Skúša hrať na klavíri  melódiu, ktorú sa naučil ešte v detstve. Pridáva k nej improvizácie. Skladbu sa mu nedarí zahrať, ale nie je nespokojný. Baví ho to. Prečo?

Túto otázku som položil svojmu priateľovi v jeho byte, do ktorého sa nedávno nasťahoval. Bol som v ňom jeho prvým hosťom. Začínal sa náš prvý rozhovor – nová reč v novom byte! Nové pohyby, gestá, polohy. Všetko je tu nové – kým si človek zvykne, usmial sa môj priateľ Peter a uspokojene si sadol na gauč blízko operadla. Ja som sedel v sofe oproti. Pili sme čaj.

„Vieš,“ zrazu zvážnel, „je tu jeden príbeh! Príbeh človeka, ktorého nepoznáš. Môžem ti ho vyrozprávať?“

V skutočnosti je to jednoduchá záležitosť. O nič nešlo! Iba: istému mužovi istá žena povedala: Chcela som iného človeka, nie takého, akého tu vidím! Aj on jej chcel okamžite odvrknúť: “ Buď iná a budem iný aj ja!“, ale…

V poslednom okamihu si to rozmysel. Ešte v ten deň sa zbalil. Navždy od nej odišiel.

„A to je všetko,“ povedal Peter vážnym hlasom.

„Hm,“ usmial som sa. „To sa dá? Len tak odísť? V priebehu okamihu?“

„Vieš, čo napísal v určitom období Pavol. Robím čo nechcem, nie to, čo chcem. Rimanom 7. kapitola,“ dodal Peter.

„Čo ten muž vlastne chcel?“ spýtal som sa.

„Dokonalú ženu…“

„A ona?“

„Dokonalého muža…“ povedal.

Potom stál pri okne, obrátený ku mne chrbtom.

Pôvodne som si za klavír sadnúť nechcel. Ale aj ja som poznal akúsi melódiu z mladosti, po ktorej sa mi cnelo. Začal som ju vybrnkávať. Občas som sa pomýlil, ale zavše som sa k niektorému zo správnych tónov predsa len vrátil, takže melódia sa mi nikdy nestratila.

„V tomto dome sa dá žiť,“ povedal Peter a obrátil sa.

„Nehral som, čo som chcel!“ ospravedlnil som sa.

„Bolo to nové! Úplne nové! A… krásne! To nemalo chybu!“ povedal Peter a…

A ja som tým slovám veril.

„Povedz mi,“ spýtal sa potom, „odkiaľ sa vzala tá melódia medzi tými tónmi?“

„Je to medzi nebom a zemou,“ pokrčil som plecom.

Z Petrovej postavy čosi žiarilo.

Odvaha žiť.

Tá mladá žena je jednoduchá. Nosí zvyčajne šaty v tvare vreca, je to však pekné a zaujímavé vrece, prepásané pásom. Má zvyčajne belasú farbu.

V tvári sa jej zračí „čin“. Práca. Niektoré myšlienky sa nám v očiach strácajú, iné vidíme aj v našich rukách. Jej myšlienky bolo vidno aj v končekoch jej prstov. Keď mi pripravovala čaj, vedel som, že v tom boli stopy slov a komunikácie. Sú ľudia, ktorí všetko robia s láskou. Vedome pre Boha a vedome pre iného človeka. Iba formulácia takého stavu srdca je nedostatočná, pretože nestačí, keď o človeku hovoríme, ale keď s ním žijeme tak, že sa aj svojimi rukami a prstami dotýkame spoločného diela.

Moje ruky učí boju, prsty vojne, čítame v jednom zo žalmov. Aká je to vojna – ak hovoríme o prstoch? Dospieť k najnežnejšiemu slovu a k najnežnejšiemu dotyku je najťažšie. Kto sa o to pokúša? Takých ľudí vidíme radi, pretože to nerobia profesionálne a teatrálne. Vyplýva to z ich spôsobu života v každej akcii – aj v tej najjednoduchšej.

Položila teda na môj stolík šálku s čajom a ja som doň vsypal cukor z hygienického vrecúška.

Na jej tvári sa „niečo zračilo“. Sedela oproti mne v belasých šatách v tvare vreca, na krku mala biele korálky. Často sa s ľuďmi zhováram o slovách, ktoré v ich prítomnosti vnímam, a tak aj teraz som jej povedal: „Niečo sa ti na tvári zračí...“

„Leží mi na srdci príbeh,“ odpovedala mi takým spôsobom, akým som sa k nej ozval.

„Nechcem byť indiskrétny,“ povedal som.

„Ten príbeh leží pred celým svetom…nemôžeš byť preto indiskrétny, ak sa ma opýtaš, čo sa stalo. Ale ty vieš, že ak sa ma na to spýtaš, staneš sa účastníkom toho príbehu práve tak, ako som ním teraz ja. Rozmysli si teda, či svoju zvedavosť potlačíš, a budeš od problému, v ktorom sa nachádzam, slobodný, alebo sa zaň staneš rovnako zodpovedným, ako som zodpovedná ja… Ale nielen ja,“ dodala.

„Pozri sa…som obyčajný človek. Ale nechcem žiť mimo tvojho života,“ dvihol som ruku na znak ochoty bojovať za spravodlivú vec. „Ak si v rozvodnenej rieke a topíš sa, skúsim do nej vojsť a… Potom uvidím, čo budem môcť urobiť.“

„Môj muž, ten človek, ktorý sa so mnou rozviedol, ma teraz znásilňuje slovami. Ohovára ma. Ničí moju povesť. Zavádza ľudí. Robí zmätok vo vzťahoch, ktoré som si tak dlho poctivo budovala… V tom sa topím,“ povedala.

„Prepustím ho zo zamestnania,“ povedal som.

„Prečo?“ spýtala sa zaskočene.

„Pretože u mňa môžu pracovať v prvom rade ľudia, nie profesionáli,“ povedal som jednoducho.

Odchádzal som z jej bytu so svojím tieňom – na každom našom rozhodnutí totiž leží vždy aj tieň rizika. Veď všetci sme len ľudia.

Komu však poznanie tohto faktu naozaj pomáha?

Tým, ktorí napriamujú svoje tváre pred druhým človekom v plnom obsahu milosti, v ktorej je konštruktívny súd, nie v prázdnej forme zákona, v ktorom je iba súdenie.

Dotkol som sa jej prstov, ona sa dotkla mojich.

Odchádzal som?

Iba za mnou hľadela?

Rozpovedal som sebe i jej krátky príbeh o stretnutí dvoch ľudí, a ktovie – možno o stretnutí troch…

To všetko sa v príhodnom čase vyjaví v svetle pravdy, ktorá sa v ten deň zračila aj z jej tváre.

Čistý tón trúbky. Ten chlapec však dohral…

Bol nešťastný z toho, že ako hudobník sa v dnešných časoch neuživí.

Sedel v modrom plátenom župane na lavičke blízko dverí svojej izby v psychiatrickej liečebni sám, čakal ma, oddelený od všetkých. Od otca, od matky, od priateľov…aj od samého seba. Niečo podobné zaznelo v jednom z Antonioniho filmov: „Čakali na svoju dušu“, pretože ju predstihli.

Kto? Géniovia? Veľkí umelci? Múdri muži „tohto veku“, tejto hriešnej doby?

Nikto tu nemal čisté oči. Chodba bola preplnená pacientmi, ktorým ktosi zmútil pohľad. Do minulosti sa vrátiť nemohli, v prítomnosti nežili a budúcnosť? Tú navždy stratili…

Zrazu žili iba v tele. Duša sa im premenila na sádrovú hmotu, v ktorej videli iba odtlačky prstov rôznych odborníkov – lekárov, psychiatrov a mnohých ďalších pozemských radcov. Navštívil však toho mladého muža – toho Tomáša – filozof? Sociológ? Alebo biológ? Navštívil ho fyzik, ktorý v televízii tak často hovorí o evolúcii a o živote „prvej bunky“?

Stál som s Tomášom na „moste medzi tónmi“, ktoré nikdy nezahral, ale ktoré zahrať „ešte stále túži“. Sadli sme si v areáli nemocnice pod vysoké tuje k Božiemu jazeru, ktoré na nás v odbleskoch Božej slávy zažiarilo z Písma. Čítal som mu tieto verše: „Poučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Poradím ti a budem ťa mať na očiach.“ (Žalm 32,8).

Rodila sa z toho melódia…

Zrazu však v mojej blízkosti čosi prudko vyletelo do povetria. Výbuch, ostré plamene, otrasy tela a tváre!

„Z čoho máš strach?“ spýtal som sa ho.

Dostal sa medzi šum mnohých hlasov. Nemohol už nič pokojne počúvať, bol zmätený, tie hlasy mu chceli „prekryť tiché Božie Slovo“. Pochopil to? Vydrží?

Vložil si tvár do rúk, nechcel viac nič počuť!

Odmietol ma? To nie… Iba bezprizorne odchádzal.

