„…ve styku s kláštorem v port Royalu…“ A pritom v kontakte s líniou, s linkou života bol. S jej melódiou, v ktorej je síce rozum, ale nie ako základ: len ako dar svetla, ktorým možno spolupracovať… s iracionálnym? S transcendentným? Rozum je tu tichý. „Pan de Bures, patříci ke společnosti, jež byla ve styku s klášterem v Port Royalu, učil děti psaní, počtum, biblické dějepravě…“ On ticho učil. Ako nám dnes chýbajú tichí učitelia! Nie sú, pretože zväčša nie sú v spojení s líniou Slova. Slovo je tiché, nezvyšuje hlas na uliciach. Ježiš nie je politický revolucionár, ale Spasiteľ, ktorý mení základ človeka. Ktorý uzdravuje jeho dušu, lebo prebúdza do novej reči jeho ducha.

„Děvčata se podobala více Sainte Colombovi, jejich zjev v ničem nepřipomínal matčiny rysy…“ Ale tie rysy už sú tu. Ako rysy tej, ktorej dušu preťal meč. Je tichá, lebo je mŕtva, a jej dve dievčatká spievajú náročné pasáže. Tieto rysy, to nie je fotografia, a nie je to ani záblesk tváre v búrke, ktorá tragicky vnikla do nášho života, ako je to u Nabokova. Sú to rysy, ktoré vznikli asi tak, ako vzniklo ticho Colombovho tela v loďke. V určitom čase človek pochopí, že on sa vlastne nikdy nemusel nikam ponáhľať. Pretože kto sa ponáhľa, kto je netrpezlivý, ten nejde nikdy do cieľa. V tom čase, po smrti ženy, je Colombo už trpezlivý. „Dva roky po manželčině odchodu cvičil až patnáct hodin denně.“ Hru na violu. A stal sa uznávaným majstrom.

„…muzicírovaní by rušilo hovor dcerušek, když spolu před spaním potmě žvatlaly.“ Tá ohľaduplnosť voči jemnosti iných – ani lásku im nevnucoval. Zlato sa nemusí potvrdzovať zlatom. A čím teda? Rýdzosťou. Svetlom. Súdržnosťou. To žvatlanie, to bol peľ slov, na ktoré sa nesiaha ani hudbou. Pretože hudba nie je nikdy viac ako reč človeka, ako slovo, ktoré sa zrodilo zo Slova. Hudba tento zázrak reči medzi Bohom a človekom iba oslavuje. Ale ako ho oslavuje tam, kde nijaká reč, ktorá by bola rýdza a mala štruktúru zlata, nie je? Ak sa povie Lo. Li. Ta., to nie je štruktúra zlata. To je štruktúra bizarnosti a v tej je už náznak disonancie, dishramónie, náznak búrky, v ktorej umiera v dievčati a v žene tvár matky.

„Přidal jí jednu basovou strunu, aby dosáhl hlubších tónu…“To je ten prenos pátosu zvonku dovnútra, aký mohli vidieť v šesťdesiatych rokoch diváci v sovietskych dokumentárnych filmoch. „Do popředí se dostalo zkoumání intelektuálního a citového zázemí člověka, hlubin a taju lidské duše, jejich nejjemnějších záchvěvu. – Objevují se pokusy ztvárnit člověka v intimitě vlastní existence, v komplexu jeho pochybností, nejistot a tajemství.“ Áno, je tu snaha „zachytit pod nevzrušivým tokem všednodennosti vážnější proudy včetně záporu, snaha odpozorovat detail, vystihnout kolorit a zafixovat konkrétní životní pocit.“ (Dagmar Ditrichová: Gleb Panfilov). Tí tvorcovia sa odvrátili od prázdneho manifestovania umelej ladnosti k vnútornej hĺbke, kde o radosti netreba vždy kričať. Tam ju stačí jednoducho žiť vo všedných dňoch a uchovávať si ju v črtách tváre.

„Zdokonalil techniku smyčce tím, že nadlehčil váhu ruky…“ Podobne o tom hovoril Yehudi Menuhin. Pri tej technike je dôležitý postoj. Postoj celého tela. O výsledku nerozhoduje sila, ale to, čo ovláda naše telo. To je pravá hudba: neskrýva sa v prvom rade vo virtuozite prstov, ale v ohybnosti celého tela. V jeho životnom postoji. V jeho priamosti. Sviecou tela je oko. Keď bude naše oko svetlé, celé naše telo bude také. A to aj napriek hrozbe smrti a ťažkému životnému údelu.

