„Na teba čakám, Hospodin, k tebe pozdvihujem dušu, môj Bože.“ (Žalm 25,1).

Čistý tón trúbky. Ten chlapec však dohral…

Bol nešťastný z toho, že ako hudobník sa v dnešných časoch neuživí.

Sedel v modrom plátenom župane na lavičke blízko dverí svojej izby v psychiatrickej liečebni sám, čakal ma, oddelený od všetkých. Od otca, od matky, od priateľov…aj od samého seba. Niečo podobné zaznelo v jednom z Antonioniho filmov: „Čakali na svoju dušu“, pretože ju predstihli.

Kto? Géniovia? Veľkí umelci? Múdri muži „tohto veku“, tejto hriešnej doby?

Nikto tu nemal čisté oči. Chodba bola preplnená pacientmi, ktorým ktosi zmútil pohľad. Do minulosti sa vrátiť nemohli, v prítomnosti nežili a budúcnosť? Tú navždy stratili…

Zrazu žili iba v tele. Duša sa im premenila na sádrovú hmotu, v ktorej videli iba odtlačky prstov rôznych odborníkov – lekárov, psychiatrov a mnohých ďalších pozemských radcov. Navštívil však toho mladého muža – toho Tomáša – filozof? Sociológ? Alebo biológ? Navštívil ho fyzik, ktorý v televízii tak často hovorí o evolúcii a o živote „prvej bunky“?

Stál som s Tomášom na „moste medzi tónmi“, ktoré nikdy nezahral, ale ktoré zahrať „ešte stále túži“. Sadli sme si v areáli nemocnice pod vysoké tuje k Božiemu jazeru, ktoré na nás v odbleskoch Božej slávy zažiarilo z Písma. Čítal som mu tieto verše: „Poučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Poradím ti a budem ťa mať na očiach.“ (Žalm 32,8).

Rodila sa z toho melódia…

Zrazu však v mojej blízkosti čosi prudko vyletelo do povetria. Výbuch, ostré plamene, otrasy tela a tváre!

„Z čoho máš strach?“ spýtal som sa ho.

Dostal sa medzi šum mnohých hlasov. Nemohol už nič pokojne počúvať, bol zmätený, tie hlasy mu chceli „prekryť tiché Božie Slovo“. Pochopil to? Vydrží?

Vložil si tvár do rúk, nechcel viac nič počuť!

Odmietol ma? To nie… Iba bezprizorne odchádzal.

Vyčistil som si okuliare hygienickou vreckovkou. Opäť som si ich nasadil na tvár. Používam ich iba vtedy, keď niektorú z tvárí, ktoré mám stretnúť, môžem vinou svojich slabých očí minúť. A to nechcem…

Kráčal som v rozopnutom plášti s taškou v ruke domov, v duchu som sa modlil.

Bože môj, pomôž, aby si ten mladý muž zajtra závoj Tvojho Slova, Tvojho svetla a Tvojej milosti v prudkých víchroch náhleho nepokoja už z tváre nestrhával…

V tej chvíli som začul: Nájde ma človek, ktorý prestane čakať návrat svojej starej, stratenej duše.