Vyčistil som si okuliare hygienickou vreckovkou. Opäť som si ich nasadil na tvár. Používam ich iba vtedy, keď niektorú z tvárí, ktoré mám stretnúť, môžem vinou svojich slabých očí minúť. A to nechcem…

Kráčal som v rozopnutom plášti s taškou v ruke domov, v duchu som sa modlil.

Bože môj, pomôž, aby si ten mladý muž zajtra závoj Tvojho Slova, Tvojho svetla a Tvojej milosti v prudkých víchroch náhleho nepokoja už z tváre nestrhával…

V tej chvíli som začul: Nájde ma človek, ktorý prestane čakať návrat svojej starej, stratenej duše.

Rozhlas vysielal jeho hru.  Zapol si rádio. Objavil sa pred ním nový svet, ktorý postupne poznával, do ktorého sa vžíval. Zbližoval sa v ňom postupne so všetkými postavami. Ako videl v tej chvíli sám seba? Ako „tvorcu“?

Nie. On počúval „ľudské tváre v hlasoch, ktoré ho prekvapovali“. Živé osoby, živí herci, ľudia, ktorých nikdy nevidel, sa teraz zúčastňovali na tvorbe jeho myšlienok, predstáv, názorov, živí ľudia vstupovali teraz do sveta jeho myslenia a žili v ňom „svoj vlastný autentický príbeh“. To bolo pre neho napínavé a vzrušujúce. Nie dej hry. Dej hry poznal – dej hry a jeho vyústenie predsa sám napísal. Nenapísal však vnútorné vyústenie všetkých myšlienok, citov, nenapísal všetky možné dôrazy slov a ich spojení… a teraz videl, čo medzi nimi priebežne objavovali a nachádzali iní ľudia. Koľko prázdnych miest, ktoré on nedokázal zaplniť, medzi slovami, ktoré písal úprimne, ešte bolo!

Sám si niektoré repliky, ktoré v hre herci vyslovili, zopakoval pri rádiu vlastnými ústami – akoby viedol s hercami cez stenu času a tiež cez stenu mechanického prístroja nový dialóg. A v hercoch zrazu videl svojich známych, priateľov i nepriateľov, a tiež mnohé ďalšie situácie a mikropríbehy, ktoré v hre nedokázal zachytiť, ba niektoré ani len naznačiť. Odvíjal sa pred ním zrazu celý vesmír ľudského bytia, celý vesmír túžob človeka, jeho mnohých radostí i nejedného žiaľu. Ako to skončí? Čo s tou hrou urobil dramaturg, režisér, technici, zvukári, čo s ňou urobil hudobný redaktor – a čo s ňou urobia mnohí poslucháči? A čo by s ňou, ak by sme ešte žili v minulom režime, urobil nejaký „cenzor“?

Zrazu videl viať nad akýmsi svetom zástavu. Bola to americká vlajka? Alebo ruská? Či nemecká? Francúzska, portugalská…? Bola to vlajka Európskej únie? Nie. Postupne rozpoznával písmená, ktoré niesla na svojej ploche ako odkaz pre celý svet. Prečítal ich: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Marek 1,15). -  „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (List Filipským 2, 5-11). – „Tvoje sú nebesá a Tvoja je i zem, svet i jeho náplň; Ty si ich založil; sever i juh Ty si stvoril, Tábor i Chermón Tvojmu menu plesajú. Máš mocnú pravicu, silná je Tvoja ruka, vyvýšená Tvoja pravica. Spravodlivosť a právo sú základom Tvojho trónu, milosť a vernosť Ťa predchádzajú. Blahoslavený ľud, čo pozná plesanie, ó Hospodine. Kráčajú v svetle Tvojej tváre, jasajú celý deň v Tvojom mene a Tvojou spravodlivosťou sú zveličení. Lebo Ty si okrasou ich sily a Tvoja blahovôľa vyvyšuje náš roh. Lebo štít náš patrí Hospodinu a svätému Izraela náš kráľ.“ (Žalm 89,12-19).

Viala pred ním Božia zástava s menom Ježiša Krista. Počul hymnu Jeho vyvýšenia…

Patrila všetkým, ktorí boli práve chudobní v duchu. Patrila všetkým, ktorí boli práve žalostiaci. Patrila všetkým krotkým.  Patrila všetkým, ktorí boli hladní a smädní po spravodlivosti.  Patrila všetkým milosrdným. Patrila všetkým, ktorí tvorili pokoj. Patrila všetkým prenasledovaným pre spravodlivosť…

Lebo ich je kráľovstvo nebeské.

Ten človek sa zo srdca zabával. Ešte netušil, že manželka mu už „prišla na jeho milenku“. O chvíľku ho postihne infarkt a politik zomrie. Keď príde lekár, bude neskoro. Skonštatuje už len jeho smrť.

Začnime teda popis jeho posledných minút.

Politik po odchode hostí, s ktorými sa spolu so svojou manželkou zabával, vracia do obývačky, zaliatej slnkom a pomaly zo svojho pohára dopije zvyšok kvalitného vína. Dofajčí ešte poslednú cigaretu – v kresle, v ktorom sa mu pred televíznou obrazovkou vždy tak dobre sedelo…

Potom zavolá smerom k manželke, ktorá v kuchyni umýva prvé tanieriky po konzumácii torty: „Niečo pre teba mám!“ Manželka zastaví v kuchyni prúd vody a vojde s rukami v utierke do obývačky. Kým si utiera mokré ruky, jej manžel, významný politik, rozbaľuje s úsmevom akúsi škatuľku.

„Máme výročie svadby?“ opýta sa manželka. – „Áno,“ povie manžel s širokým úsmevom v tvári. „Máme výročie svadby!“

Vtedy povie manželka vety, ktoré bude neskôr možno ľutovať. „Život a smrť sa niekedy stretnú v jednom vrcholnom bode. Čo zvíťazí?“

„Odkedy filozofuješ?“ opýta sa jej manžel.

Ona v tej chvíli vysloví smrtiacu otázku: „A ty máš odkedy milenku?“

Lekár, ktorý v rýchlej ambulancii prvej pomoci dorazil spolu s ošetrovateľom na miesto činu už o necelých desať minút, zapísal po obhliadke tela všetko, čo bolo nevyhnutné. O chvíľku príde pohrebná služba.

Tá žena zrazu nevedela, aké telegramy rodine a priateľom i známym pošle. Skutočne, ona zrazu nevedela, čo komukoľvek z blízkych i vzdialených ľudí v budúcnosti v súvislosti s týmto prípadom povie!

V budúcnosti, ktorá sa naozaj stala prítomnosťou?

„Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu.“ (Kazateľ 12,1).

„Aj piesne budú znieť tlmene.“ (Kazateľ 12, 4nn).

Rozprával som sa s hudobníkom v prázdnej koncertnej sále. Povedal, že to bol „nemožný koncert a on sa z neho len tak ľahko nespamätá“.

Opýtal som sa, či je šťastný. Tá banálna otázka ho prekvapila. Zopakoval to slovo. „Šťastný?“ – „Áno,“ potvrdil som s úsmevom otázku. „Ste šťastný?“

Povedal, že všetko, čo robí, robí s najlepším vedomím a svedomím.

„…ale na toto ste sa zrejme nepýtali?“ pozrel mi tiež s úsmevom do tváre.

Pripravil som si mikrofón, ako televízny redaktor som chcel mať tento rozhovor čo najskôr za sebou, potom som však uvážil, že môžem pokračovať inak. „Povedzte mi,“ opýtal som sa, keď som mikrofón odovzdal zvukárovi a keď televízny štáb odišiel, „čo to pre vás znamená, keď v profesionálnej oblasti zažijete úplné fiasko?“

„Človek chce byť viditeľný,“ povedal. „Aj svojou prácou. Ba najmä svojou prácou. A v tom je problém,“ uznal. „Práve teraz sme svedkami mnohých tragédií. Ľudia kvôli strate zamestnania strácajú životné istoty a potom… neváhajú vystrieľať vlastnú rodinu…“

„To však nie je problém zviditeľnenia a ústupu z pozícií úspechu, ale obava o prežitie,“ namietal som.

„Viete,“ zamyslel sa, „človek v určitom období života predsa len skúma, či to, čo robí, robiť chcel, prípadne, či dokáže svoje dielo, svoju prácu, svoje poslanie a svoj zmysel života uniesť. Inak vám na to odpovedať neviem.“

„Ale prečo si začne človek zúfať? Kedy? V akej situácii?“ nechcel som tú tému uzavrieť.

