„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ (Matúš 5,10).

Rozhlas vysielal jeho hru.  Zapol si rádio. Objavil sa pred ním nový svet, ktorý postupne poznával, do ktorého sa vžíval. Zbližoval sa v ňom postupne so všetkými postavami. Ako videl v tej chvíli sám seba? Ako „tvorcu“?

Nie. On počúval „ľudské tváre v hlasoch, ktoré ho prekvapovali“. Živé osoby, živí herci, ľudia, ktorých nikdy nevidel, sa teraz zúčastňovali na tvorbe jeho myšlienok, predstáv, názorov, živí ľudia vstupovali teraz do sveta jeho myslenia a žili v ňom „svoj vlastný autentický príbeh“. To bolo pre neho napínavé a vzrušujúce. Nie dej hry. Dej hry poznal – dej hry a jeho vyústenie predsa sám napísal. Nenapísal však vnútorné vyústenie všetkých myšlienok, citov, nenapísal všetky možné dôrazy slov a ich spojení… a teraz videl, čo medzi nimi priebežne objavovali a nachádzali iní ľudia. Koľko prázdnych miest, ktoré on nedokázal zaplniť, medzi slovami, ktoré písal úprimne, ešte bolo!

Sám si niektoré repliky, ktoré v hre herci vyslovili, zopakoval pri rádiu vlastnými ústami – akoby viedol s hercami cez stenu času a tiež cez stenu mechanického prístroja nový dialóg. A v hercoch zrazu videl svojich známych, priateľov i nepriateľov, a tiež mnohé ďalšie situácie a mikropríbehy, ktoré v hre nedokázal zachytiť, ba niektoré ani len naznačiť. Odvíjal sa pred ním zrazu celý vesmír ľudského bytia, celý vesmír túžob človeka, jeho mnohých radostí i nejedného žiaľu. Ako to skončí? Čo s tou hrou urobil dramaturg, režisér, technici, zvukári, čo s ňou urobil hudobný redaktor – a čo s ňou urobia mnohí poslucháči? A čo by s ňou, ak by sme ešte žili v minulom režime, urobil nejaký „cenzor“?

Zrazu videl viať nad akýmsi svetom zástavu. Bola to americká vlajka? Alebo ruská? Či nemecká? Francúzska, portugalská…? Bola to vlajka Európskej únie? Nie. Postupne rozpoznával písmená, ktoré niesla na svojej ploche ako odkaz pre celý svet. Prečítal ich: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Marek 1,15). -  „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (List Filipským 2, 5-11). – „Tvoje sú nebesá a Tvoja je i zem, svet i jeho náplň; Ty si ich založil; sever i juh Ty si stvoril, Tábor i Chermón Tvojmu menu plesajú. Máš mocnú pravicu, silná je Tvoja ruka, vyvýšená Tvoja pravica. Spravodlivosť a právo sú základom Tvojho trónu, milosť a vernosť Ťa predchádzajú. Blahoslavený ľud, čo pozná plesanie, ó Hospodine. Kráčajú v svetle Tvojej tváre, jasajú celý deň v Tvojom mene a Tvojou spravodlivosťou sú zveličení. Lebo Ty si okrasou ich sily a Tvoja blahovôľa vyvyšuje náš roh. Lebo štít náš patrí Hospodinu a svätému Izraela náš kráľ.“ (Žalm 89,12-19).

Viala pred ním Božia zástava s menom Ježiša Krista. Počul hymnu Jeho vyvýšenia…

Patrila všetkým, ktorí boli práve chudobní v duchu. Patrila všetkým, ktorí boli práve žalostiaci. Patrila všetkým krotkým.  Patrila všetkým, ktorí boli hladní a smädní po spravodlivosti.  Patrila všetkým milosrdným. Patrila všetkým, ktorí tvorili pokoj. Patrila všetkým prenasledovaným pre spravodlivosť…

Lebo ich je kráľovstvo nebeské.