„Lebo Boh, ktorý povedal: Nech z temnôt zažiari svetlo!, zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie Božej slávy na tvári Ježiša Krista.“ (2.Korinťanom 4,6).

„Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu.“ (Kazateľ 12,1).

„Aj piesne budú znieť tlmene.“ (Kazateľ 12, 4nn).

Rozprával som sa s hudobníkom v prázdnej koncertnej sále. Povedal, že to bol „nemožný koncert a on sa z neho len tak ľahko nespamätá“.

Opýtal som sa, či je šťastný. Tá banálna otázka ho prekvapila. Zopakoval to slovo. „Šťastný?“ – „Áno,“ potvrdil som s úsmevom otázku. „Ste šťastný?“

Povedal, že všetko, čo robí, robí s najlepším vedomím a svedomím.

„…ale na toto ste sa zrejme nepýtali?“ pozrel mi tiež s úsmevom do tváre.

Pripravil som si mikrofón, ako televízny redaktor som chcel mať tento rozhovor čo najskôr za sebou, potom som však uvážil, že môžem pokračovať inak. „Povedzte mi,“ opýtal som sa, keď som mikrofón odovzdal zvukárovi a keď televízny štáb odišiel, „čo to pre vás znamená, keď v profesionálnej oblasti zažijete úplné fiasko?“

„Človek chce byť viditeľný,“ povedal. „Aj svojou prácou. Ba najmä svojou prácou. A v tom je problém,“ uznal. „Práve teraz sme svedkami mnohých tragédií. Ľudia kvôli strate zamestnania strácajú životné istoty a potom… neváhajú vystrieľať vlastnú rodinu…“

„To však nie je problém zviditeľnenia a ústupu z pozícií úspechu, ale obava o prežitie,“ namietal som.

„Viete,“ zamyslel sa, „človek v určitom období života predsa len skúma, či to, čo robí, robiť chcel, prípadne, či dokáže svoje dielo, svoju prácu, svoje poslanie a svoj zmysel života uniesť. Inak vám na to odpovedať neviem.“

„Ale prečo si začne človek zúfať? Kedy? V akej situácii?“ nechcel som tú tému uzavrieť.

„Možno preto, že je sklamaný, do akých súradníc sa dostal. Do akého ťahu, smeru. Do akej štruktúry života. Viete, čo tým myslím? Človek zrazu skúma, či to, čo si povedzme v mladosti zvolil, nebola vlastne iba ohnivá pec, ktorá ho mala spáliť. Či nerobil a nežil iba pre márnosť. Iba pre to, čo nemá stálu a dlhú životnosť. Dúfal v niečo, čo sa zrazu zrútilo…“

Keď sme vstali, cestou z prázdnej koncertnej siene mi ešte povedal: „Ak skončia všetky vaše pozemské piesne – máme ešte nejakú nebeskú? Pretože ak nie, je každé zúfalstvo každého človeka vo chvíli, ako je táto,“ ukázal na prázdnu koncertnú sieň, „vlastne pochopiteľné…“

Potom mi podal ruku a povedal: „Ďakujem. Pomohli ste mi…“