„Možno preto, že je sklamaný, do akých súradníc sa dostal. Do akého ťahu, smeru. Do akej štruktúry života. Viete, čo tým myslím? Človek zrazu skúma, či to, čo si povedzme v mladosti zvolil, nebola vlastne iba ohnivá pec, ktorá ho mala spáliť. Či nerobil a nežil iba pre márnosť. Iba pre to, čo nemá stálu a dlhú životnosť. Dúfal v niečo, čo sa zrazu zrútilo…“

Keď sme vstali, cestou z prázdnej koncertnej siene mi ešte povedal: „Ak skončia všetky vaše pozemské piesne – máme ešte nejakú nebeskú? Pretože ak nie, je každé zúfalstvo každého človeka vo chvíli, ako je táto,“ ukázal na prázdnu koncertnú sieň, „vlastne pochopiteľné…“

Potom mi podal ruku a povedal: „Ďakujem. Pomohli ste mi…“

Umlčali ho. Povedali: „Ty tu nebudeš nič hovoriť…“

V zamestnaní bol zavretý do neviditeľnej klietky. Pracovný stôl, telefón, spisy, šanóny, pero. Občas si začal aspoň pískať, ale keď naň kolegyňa prísne zazrela, prestal…

„Ako ste na tom?“ opýtal sa šéf žoviálne. Každý vedel, že nechce vedieť, ako sú na tom osobne, ale ako sú na tom úradne, pracovne, otrocky, ale – v svetlách firmy.

Jedného dňa muž, zavretý do klietky, napísal na papier fixkou verš z Biblie. Znel: „Spievajte Hospodinu novú pieseň!“ Ten papier si potom oprel o kalendár – chcel ho mať denne pred očami.

„Dobre,“ povedal jeho šéf po čase. „Ale ako sa to dá? Poď, prídeš mi to povedať do mojej kancelárie!“

Poď! A: Prídeš! Keď ja ťa volám, tvoja budúcnosť je istá…

„Čo tým chceš povedať?“ opýtalo sa šéf.

„Povedal si „Poď!“ a povedal si: „Prídeš!“ Si šéf, pokračoval muž vo vysvetľovaní. „Kto by ti v tom, aby som do tvojej kancelárie teraz neprišiel, mohol zabrániť?“

„Nikto,“ prikývol šéf.

„Mám ešte jedného šéfa,“ povedal muž. „Aj ten mi každý deň vraví: Poď! A: Prídeš! A tak idem a som tam, kde chce, aby som bol… Preto spievam Hospodinu novú pieseň!“ usmial sa muž.

„Dobre, choď…“ povedal šéf po krátkom premýšľaní.

Muž sa vrátil do svojej klietky, do svojej kancelárie, ku svojmu stolu.

A steny klietky tam už neboli.

Ján B. sa chcel rozprávať s profesorom o dôsledkoch a stave jeho poníženia. Prišiel za ním na psychiatrické oddelenie v deň, keď ho prepustili. Profesor ho  už ticho a vzorne čakal. Sedel na lavičke, vedľa pravej i ľavej nohy mal tašku a v nej veľmi dôsledne uložené bežné veci.

Komisia, ktorá mala na psychiatrickom oddelení, ale aj v meste v rôznych úradoch poníženie profesora na starosti, nakoniec „vec poníženia uzavrela akýmsi odborným posudkom“, ktorý nikomu nič nehovoril a ktorý bolo možné hneď v areáli psychiatrie zahodiť do odpadkového koša.

Skôr, než profesor z lavičky vstal, povedal Jánovi B. zvláštnu vetu: „Dajte mi, prosím, chvíľku času…“ Ján B. sa usmial. Prisadol si k profesorovi na lavičku a dôverne mu položil ruku na jeho skrehnuté prsty. Profesor od dnešného dňa dostane vždy toľko času, koľko bude potrebovať!

Sedeli v aute, trochu pršalo a profesor videl bežať areálom nemocnice psa, ktorý v skutočnosti obiehal vo veľkých oblúkoch svoju šéfku. V smutných očiach profesora zaznela odpoveď, ktorú ústa nevyslovili: „Ja nie som zviera! Som človek! Nikdy… Nikdy som nebol zvieraťom!“

Keď pred veľkým domom Jána B. profesor vystúpil z auta, všetci susedia videli, že je to „citlivý človek“. Uvážlivo ho – už z úcty k Jánovi B. – pozdravili.

Na stole v rozľahlej pracovni bola hŕba papierov. Profesor vedel, kde sa nachádza. V dome spisovateľa? „Nie,“ povedal Ján B. prekvapujúco. „Som iba muž, ktorý píše listy. Známym i neznámym, blízkym i vzdialeným… Tak som sa k vám vlastne dostal! Moji priatelia mi napísali, že potrebujete pomoc. Odteraz každé ráno nájdete na svojom stole obálku a v nej…list pre vás! Potom… Ak budete mať vôľu, sa môžeme ľubovoľne dlho a kedykoľvek zhovárať,“ povedal Ján B. s úsmevom.

Bol podvečer a Ján B. čítal vo svojom obľúbenom kresle vyčlenený úryvok textu z vybranej Knihy kníh, z Biblie (Matúš 5, 3-11, Blahoslavenstvá). Potom Knihu kníh zavrel a šiel si sadnúť k starnúcemu mužovi do jeho súkromia – teraz patrilo naozaj iba profesorovi.

Obaja hľadeli pokojne na tvár toho druhého. Obaja si dali tento vnútorný, slobodný súhlas. Obaja mali ľudskú tvár, ktorá bola priamo a bez akýchkoľvek prekážok spojená s akýmsi zvláštnym, tichým srdcom.

Emil G. chce všetkému naozaj rozumieť. Ale je to ťažké. Seminárom už málokto dôveruje. Z každého systému ho bolí hlava. Zdôveril sa s tým „obyčajnému človeku v staničnej reštaurácii“, kam občas zašiel na večeru, pretože rád pozoroval ľudí, ktorí cestujú. Ktorí sa premiestňujú v priestore. Ktorí naháňajú čas, aby potom „zakotvili v zbytočnom prístave“.

Obyčajný človek mu povedal, že on, Michal Markuš, nevidí vesmír, ale obyčajné nebo a na nebi niekedy niečo, o čom, sa nepíše v žiadnych knihách, ale „to niečo existuje ako jeho osobná a pritom výsostne objektívna a reálna pravda. Je to fakt jeho citu, srdca, oči, myšlienok. „Ako vravím,“ usmial sa obyčajný človek, „je to môj fakt faktov…“

Emil G. potom videl obyčajného človeka v celku jeho postavy – obyčajný človek Michal Markuš odchádzal s kufrom ku svojmu vlaku. Emil G. mu závidel.

Pri vedľajšom stolíku Emil G. zazrel ľudí, ktorí sa zhovárali. Jeden počúval a druhý hovoril? Nie, naopak…. Všetci hovorili „všetko“ a nikto „nič“ nepočúval. Poriadok načúvania sa stratil! „Chýbajú nám autentické kostoly,“ pomyslel si Emil G. V tej chvíli sa mu zacnelo za detstvom, keď v kostole lietala mucha, svietilo slnko, vitrážové okná menili farbu svetla a pán farár hovoril “dôležité slová“. Vtedy si po prvý raz uvedomil, že slová v sebe obsahujú čosi, čo sa volá „pokojnou nedeľou s naplneným významom týždňa a času“.

„Kde sa na to hrabú semináre,“ pomyslel si Emil G. s nevôľou, dopil kávu a vstal.

Na zastávke električky premýšľal, o čom sa zhováral s obyčajným človekom. Napodiv o „čase neba“! V tej chvíli akoby začul zvláštny hlas a v ňom nevýslovne žiarivý odkaz: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lukáš 2,14).

Obzrel si vysoké stavby, ktoré ho v blízkosti železničnej stanice obklopovali. Svietili desiatkami okien.  „Ja som Cesta, Život, Pravda…“ pripomenul si verše, na ktoré sa ešte matne z detstva pamätal. Blížila sa električka, hrmot jej železných kolies  ho zrazu vyviedol z miery.

Nastúpil a jeho unavená tvár sa o chvíľu stala súčasťou jedného z okien elektrickej príšery. Emil G. sa díval na ubiehajúce mesto, Emil G. zo všetkých síl premýšľal, čo vlastne svojím pohľadom vidí.

Potom sa pousmial a vyslovil vetu, ktorá ho veľmi prekvapila: „Videl som obyčajného človeka.“

„Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde…“ (List Efezským 5,9).

Ten dom vyzeral ako biely obdĺžnik. Bola to moderná, funkcionalistická architektúra.

Lucia rozbalila darčekovú škatuľu, ktorú som im priniesol. Peter stál asi meter vzdialený od jej tváre a rúk, a zdalo sa, že je v rozpakoch. Lucia chvíľku premýšľala, potom pochopila… Klaun?

Vypálená hlina, oheň súženia, klobúčik, biele pozadie očí, červený nos, červené extrémne ústa, čierny kabátik…

Áno, klaun!

Lucia sa pozrela na Petra, váhala. Ako spracujú „darček klauna“? Ja som klaun? Niekto z nich? Je to náš príbeh?

