vlastne dostal! Moji priatelia mi napísali, že potrebujete pomoc. Odteraz každé ráno nájdete na svojom stole obálku a v nej…list pre vás! Potom… Ak budete mať vôľu, sa môžeme ľubovoľne dlho a kedykoľvek zhovárať,“ povedal Ján B. s úsmevom.

Bol podvečer a Ján B. čítal vo svojom obľúbenom kresle vyčlenený úryvok textu z vybranej Knihy kníh, z Biblie (Matúš 5, 3-11, Blahoslavenstvá). Potom Knihu kníh zavrel a šiel si sadnúť k starnúcemu mužovi do jeho súkromia – teraz patrilo naozaj iba profesorovi.

Obaja hľadeli pokojne na tvár toho druhého. Obaja si dali tento vnútorný, slobodný súhlas. Obaja mali ľudskú tvár, ktorá bola priamo a bez akýchkoľvek prekážok spojená s akýmsi zvláštnym, tichým srdcom.