„Nech je zvelebený Hospodin, moja skala, ktorý učí moje ruky bojovať, moje prsty viesť vojnu.“ (Žalm 144,1).

Tá mladá žena je jednoduchá. Nosí zvyčajne šaty v tvare vreca, je to však pekné a zaujímavé vrece, prepásané pásom. Má zvyčajne belasú farbu.

V tvári sa jej zračí „čin“. Práca. Niektoré myšlienky sa nám v očiach strácajú, iné vidíme aj v našich rukách. Jej myšlienky bolo vidno aj v končekoch jej prstov. Keď mi pripravovala čaj, vedel som, že v tom boli stopy slov a komunikácie. Sú ľudia, ktorí všetko robia s láskou. Vedome pre Boha a vedome pre iného človeka. Iba formulácia takého stavu srdca je nedostatočná, pretože nestačí, keď o človeku hovoríme, ale keď s ním žijeme tak, že sa aj svojimi rukami a prstami dotýkame spoločného diela.

Moje ruky učí boju, prsty vojne, čítame v jednom zo žalmov. Aká je to vojna – ak hovoríme o prstoch? Dospieť k najnežnejšiemu slovu a k najnežnejšiemu dotyku je najťažšie. Kto sa o to pokúša? Takých ľudí vidíme radi, pretože to nerobia profesionálne a teatrálne. Vyplýva to z ich spôsobu života v každej akcii – aj v tej najjednoduchšej.

Položila teda na môj stolík šálku s čajom a ja som doň vsypal cukor z hygienického vrecúška.

Na jej tvári sa „niečo zračilo“. Sedela oproti mne v belasých šatách v tvare vreca, na krku mala biele korálky. Často sa s ľuďmi zhováram o slovách, ktoré v ich prítomnosti vnímam, a tak aj teraz som jej povedal: „Niečo sa ti na tvári zračí...“

„Leží mi na srdci príbeh,“ odpovedala mi takým spôsobom, akým som sa k nej ozval.

„Nechcem byť indiskrétny,“ povedal som.

„Ten príbeh leží pred celým svetom…nemôžeš byť preto indiskrétny, ak sa ma opýtaš, čo sa stalo. Ale ty vieš, že ak sa ma na to spýtaš, staneš sa účastníkom toho príbehu práve tak, ako som ním teraz ja. Rozmysli si teda, či svoju zvedavosť potlačíš, a budeš od problému, v ktorom sa nachádzam, slobodný, alebo sa zaň staneš rovnako zodpovedným, ako som zodpovedná ja… Ale nielen ja,“ dodala.

„Pozri sa…som obyčajný človek. Ale nechcem žiť mimo tvojho života,“ dvihol som ruku na znak ochoty bojovať za spravodlivú vec. „Ak si v rozvodnenej rieke a topíš sa, skúsim do nej vojsť a… Potom uvidím, čo budem môcť urobiť.“

„Môj muž, ten človek, ktorý sa so mnou rozviedol, ma teraz znásilňuje slovami. Ohovára ma. Ničí moju povesť. Zavádza ľudí. Robí zmätok vo vzťahoch, ktoré som si tak dlho poctivo budovala… V tom sa topím,“ povedala.

„Prepustím ho zo zamestnania,“ povedal som.

„Prečo?“ spýtala sa zaskočene.

„Pretože u mňa môžu pracovať v prvom rade ľudia, nie profesionáli,“ povedal som jednoducho.

Odchádzal som z jej bytu so svojím tieňom – na každom našom rozhodnutí totiž leží vždy aj tieň rizika. Veď všetci sme len ľudia.

Komu však poznanie tohto faktu naozaj pomáha?

Tým, ktorí napriamujú svoje tváre pred druhým človekom v plnom obsahu milosti, v ktorej je konštruktívny súd, nie v prázdnej forme zákona, v ktorom je iba súdenie.

Dotkol som sa jej prstov, ona sa dotkla mojich.

Odchádzal som?

Iba za mnou hľadela?

Rozpovedal som sebe i jej krátky príbeh o stretnutí dvoch ľudí, a ktovie – možno o stretnutí troch…

To všetko sa v príhodnom čase vyjaví v svetle pravdy, ktorá sa v ten deň zračila aj z jej tváre.