Peter mi potom  začal vysvetľoval pri stolíku princípy filmu a audiovizuálnej kultúry. „Tvoj pohľad sa musí prispôsobovať variabilnému deju, to po prvé, ale ešte čomusi podstatnejšiemu… Rýchlej zmene! Pretože podstatou dnešného obrazu je rýchla zmena! Umenie op-artu, umenie klamu. Vravím, nič nesmie byť ani trochu statické – a ak to statické je, tak potom s tým musíme niečo urobiť, aby to také nebolo! Máš na obraze tisíc čiar – napríklad – a tie sa vlnia. Je to optický efekt! Ale účinný…“

Hľadel som mu do tváre, neuhol som. Rýchlo sa pohyboval – ruka s cigaretou, mimika, úsmev, gejzír slov a vodopád bezchybných – a navyše plynulých a úderných – myšlienok. To bol Peter.

Lucia sa znovu pozrela na prázdnu škatuľu s jej hĺbkou, či tam predsa len niečo, blízke klaunovmu naturelu, nezostalo. Totiž – nejaké zabudnuté básnické slovo, prípadne, zvyšky jeho pôvodnej tváre, hoci by to bola už len jeho „posmrtná maska“. Alebo – nezostala tam aspoň nejaká zabudnutá tvár bez očí, bez výrazu, či tvár, ktorú nikto nikdy neakceptoval a akceptovať ani nemieni?

Papier s tieňmi a s „výrazom zosumarizovaných strát“ – koho to však dnes zaujíma?

Spoza oblohy sa ukázalo slnko, jeho svetlo vytvorilo v miestnosti bieleho funkcionalistického  domu zvláštnu proporčnosť -  tváre Petra, Lucie i moja tvár boli v tom okamihu plastické, naplnené skutočným vzájomným stretnutím.

Veď nejde o názory, pomyslel som si, ale o „možnosť priblíženia sa jedného k druhému…“  O to, o čo sa pokúšal Bergman a o čom často písal filozof Lévinas: O ľudskú zraniteľnú tvár. O tvár, ktorá prosí, aby bola prijatá.

V tej chvíli slnka a svetla sa objavil v tom dome malý záblesk – Peter, Lucia a ja, my všetci sme vzájomne prosili jeden druhého -  a druhý vzápätí tretieho - vo všetkých mysliteľných súvislostiach o jediné : Prijmi ma…

Biely obdĺžnikový dom, v ktorom sme sedeli, bol jednoduchý funkcionalistický, jeho vnútorný priestor však bol náhle uchopiteľný iba pre niekoľkých.

Jeho architektom bolo slnko, jeho architektom bolo svetlo, jeho architektom bol fakt, že sme sa vzájomne a neopakovateľne…

Prijali.

„I riekol Hospodin: Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo znám jeho bolesti.“ (2.Mojžišova 3,7).

Pracuje v banke a vidí vznešených ľudí. Sám vznešený nie je.

Vo voľných chvíľach sa učí anglický jazyk. Rád by vo svete „niečo dokázal“, ale… veľmi mu to nejde. Kniha nakoniec skončí mimo jeho ruky, mimo dosahu, mimo jeho skutočného záujmu. Totiž – prečo by sa mal učiť slovíčka, z ktorých sa mu netvorí nijaký súvislý a zmysluplný jazyk?

Niečo podobné povedal Nehemiáš: Naše deti už nerozumejú našej reči. A to preto, lebo si berú ženy cudzozemky.

Sedí v autobuse mestskej hromadnej dopravy, je dokonale oblečený, lebo tak si to „banka praje“. Vystúpi. Navyknutým rytmom kráča k jej budove. V rovnakom pohybe tela, s rovnakým počtom krokov. Opäť podobný pozdrav členovi strážnej služby ako včera a predvčerom a úsmev v jednej z navyknutých variácií. Banka, jeho dokonalé väzenie, plné čísel a bankoviek, ktoré sú v ustavičnom obehu.

On, chlapec z vidieka, v dokonalom „outfite“! Má na sebe oblek, s ktorým nikdy nepočítal. „V tom som sa naozaj prepočítal,“ trpko sa v duchu usmeje. Za okennou prepážkou sedí strnulo, bez nadbytočných slov a reakcií. Hovorí málo, výraznejšie sa pohne iba občas. Je to dôstojné, má to štýl… Je aziatsky pokojný a meravý, vyrovnaný a sebaistý si poslaním, s ktorým sa v určenom čase bezo zvyšku stotožňuje. Dokonalá súčiastka v dokonalom stroji.

„Je to neskúsený, ale veľmi milý mládenec!“ Tak ho hodnotí jeho starnúca domáca pani, u ktorej býva ako jej podnájomník…  „Ja nie som veľmi milý mládenec,“ hovorí si v duchu, „ja som tvrdý mladý muž, ktorý sa onedlho prejaví!“ A všetci sa budú diviť. A všetci budú v šoku. A mnohí budú ležať na zemi v mojej blízkosti bezmocní…

Prepadne azda vlastnú banku? Urobí niečo horšie, zlovestnejšie?

Medzi prstami má mincu. Panna alebo orol? Alebo: Človek, žena či muž, ktorý na starej minci rímskeho cisára Vespaziána hynie v utrpení pod tieňom vznešenej palmy?

Vyzlečie si košeľu, tiež tričko…a potom si dlho obzerá telo, na ktorom raz bude mať aj on tetovanie. Obraz draka? Venuše? Boha búrky či mora?

To som ja, pomyslel si a zavrel oči.

To som ja, človek, ktorý už so sebou nemá nič spoločného.

Po tvári mu tiekli spod zavretých očí…

Slzy?

Opäť sedel v autobuse, opäť bol „nahodený v dokonalom „outfite“, opäť pôjde smerom k budove banky, v ktorej prežije jeden z ďalších dní svojho oceľovo pevného – života?

Akoby ešte existoval svet, kde sa oplatí žiť.

Neskôr začuje cudzí hlas a predstaví si svoju priateľku, s ktorou sa už dávno rozišiel. Je mu smutno. Fajčí, na nikoho konkrétneho nemyslí. Je si istý, že keby sa teraz vrátil z Anglicka domov, vedel by sa všetkým, ktorým ublížil, okamžite ospravedlniť. Dokonca po tom chvíľku túži. Stav odpustenia, odpúšťania, milosti… Pokoja!

Obzrel sa, akoby niekto mohol tieto jeho myšlienky vytušiť a…Zahanbil sa.

Večer pozeral doma v televízii koncert akéhosi symfonického orchestra. Každý nástroj mal svoj hlas a všetky spoločne tiež. Pomyslel si: „Prečo robím v cudzine čašníka, keď mi toto povolanie nie je vôbec blízke?“ Zahľadel sa na svoju pravú i ľavú ruku, ktoré mal položené na operadlách kresla. Neboli to jeho ruky, boli to iba ruky akéhosi neznámeho človeka, a predsa to vzápätí boli jeho ruky; ruky, ktoré boli práve jemu k dispozícii. Patrili mu! Ako ich využíva? Čomu sa vlastne naozaj venuje?

Občas sa mu zdalo, že veľmi túži po blízkosti iných rúk; po rukách žien, ktoré vídaval v obchodných domoch, kde pred sobotou a nedeľou nakupoval. Vtedy si uvedomil si, že je stratený v aktivitách, ktoré mu nič nehovoria. Keby sa ho niekto opýtal, čo robí, nevedel by o svojej práci hovoriť dôverne a s láskou. A to je chyba. To je hriech, to je prekliatie.

Zrazu si položil otázku, akoby bol už starým mužom: „Aké sú vlastne aktivity dnešných detí? Čo robia? Na čo sa pripravujú? Aká bude budúcnosť sveta, odkázaného na ich ruky?“

Spomenul si na ruky Rebeky, dcéry Betúela, syna Milky, ženy Náchora, Abrahámovho brata… Ten príbeh mu často, kým ešte bol na Slovensku, čítala jeho matka. Rebeka ponúkla džbán s vodou Abrahámovmu sluhovi, ktorý šiel do krajov Mezopotámie hľadať manželku pre Abrahámovho syna Izáka…

Keď prišiel domov – on, čašník – začal sám pred sebou hovoriť „reč na svoju obhajobu“. Vyčítal neprítomným známym aj neznámym ich chyby, omyly, prehrešky, previnenia, ktorými sa  dotkli jeho osoby a keď trochu udýchaný skončil, zdalo sa mu, že môže byť vcelku spokojný.

Ale naozaj bol?

„Zajtra s tou prácou skončím,“ pomyslel si. „Dám výpoveď, vrátim sa z Anglicka domov…“

Rád by pracoval bez nároku na peniaze! Rád by žil v krajine, kde sa všetko kupuje bez peňazí a bez platenia! Rád by…

Jedného dňa našiel vstupnú bránu do krajiny, z ktorej by sa už nemusel nikam vracať.

„Ďalej dal Acháb zhotoviť ašéru. Tak svojimi činmi viac popudzoval Hospodina, Boha Izraela, ako všetci izraelskí králi pred ním. Za jeho života Chiél Bételský postavil Jericho. Za cenu Abíráma, svojho prvorodeného, mu položil základy, a za cenu Segíba, svojho najmladšieho, vsadil jeho brány podľa slova Hospodinovho, ktoré povedal skrze Józuu, syna Núnovho.“ (1.Kráľov 16, 34).

