„Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Veď aj ja som podriadený človek a mne sú zase podriadení vojaci. Keď poviem jednému: Choď!, tak ide, a druhému: Poď!, tak príde, a svojmu sluhovi: Urob to!, tak to urobí. Keď to Ježiš počul, začudoval sa a povedal tým, čo išli za ním: Amen, hovorím vám, že u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru.“ (Matúš 8, 6-10).

Umlčali ho. Povedali: „Ty tu nebudeš nič hovoriť…“

V zamestnaní bol zavretý do neviditeľnej klietky. Pracovný stôl, telefón, spisy, šanóny, pero. Občas si začal aspoň pískať, ale keď naň kolegyňa prísne zazrela, prestal…

„Ako ste na tom?“ opýtal sa šéf žoviálne. Každý vedel, že nechce vedieť, ako sú na tom osobne, ale ako sú na tom úradne, pracovne, otrocky, ale – v svetlách firmy.

Jedného dňa muž, zavretý do klietky, napísal na papier fixkou verš z Biblie. Znel: „Spievajte Hospodinu novú pieseň!“ Ten papier si potom oprel o kalendár – chcel ho mať denne pred očami.

„Dobre,“ povedal jeho šéf po čase. „Ale ako sa to dá? Poď, prídeš mi to povedať do mojej kancelárie!“

Poď! A: Prídeš! Keď ja ťa volám, tvoja budúcnosť je istá…

„Čo tým chceš povedať?“ opýtalo sa šéf.

„Povedal si „Poď!“ a povedal si: „Prídeš!“ Si šéf, pokračoval muž vo vysvetľovaní. „Kto by ti v tom, aby som do tvojej kancelárie teraz neprišiel, mohol zabrániť?“

„Nikto,“ prikývol šéf.

„Mám ešte jedného šéfa,“ povedal muž. „Aj ten mi každý deň vraví: Poď! A: Prídeš! A tak idem a som tam, kde chce, aby som bol… Preto spievam Hospodinu novú pieseň!“ usmial sa muž.

„Dobre, choď…“ povedal šéf po krátkom premýšľaní.

Muž sa vrátil do svojej klietky, do svojej kancelárie, ku svojmu stolu.

A steny klietky tam už neboli.