„Šľapaje pocestného.“ Tie zneli na Vianoce. Pod oknom. Môj príbuzný. Áno, on. Ten taký uzavretý, svojrázny, veľmi zvláštny, a predsa – plný zadusených citov. Vždy som sa s ním chcel zhovárať, ale málokedy sa mi to darilo. Potom ho odniesol prach zeme ďaleko, do jeho kamenného stanu. Do jeho bloku, obydlia, kde sa poctivo, mramorovo presne staral o rodinu. Ešte aj na čele mal mramorové žilkovanie. To je krása a pôvab hrobu. Živý človek, ktorý nedokáže prevravieť s citom. Ktorý sa podráždene z vlastného, už-už nastupujúceho citu, smeje. Či nežil „málo“? Či nežije málo? Przyboš, krakovský poľský básnik, ktorý to napísal,  mal sedliackych rodičov. Pavol Horov, ktorý ho prekladal, tiež. Bánovce nad Ondavou, tam, kde zagágali husy. A potom: more hučí, more o breh plieska, jak včera, tak aj dneska. Ako je možný taký oblúk? Taký útek do kozmopolitného, univerzálneho sveta? Do počiatku dejín? A kto v nich nežije? V každom sne, v každej noci – pod hviezdami? Veď aj Przyboš napísal: „V temrave nad každým prstom rozsvecuje sa hviezda.“ Najprv pomaly doma, pri stole. V absolútnom tichu, keď sa slovo ešte len rodí. A potom… A potom? A potom to už človek nevie zvládnuť. Neobíde celý svet. A tak ide radšej k moru, k rytinám, k tomu univerzálnemu obrazu univerzálna. A more hučí, more o breh plieska, jak včera, tak aj dneska.

„Veciam, ktoré človek pohodil.“ Samozrejme, naše ruky nie sú pevné. Otvárajú sa. Niekedy vtedy, keď to nechceme. Ale tá slabosť nás blaží. My dávame. Máme otvorenú dlaň. Ako? Dlaň otvorenú pre „bezhniezdne pískľa“. Pre slabého, ktorý nikoho nemá. V tme, kde sa slovo ešte len rodí a srdce pomaly otvára. Stretneme niekoho? Koho? Preto sme pocestní, aby sme stretli. Ale stretáva sa len „na vedľajších cestách“! Tam Przybošov pocestný smeruje. „Robí neveľké kroky a tak si pripravuje vedľajšiu cestu.“ Vedľajšiu cestu, ktorá sa nám nijako nepáči. Do ktorej nás musia dotlačiť. Veď čo je na nej? Iba „veci, ktoré človek pohodil.“ Pretože my odhadzujeme to, čo je malé. Neviditeľné. Na čo treba mať špeciálne vycvičený zrak. A až potom, keď to leží na zemi, si to všimneme. Keď leží na zemi schúlené dievča. Znásilnené. Zneužité. Ponížené. Ako „bezhniezdne pískľa“.

„Necelý okamih“. Nijaká večnosť. Ale vy predsa vidíte? Čo to bolo? Čo také zbytočné, že to nemožno obísť, ale treba si to na sekundu-dve všimnúť? To bola naša zabudnutá myšlienka. To bola zabudnutá otcova a matkina tvár. Preto Przybošov pocestný napokon dôjde do mesta, kde „vkladá za každú tablu nespočetných okien mesta jednu jedinú fotografiu: starostiplnú tvár matkinu: jasné mračno, nech sa blysne.“ Hľa, čo dokáže okamih, ktorý nevidno! Je citom, citom, ktorému sa tak veľmi bránil môj príbuzný. Napokon však vždy došiel k matke, kde mohol dosýtosti plakať. Pri jej hrobe, kde to nikde nevidel. Ako Pavol Horov, ako my – v čase, keď zagágali husy. Bez toho citu by ste „nenechali svoju dlaň otvorenú“, pretože dlaň človeka sa rýchlo zatvára – priveľmi rýchlo. Koľko matiek je v New Yorku? V kozmopolitnom meste? Koľko je tam okien, za ktoré možno vložiť „starostiplnú tvár matkinu“? Hriech je vykladať poéziu pojmami. Poéziu môžeme len žiť.