Napísala: “Aj my máme svoje Jericho…“ Potom zbadala na tanieri nedojedený krajec chleba. „Všetci máme svoje Jericho,“ pomyslela si pred zapnutým televízorom a vyzliekla si vrchný diel kostýmových šiat. Zostala v bielej blúzke so žiarivými gombíkmi.

„Ako zvládať pýchu?“ uvažovala, keď pila minerálku. Bola zabezpečená, ale…nie šťastná. Ľahla si na gauč. Zazvonil telefón. Bol to jej otec, veľmi bohatý starý muž. Hovoril s ňou ako s dieťaťom, ale pritom si ju veľmi vážil. Unavovalo ju to.

Zbadala na stene veľký obraz, ktorý znázorňoval – chlieb. Jeho štruktúru. Hnedastú farbu. Takmer červenú kôrku. Stôl, okno, slnko, to všetko maliar zvládol. Zrazu vnímala bezprostredný pokoj. Ticho. Odpočinok. S úľavou sa usmiala a zavrela oči. Ležala na gaučí s časopisom pre ženy pri pravej ruke.

Okolie občas nezrozumiteľne zazvučalo. Tie zvuky prichádzali zvonku, niektoré možno už z chodby. Ozval sa výťah, prichádzal jej manžel. Poznala jeho kroky, rytmus chôdze.  Bolo to všetko biedne. Nezdvihla sa z gauča, sledovala, čo robí v kuchyni. Bol ešte v obleku, pripravoval si kávu. Vypil pohárik koňaku – veľmi rýchlo.

Chcela sa ho dotknúť, keď prechádzal okolo, dvihla trochu ruku, ale on si ten pohyb nevšimol. Sedel v kresle so šálkou kávy v ruke, nič nehovoril, odpočíval.

„Nemala by sa na neho hnevať?“ premýšľala.  Bol to solventný podnikateľ. Banky a podobne, mnohé rokovania, veľa známych. Prečo je práve podnikateľom? Sledovala ho, zvažovala, čo je to za človeka. Jej muž.  Nevedela, čo si má o ňom  myslieť.

Vstala, aj ona si naliala pohárik koňaku. Bola naozaj unavená. Kvet v kvetináči mal trochu zvädnuté lístie, dotkla sa jedného prstami, prekvapilo ju to.

„Šliape po mne,“ povedal zrazu jej muž. Generálny manažér po ňom šliape, pretože si v čomsi lezú vzájomne „do kapusty“. „Nikto teraz môjho muža  nevidí, iba ja,“ pomyslela si žena. „V spojení s peniazmi je to veľký človek, ale inak…“

Kvet so zvädnutým lístím bol k dispozícií pre všetky pohľady v tom  byte. Preto tu existoval. Preto ho tu mali. Večer prišli hostia, mnohí sa s jej mužom zhovárali o príčinách vädnutia „tejto zaujímavej rastliny!“, a takmer každý pritom vyrukoval s inou teóriou… Na ničom sa napokon nezhodli, ale smiech ich neopustil.

„Ako si sa cítil?“ spýtala sa ho, keď hostia odišli. „V prvom rade sa musím osprchovať,“ povedal unavene. „Počuli sme, že váš syn pracuje v americkej firme, vraj tiež podniká…“ spomínala na hlasy, ktoré medzi nimi celý večer zaznievali. Teraz už bolo neskoro.

„Nezavoláš mu?“ spýtala sa muža, keď vyšiel zo sprchy. Bol v župane. „Prečo by sme nemohli mať svojho syna doma?“ pýtala sa ďalej. „Syn nášho generálneho manažéra je v Londýne,“ povedal muž sucho a hľadal cigarety. Ale potom si nezapálil…

„V čom sme sa previnili?“ hľadela mužovi do tváre. Amerika, Nemecko, Anglicko, politická situácia nie je jednoduchá. Stále to isté. Stále rovnaké témy! Geopolitická situácia atakďalej. Muž sa obrátil, mal zrazu nečakane nahú tvár. Bola zaskočená.

„Vráť sa! Príď domov! Viem…“ povedala unavene a siahla si prstami na vlasy. Myslela na syna. „Viem,“ zašeptala. „Tak sa to povedať nedá…“

V ten večer jej manžela už nič viac nezaujímalo.

Ležal v župane v spálni, nečakane zaspal.

Otvorila zo zvedavosti jeho peňaženku, v jej tajnom priečinku mal malú fotku svojho syna a potom už len …

Doláre, libry, eurá.

„A  nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste rozsudzovali, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (List Rímskym 12, 1-2).

Chýba nám človek, ktorý by rozprúdil v mozgu sveta ten správny „neurón“. Chýba nám súčasný Izaiáš, ktorý by povedal: Hrozby proti Božiemu ľudu, unavenému diplomaciou a agresivitou asýrskeho kráľa Sancheríba, sa nestanú.

O neuróne sa píše, že je to mozgová bunka, ktorej „pulzovanie môže prepnúť mozgové vlny podobné rozbúrenej morskej hladine na mierumilovné vlnky vidieckeho jazierka. Alebo naopak.“ (SME, štvrtok 14.5.2009).

Prečo to „neurón“ robí? Pretože človek by bol bez neho – iba monotónne mäso, iba figurína?

Áno, človeka, ktorý je len mäso, iba sarx, treba prebudiť. Treba mu zmeniť charakter jeho sladkých reči a úsmevov, ale aj charakter jeho „očí hrôzy“.

Ale do čoho? Iba do psychosomatického života, iba do života tela a duše, iba do politického, náboženského a kultúrneho trendu?

Hľaďme na pohyb jednej z celosvetových situácií, ktoré sa opakujú v každej dobe…

Prišiel asýrsky kráľ a odviedol ľud severného Izraela do Asýrie, zatiaľčo ľud svojich porobených národov, medzi nimi aj Bábel, odviedol do Izraela, konkrétne do Samárie.

V Samárii sa tak usadilo množstvo pohanskéhu ľudu mnohých pohanských národov. Prečo sa to stalo? Pre neposlušnosť izraelského kráľa Jarobeáma, ktorý zviedol predtým severný Izrael k modloslužbe. Priviedol ho totiž počas politického zápasu o trón so Šalamúnovým synom Rechabeámom do vzdorosvätyne, urobil ľudu v Bételi dvoch býčkov a učil svoj ľud modlárstvu.

Jediný agresívny  a modlársky „neurón“ v mozgu severného Izraela…a aká spúšť!

Tak bol na zásah Boží ľud Samárie, ktorý sa Jarobeámovi modlársky podvolil, odvedený do Asýrie a otroci Asýrie, jej pohanské podrobené národy, boli privedení zase do Samárie.

A je tu ktosi ďalší: Asýrsky kráľ, nový agresívny „neurón“ v mozgu novej Samárie… A „pulzovanie jediného neurónu“ pokračuje…

Len čo sa pohanské národy usadili v Samárii, na mieste severného Izraela,  začali ich na Boží pokyn napádať levy. Prečo?

Pretože noví osídlenci Samárie „nepoznali zákon tej krajiny“ a neuctievali tam Boha Izraela a nectili si tam Jeho prikázania. A tak Asýrsky kráľ  vydal nový príkaz: dal priviesť z Asýrie spomedzi samarských zajatcov izraelského kňaza, ktorý bude pohanský ľud vyučovať Božím príkazom.

Človek tak už nie je figurína? Prebúdza sa? Učí sa počúvať Božie príkazy aj medzi pohanmi?

Povedzme, že tu už nie je náboženská alebo politická propaganda – že tu už nejde o nejakého politického či náboženského lektora, akých sme počas komunizmu poznali dosť, ale naozaj o „živého kňaza“, ktorý Boha pozná – a dôveruje Mu.

Ten kňaz – dúfajme! – nie je figurínou vo výklade s visačkou politickej či náboženskej ceny, to nie je automaticky hovoriaca figúrka na kazateľnici, on stojí, naopak, v centre diania a rozumie, čo sa v mozgu tej krajiny práve odohráva.

A ľud krajiny? Ako ho počuje a čo začne po týchto kázňach posolstvách robiť?

„Uctieva Hospodina, ale vo svojich domoch sa klania aj svojim modlám.“

To je obraz dnešnej ľudovej cirkvi.  V každom dome svieti televízor, video, dvd prehrávač s tvárami modly, ktorá v tých prístrojoch má hlavné slovo, v každom dome svieti mobil, kreditná karta a… Smilstvo, cudzoložstvo, nevera, a spory o majetky, a – rozvrat, prikrývaný nedeľu čo nedeľu harmonickými nedeľnými piesňami na nedeľných perách.

Do Júdska však vstupujú aktivity kráľa Chizkijáša, a to v čase, keď je izraelským kráľom Hóšea.

Chizkija sa Asýrskej nadvláde vzoprie, ale ešte predtým vyčistí krajinu od modiel – dá všetky nekompromisne vyrúbať. Každé návršie svätých kmitaní na žiarivých obrazovkách tohto sveta musí zhasnúť. Choré neuróny musia byť v mozgu krajiny umlčané, aby ich agresívne pulzovanie neničilo ľud. Aký rozhodujúci je charakter a aké vážne je „pulzovanie jediného neurónu“!

Začína sa ostrý boj. Na jednej strane je Sancheríb, kráľ Asýrie, a jeho poslovia (vojvodca, dvoran a hlavný čašník propagandista), na druhej strane sú pri obliehaní Jeruzalema poslovia kráľa Chizkijáša: pisár, kancelár, tajomník. Začína sa – súboj úst? Začína sa verbálna politická či náboženská zrážka?

Figuríny vo výklade televíznych obrazoviek, figuríny na stránkach tlače spolu tvrdo zápasia. O čo tu ide? O útok politickej či kultúrnej tlače proti cirkevnej? A či proti náboženskej, ako si to vysvetľoval hlavný Sancheríbov čašník, teda: Rabšáke?

Najväčší herci, umelci, speváci, modelky, tí všetci sú spolu s politickými agitátormi figurínami vo výklade, ktorým je…  Priestor pred Kongresom vo Washingtone, kde mal počas inaugurácie údajne veľkú reč novozvolený americký prezident Obama? A my, diváci na celom svete, si máme práve túto reč, podporenú modlitbou kazateľa Ricka Warena!, pripomínať ako pendant niekdajšej veľkej reči baptistického kazateľa a obhajcu práv černochov M.L.Kinga?

Čo teda vidíme a koho vidíme?

Vodcov krajín, ktoré väznia či upaľujú kresťanov a vyťahujú proti každému, kto by s ich náboženským či politickým programom nesúhlasil, svoje eso, jadrovú či inú zničujúcu zbraň?

Alebo počujeme prezidenta Iránu a jeho reč, ktorá zosmiešňuje holokaust?

O čom  sa teraz krížom-krážom hovorí?

O nových a nových asýrskych kráľoch, ktorí kričia to, čo kedysi kričal pred Chizkijášom, teda júdskym ľudom, Rabšáke, posol asýrskeho kráľa Sancheríba? Pod mojou rukou, ak zmeníte svoje vyznanie viery na naše, budete žiť na Ostrove slobody, ale ak sa tomu nepodvolíte, ja sám nad vami vyhlásim nábožensko-politický súd, teda: „Rozsudok smrti“?

Byť figurínou vo výklade je moderné. Propaganda strieda propagandu a v každej pulzuje jeden neurón mozgu, ktorý vždy rozbúri celé more! Ako pritom celkový mozog celého sveta „kontroluje svoju rozsiahlu aktivitu“?

„Výskum tímu Yang Danovej z Kalifornskej univerzity priniesol nové informácie o tom, ako mozog kontroluje svoju rozsiahlu aktivitu. Súčasne ukázal, že vplyv, ktorý na činnosť mozgu majú jednotlivé aktivované neuróny, je zrejme vyšší, než sa doteraz myslelo.“ (SME: V mozgu je zrejme veľa vecí inak).

A tak vznikajú otázky, ktoré nie sú zanedbateľné: „Prečo sa mozog zrazu začne správať chaoticky?“ Alebo: „Čo spôsobuje spánkové poruchy?“

Správal sa chaoticky Chizkijáš, keď naň slovne útočil Rabšáke, politický propagandista asýrskeho kráľa Sancheríba?  Čo urobil, keď počul jeho drsnú, silovú reč? Poslal poslov k prorokovi Izaiášovi, ktorý bol v Júdsku vo veľkej vážnosti. A čo urobil Izaiáš? Čo by povedal „obhajcom ľudských práv“ dnes?

Chizkija povedal svojmu ľudu: Mlčte! Nedajte sa vtiahnuť do nijakej politickej či náboženskej propagandy, ani do sladkých rečí o komunistickom či kapitalistickom raji! A čo povedal prorok Izaiáš Chizkijovi v okamihu jeho najväčšieho ohrozenia? Niečo mediálne? Niečo elektromagnetické? Bola v tom nejaká „pozitívna energia“?

Áno, pokiaľ ide o technické procesy v mozgu, „neuróny nemôžu fungovať osamotene. Na vzájomný kontakt im slúžia elektrické impulzy.“  Impulz, ktorý prišiel od Izaiáša, však nebol elektrický – to nebola „energia reči“ ani „energia pohľadu“. To bolo: Božie Slovo a jeho odkaz…

Pokiaľ ide o telo človeka, „elektrické impulzy vďaka vzájomnej koordinácii riadia v tele všetky dôležité pochody, počnúc pulzom srdca a rytmikou dýchania…až k učeniu,  k správaniu sa v konkrétnych situáciách alebo strategickým rozhodnutiam“, ale my nie sme ani pozemskí učenci, ani náboženskí  scientológovia či Svedovia Jehovovi, ktorí tvrdia, že Duch Svätý je iba „energia“. A nie sme ani jogíni, ktorí by telesným cvičením a duchovnou výučbou správneho dýchania vďaka správnej polohe a koordinácii tela sa mali učiť novej duchovnej i telesnej vyrovnanosti…

My sme: ach!

Kto sme vlastne my?

Iba kresťanské figuríny v kresťanských chrámových výkladoch, ktorých nijaké Božie Slovo trvalo, a pritom vždy aktuálne, neprebúdza? Ale prečo vlastne? Aké hučanie nás pritom „prekrýva“ a uspáva?

„Aj takpovediac spánkový dialóg miliárd neurónov, ktorý produkuje mozgové vlny, možno prirovnať k hučaniu veľkého davu ľudí.“  A ďalej: „…pomalé a mohutné časovo zosúladené (synchronizované) vlny svedčia o etape, ktorá pripravuje mozog na hlboký spánok.“

Tie isté opakované slová do zošalenia napokon pripravia myseľ i telo človeka na  tvorivé vákuum a bezvedomie, na neschopnosť komunikovať…

„Počas kvalitatívne odlišnej, tzv. REM fázy (rýchle pohyby očí, čo je najhlbšia fáza spánku), mozog začína žiť vlastným životom. Odpája sa od tela…v tejto fáze vznikajú najdramatickejšie sny. Vtedy sa začínajú neuróny správať individualistickejšie, kmitajú rýchlejšie a rozličné mozgové časti sú menej synchronizované.“

Keď chodíme do kruhu, chodíme „vo fráze“. Pohanské náboženská chodia do kruhu. Poskakujú v kruhu, tancujú v kruhu, režú si telá v masovom šialenstve ako pohanskí kňazi na vrchu Karmel – a pritom stále v kruhu.

Pohanské náboženstvá a vlastne všetky modlárstva chodia vo fráze, ale aby to bolo sväté a tajuplné, pomenovali si ju ako „mantru“. Táto najväčšia aktivita je v skutočnosti najhlbším spánkom, a hoci sa dlho zdá synchronizovaná, v skutočnosti je to „individualistický rozpad“.  Táto masovosť je iba jednou veľkou izoláciou človeka od človeka a ľudského srdca od ľudského srdca. Vidíme masu, ktorá zosynchronizovane tlieska a kričí, ale napokon každý v nej vyčerpaný padá na svoju stranu, do vlastného úpadku.

Záver:

Mnohé pohanské národy na pôde cirkvi a Izraela “nepoznajú zákon Boha tej krajiny“. (2.Kráľov 17,26). Žijú v akomsi inom vzorci života, i keď pritom vyznávajú svätý model katechizmov. V čom to žijú, v akom dome?

Zákon Boha a Jeho krajiny však nikdy nie je „vzorec“ , teda krajina, ktorá nesie Božie meno, nikdy nemôže žiť iný život, než svätý, inak ju napadnú časom „levy“. Nákazy. Choroby. Zemetrasenia.

Ak sme teda ako Kristovci či ako kresťania podľahli načas vzorcom hriechu, musíme si okamžite umyť srdce i tvár vo vode Božieho Slova.

Každý chorý človek sa predsa dôkladne umýva a dezinfikuje, berie lieky, ide v prípade nutnosti na operáciu a prijíma liečbu, ktorá robí veľké poriadky s jeho telom a dušou. Prečo by to malo byť inak s krajinou a s jej obyvateľstvom, v ktorom pôsobí vírus ťažkej choroby?

Keď asýrsky kráľ počul, že krajina Izraela nepozná pri svojich nových, pohanských obyvateľoch „zákon svojho Boha“, urobil niečo, čo bolo udivujúce: Sám vystúpil zo svojho zaužívaného „cyklu“, z cyklu svojho myslenia a náboženstva a prikázal: „Zaveďte ta jedného z kňazov, ktorých ste odtiaľ odviedli. Nech ide a nech sa tam usadí a nech vyučuje zákonu Boha tej krajiny.“ (2.Kráľov 17,27).

Teraz je dôležité, čomu ten kňaz nových obyvateľov učil: „Šiel teda jeden z kňazov, ktorí boli odvedení do zajatia zo Samárie, usadil sa v Bételi a učil ich, ako majú uctievať Hospodina.“ (2.Kráľoiv 17,28).