„Na dieru v plote klope.“ A kde inde? Nikto mi nikde neotvára, a predsa mám všade vždy otvorené. Dvere do svojho detstva. Do svojho nového poznania zvnútra, pretože ktosi iný ma poznal. Básnik? Poézia? Božia tvár? Božia tvár hovorí jazykom, ktorý Umberto Ecco sotva vyskúma. Božia tvár hovorí jazykom, ktorý možno chcel ustanoviť v roku 1530 založením lýcea v Paríži Ferdinand I., ten, čo viedol zápasy s Karlom V. o hegemóniu Západnej Európy, ale ani tomu sa to nepodarilo. Dejiny sú aj nie sú. Čo nie je v Bohu, nie je, aj keď to je. Takže: stačí klopať na „dieru v plote“. Potom vždy vojdeme. Kam? Nuž nie k moru – ale do stredu sveta a jeho hĺbok z opačnej strany. Cez zrkadlo Carola Lewisa. Do ríše divov. Do jazyka srdca, ktorý dáva Duch.

„Prechádza dlhým súmrakom“. Údolím tieňa smrti. Ako spev 23.žalmu. Ako spev operného speváka, ktorého meno som už zabudol. A načo mená? Spieval. A stará žena kráčala s kvetmi k hrobu svojho syna. To je negatív pozitívu fotiek, „vkladaných za každú tablu okna v meste“. Matka a syn sa hľadajú. Ježiš a Matka. On umiera – a ona tíchne ako vesmír, pretože je bezmocná, kým On, na kríži, so slovom „Dokonané!“,  je mocný. To znamená prekročiť „svetlotieň“. Zdanlivé svetlá sveta, zdanlivú moc smrti. My sa tým prvým dávame spútať a tým druhým sme už zotročení. Moc smrti? Pre Ježiša neplatila. Zlomil ju. Zlomila sa na jeho tŕňovej korune. Na tom, čo mohlo byť malé, pohodené, bezvýznamné, možno iba na smiech. „Vstúpil do večera“, ale vyšiel z neho. Opona tmavého neba sa roztrhla. Nastal čas milosti. Žijete v ňom. Žijeme v ňom. Žijeme v Ňom?

To, že „k osamelosti pomáha svetlo“ je samozrejmé, ale svetlo je len tam, kde je „päsť otvorená“. Kde nie je v ruke meč. Kde už Peter nie je Petrom temperamentným, ale skromným, opásaným na cestu kríža. A čo bude s týmto? pýta sa Peter Pána a hľadí na učeníka Jána. A Ježiš vraví: Čo Ťa do toho? Ty za mnou poď. Ty vstúp do „dlhého súmraku“ a „prekroč svetlotieň“. Nestrkaj tam iného. Nehľadaj, za koho by si sa skryl ako Adam a Eva. Len choď, choď tam, kam ide Tvoj Pán – ak vieš, akého Pána máš. Ak to totiž nevieš, máš ho, len nevieš, kam ideš. Pretože vtedy iba ty sám „vykreskávaš žiarovku, pätami silne svietiac“ a lampy, ktoré mali byť zapálené – a mohli, aj v prípade Przyboša: och, ako mohli! – „zhášaš jednu po druhej“. Lampy, pripravené na svadbu. Nie je to napokon škoda, byť takým pocestným, ktorý sa zo skutočne hodnotnej vedľajšej cesty dostane na nehodnotnú? Naším cieľom nie je Edison. Naším cieľom nie je Einstein a teória relativity. Naším cieľom je… nebyť „netrpezlivým“, neskúmať „hviezdy v temrave nad každým prstom netrpezlivo“. Naším cieľom je sklonená hlava. Tvár, ktorú zapĺňa svetlo. Asi také, o akom v závere Przyboš predsa len v básni O POCESTNOM píše. „Prechádza okolo, za zatvorenou cudzou okenicou štrbinu v okne zapcháva sliepňajúcim svetlom.“ Lenže: človek to urobiť nemôže. Ani ja. Ani vy.