Tu už nešlo o Jarobeámovu vzdorosvätyňu, tu už nešlo o súboj medzi severným a južným Izraelom, tu už nešlo o stret náboženstiev či o stret politických systémov, ale o čisté uctievanie svätého Boha!

Kto by si pomyslel, že aj na také niečo môže Boh pripraviť v tomto znečistenom svete podmienky?

Božia múdrosť je však nevyspytateľná, nepodlieha vzorcom, stratégiám a cyklom času, naopak, je vždy čerstvá, je vždy prítomná vo vanutí Božieho Ducha.

Ako sme už spomenuli, existuje cyklus času, slov a fráz. Raz za čas je nutné z takého cyklu, ktorý sa stal frázou,  vystúpiť, inak nám prestane daný cyklus slúžiť ako etapa a my začneme slúžiť jemu ako monotónnemu kruhu. Možno sa tu zmysluplne rozdvojiť? Môže človek slúžiť aj Bohu aj zvyku? Môže človek žiť reformný život v moci Božieho Slova a súčasne slúžiť vlastným modlám?

To bol prípad Samárie s pohanským obyvateľstvom. Nový kňaz tam napokon veľa nezmohol, pretože…

„…každý národ si zhotovil svojich vlastných bohov a uložil ich do domov na výšinách, ktoré urobili Samaritáni, každý národ vo svojich mestách, v ktorých býval.“ (2.Kráľov 17,29).

A tak: „Uctievali aj Hospodina a určili si spomedzi seba kňazov na výšinách. Hospodina teda uctievali, ale bohom  svojim slúžili podľa zvyku národov, z ktorých boli privlečení.“ (2.Kráľov 17, 32-33).

Nepripomína nám to v mnohom  život v ľudových cirkvách?

Sú dni, keď človek musí mlčať, lebo zabudol všetky slová, ktorými sa zvykol brániť alebo ktorými oslavoval vlastnú svätosť.

Je to mlčanie ponad zem, ponad čas a priestor, je to mlčanie tam, kde človek môže mlčať len v úžase.

Preto sa veľkí milionári vydávajú na nekonečné lety, preto chcú prenikať do hĺbok vesmíru, preto by radi začali bývať na nedostupných miestach, kam ešte ľudská noha nevkročila.

V týchto dňoch novinári pripomínajú všetkým obyvateľom zeme pobyt prvého človeka na Mesiaci. Áno, mocnosti sveta si radi pripomínajú, čo všetko už dokázali.

Jedno však dokázať nevedia: nájsť odpočinok. Prestať sa brániť zdôvodňovaním nezdôvodniteľného, prestať sa obhajovať tam, kde ich obhajoba je vždy postavená iba na mesačnom prachu.

Pohyb späť, mesačná chôdza, mesačný tanec?

Čo nám ten tanec mal vlastne pripomenúť a aký je v jeho slávnej chôdzi späť, i keď vyzerá vesmírne a plavne, vlastne odkaz? K čomu nás napokon tá slávna chôdza vedie, k akým krokom, ak nie k mesačným?

Vedie nás k Zacheovmu stromu. Vedie nás k postoji Zachea…

Koľko reportáži sa teraz začína nakrúcať práve o Strome Zachea, o strome Michaela Jacksona?

Najnovšie sa k nemu priblížil s mikrofónom jednej z najuznávanejších spravodajských televíznych staníc sveta, stanice CNN, slávny moderátor Larry King, aby sa v rozhovore s bratom Michaela Jacksona dozvedel o tom strome viac.

Ale – nedozvedel sa veľa. My však vieme v tejto súvislosti zásadnú vec, zásadné objasnenie, na ktoré obyvatelia zeme čakajú:  Bol to a je to v prvom rade Zacheov strom. Je to Strom života so správou pre celý svet: Nehľadajte iné stromy, nechoďte v prvom rade medzi rozžiarené konáre svetiel veľkomiest, ale…

Prijmite Strom života a jeho odkaz.

O čom tu vlastne hovoríme? O pokání? O novom smere života. O novom pohľade na život a na smrť? O novom?

Hovoríme o pohľade cez optiku nebeského kráľovstva. Ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva Božieho. Ak sa budete hanbiť vyliezť na Zacheov strom, ak sa budete pýtať tak, ako sa pýtal moderátor anglickej televízie – „a je to bezpečné?“ – nikdy nepochopíte to, čo vám srdce dieťaťa vraví. „Neprídeš aj ty?“ Nevydáte sa na tú cestu nebeského kráľovstva ďalší?

O aký pokus tu ide? O aký experiment? Je to vedecký pokus, vedecký experiment? Je to akcia rozumu? Nie. Je to akcia Múdrosti a rozumnosti, ktorú máme podľa príkazu Písma za každú cenu, aj za cenu absolútnej straty vlastnej dôstojnosti, hľadať.

K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť! Díva sa na hriešneho človeka, hovorí o hriešnom človeku, píše o pokání hriešneho človeka – ako si to môže dovoliť?

Kam si v ten deň šiel odpočinúť Pán Ježiš, keď videl Zachea? K jeho srdcu, ktoré sa kúpalo v pokání a v pokore. Pán Ježiš si šiel odpočinúť do domu, v ktorom svietil zázrak týchto slov:  „Ajhľa, Pane, polovicu majetku dávam chudobným a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne. I riekol mu Ježiš: Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ (Lukáš 19, 8-10).

Mimochodom – Larry King! Je tu pre neho odkaz…

To, čo sa vám tak páčilo v tom priestore okolo stromu Michaela Jacksona, to, čo sa vám tak páčilo okolo Zacheovho stromu, to, čo vás tak oslovovalo a stále oslovuje v jeho blízkosti – to bol a je sám Pán života a smrti. O tom svedčíme!

On sa totiž prvý pozrel na Michaela Jacksona, On sa pozrel prvý aj na mňa a na teba, milý poslucháč, On sa pozrel prvý na každého človeka, ktorého srdce sa pred Bohom už neskrýva, ale naopak, zacheovsky ho hľadá, aby On, sám živý Vzkriesený Pán v záhrade nášho pravého odpočinku povedal nášmu unavenému a zničenému srdcu:

„Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať. A zostúpil rýchlo a prijal Ho s radosťou.“ (Lukáš 19, 5-6).

Kam vedú tie hollywoodské stopy slávy? A kam ukazujú tie odtlačky rúk najváženejších celebrít?

Do ďalších a ďalších festivalových miest?

Ozýva sa potlesk, ktorý náhle bledne ako starý film, ktorý spálilo slnko desaťročí….

Ostal už iba biely obraz. Iba biele plátno, na ktorom sa teraz zjavia čierne profily bielych ľudí a biele profily čiernych ľudí v tmavých krajinách.

Je to všetko paradoxné. Je v tom zmätok „ľudského futurizmu“, ktorý začínali Taliani pestovať ako „znak sily“ pred prvou svetovou vojnou  - s gráciou?

Kdeže s gráciou…

Tak teda: s takým prudkým hnevom, akého sú schopní iba mladí rozhnevaní muži, novodobí futuristi?

Na koho sa hnevajú? Na úradníkov, na profesorov, na biele tváre falošných študovní a nič nehovoriacich kabinetov?

Je tu úradník, ktorý vás klame, je tu človek, ktorý podvádza, je tu papier za papierom s váženými úradnými pečiatkami, ktorý nemožno použiť, lebo pod ním je iba falzifikát pravdy.

„Beda bezstarostným na Sione,“ vraví prorok Ámos, „a tým, čo sa bezpečne cítia na vrchu Samárie, popredným prvého z národov, ku ktorým na radu prichádza dom Izraela!“ (Ámos 6,1).

Hľadajme spravodlivého. Prejdime z úradu do úradu, vojdime do kancelárií starostov, primátorov, vojdime do miestnosti šéfov veľkých oddelení a pátrajme v papieroch, či majú pečať Božieho práva a Božej spravodlivosti.

Alebo – sú v nich červy pýchy a vedomých podvodov? Alebo – sú v nich čierne peniaze a rakovinové nádory útlaku?

Čo sme v tejto spoločnosti zdedili? Komunizmus? Alebo súčasný sociálny či podnikateľský terorizmus? Alebo politický? Odkiaľ prišiel? Z našich vlastných sŕdc?

Takže to napokon nie je iba vynález Babylonu alebo Ameriky, ale vynález pýchy a vzdoru každého človeka voči Bohu?

Voči tomu Bohu, ktorý nás uviedol do krajiny nového života, do krajiny zasľúbení, nových domov, nových viníc, do nových záhrad, my sme v nich však okamžite začali plieniť všetko, čo malo byť  na dlhé desaťročia vážené na váhach Božej spravodlivosti najprv najslabším? Najprv vdovám, sirotám, zraneným, utláčaným a bezmocným?

Ach, ako sa mohol pri našej dobrej vôli tešiť v našej blízkosti pred Božou tvárou najprv ten najslabší! Ako sa mal a podľa Božej vôle mohol tešiť z dobrého ovocia dobrej viery svojich svätých kniežat! Keby…

Keby práve tie kniežatá nezačali na stolcoch zo slonoviny piť pre vlastnú zábavu víno vlastných podvodov, vlastných zrád a svojvoľného násilia vlastných rúk…

„Nazdávate sa, že je ďaleko deň pohromy, a približujete si vládu násilia. Beda tým, čo vylihujú na posteliach zo slonoviny a na svojich lôžkach sa vystierajú, jedia jahňatá zo stáda a teľce zo stajní…ale necítia žiaľ nad troskami Jozefa.“ (Ámos 6,3-6).

„Preto pôjdu do zajatia na čele zajatcov a prestane jasanie povaľačov.“ (Ámos 6,7).

Je to ťažký text?

Každopádne: už sa otvárajú dvere väzení pre vzdorovitých úplatkárov. Už sa otvárajú dvere väzení pre tých,  ktorí odmietli Božiu milosť a napriek mnohým Božím varovaniam naďalej bez zmilovania prenasledujú Jozefa, syna Jákobovho.

Prečo ho tak bezhranične prenasledujú?

Prečo ho prenasledujú aj potom, keď ho už uzavreli do suchej cisterny, v ktorej vody niet?

Chvejem sa pri týchto slovách  – veď takých násilných boháčov poznám z tesnej blízkosti…

A tak varujem:

V týchto dňoch už prospechárske kresťanstvo, prospechárske podnikanie, ani prospechárske úrady neobstoja. Deň pohromy nastal.

„Lebo hľa, Hospodin prikazuje. On rozbije veľké domy na rumy a malé domy na trosky. Či bežia kone po bralách a či more orú volmi? No vy ste právo premenili a jed a ovocie spravodlivosti na palinu…“ (Ámos  6, 11-12).

Od tejto chvíle v blízkosti Jozefa, syna Jákobovho, neobstojí nijaký podvod, žiaden útlak, tu už nebude môcť ďalej nikto beztrestne v blízkosti dediča Božích zasľúbení kriviť váhu najvzácnejších Božích slov.

Deň, v ktorom bezstarostní boháči začnú kvíliť, je na dosah.

Knižnica, tučné zväzky práva, váha sudcovských, právnických, žalobcových či obhajcových slov…

Zvíťazí pravda, a či lož?

Váhy práva sa kyvocú v ostrom slnku Božej prírody. ..

A v ich pohybe sa náhle ozýva oznam z nebies: Svet naďalej patrí Bohu, i keď človek ho už celkom znivočil, pošliapal, i keď doň chcel zasadiť iba vlastné pomníky a vlastné stopy vlastných katedier účelovo zneužitej spravodlivosti.

Tí, ktorí sa ešte včera smiali, budú mať už zajtra tváre v plameňoch hanby. Budú horieť v svetle, s ktorým nikdy nerátali. Budú horieť v ponížení, s ktorým pri vlastnom profile nemali nijaké skúsenosti.

Horí deň Božieho súdu v blízkosti všetkých neverených ako rozpálená pec.

Kto a ako ju uhasí?

A všade sú prízraky. Čierne mraky a zlomené palice. A úškľabky starcov.

Skončila sa moja mladosť, moje detstvo, moje ľahko rozvetvené vety. Už neviem ľahko hovoriť, preto nemôžem písať. Všade je teror.

Cestovná kancelária terorizovala účastníkov zájazdu, ktorý sama zorganizovala. Kolaps, plač, ošiaľ, bezvedomie. Peniaze. Ak nezaplatíte tridsať euro, zostanete zamknutí v horúcom autobuse bez klimatizácie.

A čo ešte? Študentky v tričkách? Štúdium, skriptá pri bruchu? Pekne vejúce vlasy?

Áno, za stolíkom, tam, kde ruka čašníka nedosiahne: všetko je rozliate. Kvapalina, tekutina, jedna veľká slza. Ťažký pôrod, prízrak interrupcie, potratu.

Odkiaľsi z hôr sa blížia do mesta ťažké, vlhké dažďové kvapky, ktoré zmetú z pouličných stolíkov obrusy a z ťažkých konštrukcií stany nových výšin.

Nemáme už blízkych ľudí, ostali iba ich stopy.

A akýsi Derrida, ktorý tie stopy skúmal.

Empíria nie je dôveryhodná a nijaké ilúzie on neuznáva. Iba dekonštrukciu! Rozložil skutočnosť, tak ako Ionesco počul, že ktosi chcel rozložiť úzkosť. A potom starý pán Ionesco povedal: Tvrdí to budhizmus, úzkosť vraj možno rozložiť ako stroj a keď nájdeme jej príčinu a zahodíme ju, budeme bez úzkosti.

Podobnú príčinu úzkosti chcel nájsť aj Freud? Tak to chápal dramatik absurdného divadla Ionesco: budhizmus má blízko k psychoterapii.

Takže: za čím budeme teraz plakať?

Za ničím.

Plač je ošiaľ, z ktorého treba utiecť ako z tunela.

V našej hlave je neviditeľný a nepočuteľný plač. Musíme ho z nej dostať.

Ale ako? Tak, že postavíme nové veže v New Yorku, svoje nové stany na výšinách? Aké to budú veže?

V New Yorku najvyššia dosiahne výšku 541 metrov, tá sa bude volať „Veža slobody“, a k nej pribudnú ešte ďalšie tri.

Ich vizualizáciu predstavili v ktorýsi štvrtkový večer v roku 2006, niekedy v septembri, vtedy, keď padá lístie, vtedy, keď padajú slzy z očí americkým bábikám.

Vtedy, keď nejaký prst modernej daktyloskopie hľadá nové písmeno novej abecedy. A novú nádej…

Nádej? Akú nádej?

Otvorme Písmo. A s dôverou čítajme nové písmená novej abecedy:

„Takto vraví Hospodin Pán: Kvíľte! Beda tomu dňu! Lebo blízko je deň Hospodinov, bude to zamračený deň, bude to hodina pre národy.“ (Ezechiel 30,2-3).

11. september 2001, to bola hodina pre národy.

Zamračený deň, keď kvílila celá Amerika, nielen Manhattan. Zamračený deň, plný dymu z Kainovho oltára.

Ako sme sa práve presvedčili, už prorok Ezechiel videl ten deň, ktorý sa  11.septmebra v roku 2001 naplnil.

„Hodina pre národy!“

A teraz?

V roku 2006 predstavujú v Amerike „vizualizáciu troch ďalších mrakodrapov, ktoré pribudnú k Veži slobody, významní architekti“. Noviny písali: „Architekti predviedli mimoriadne pôsobivé projekty.“ Pokračujme v čítaní novín: „Najpríťažlivejší z nových budov je projekt 78-poschodového mrakodrapu od Normana Fostera. Na vrchole budú štyri svetlomety v tvare diamantov, v noci osvetľujúce Manhattan.“

A ďalej: „…dvojičky symbolizujú hrôzu útokov, pri ktorých len v New Yorku zomrelo 2759 ľudí. Americký prezident (vtedy, v roku 2006) George Bush sa v posledných dňoch venoval výhradne téme terorizmu…“

Potom noviny píšu čosi o hranom filme s názvom „Cesta k 11.septembru“, ktorý viní z tragických udalostí predovšetkým Bushovho predchodcu Billa Clintona. Film „naznačuje, že Clinton a jeho najbližší ľudia boli priveľmi zaťažení jeho sexuálnou aférou s praktikantkou v Bielom dome…“

A teraz?

V Písme to čítame presne: „…v Egypte budú padať zabití, rozchvátajú jeho bohatstvo a jeho základy budú zrúcané.“ (Ezechiel 30,4).

Základy, miesto, ktoré nazývame Zero, teda: Nula, znamená koniec pýchy človeka.

Ale: naozaj vo chvíli „zániku ľudskej pýchy“ vidíme všetci na tvári zeme počiatok novej abecedy nového života? Skutočne to vidíme práve v nových projektoch nových mrakodrapov?

Pyšná moc Egypta už klesla…

Finančné trhy, banky, veľké domy Veľkej krajiny, nádejnej Ameriky, nádejnej Európy, nádejnej Ázie, nádejnej Afriky  sú v prachu. „Potom poznajú, že ja som Hospodin, keď založím oheň v Egypte a dolámu sa všetci tí, ktorí ho napomáhajú.“ (Ezechiel 30, 8). – „Potom zničím modly a urobím koniec bôžikom z Memfisu.“ (Ezechiel 30,13).

Sedieť v kaviarni – hoci nie práve v Memfise – a na nič v tej spare nemyslieť, iba piť osviežujúci nápoj v tieni nového života, v občerstvujúcom vánku – iba čakať na nové mrakodrapy? A na nové drapy mrakov?

Kedy vyrastú?

Kedy si ich budeme môcť sfotografovať a kedy na našom novom Manhattane začne opäť prekvitať cestovný ruch a plniť tak pokladnice mesta?