(Z denníka/ 1)

„Mali by sme sa pozrieť do Božieho zrkadla. Ako v ňom vyzeráme? Ako ľudia, ktorí sa odvážili uzurpovať si Božiu pozíciu.“

„Zmocnili sme sa Božieho Slova, a všetkého bohatstva, čo je v ňom, násilne, účelovo, samozvane. On nás v takomto stave našich sŕdc nikam neposielal, ale my sme šli!“

„Pán nám v stave sŕdc bez pokánia nekázal hovoriť (Mt 3,7-10), ale my sme predsa okolo seba rozdávali múdrosti, ktoré mali a majú iných otesať: v slohu nášho modelu myslenia, v štýle nášho uvažovania a našej interpretácie Božej pravdy, ktorá má zrazu miery nášho charakteru!“

Charakter človeka sveta má svoje vrstvy. Svoje pokrytie, svoje: cirkevné, náboženské, politické krytie. Svoje logické, racionálne osvietené napredovanie. Charakter človeka, zakotveného vo svete, nie je navonok nikdy statický. Taký človek vždy účelovo vie, kam mieri. Jeho stredom je srdce, ale iba schizofrenicky ľudské. Rozpoltené, nestále, dvojtvárne, ktoré nevie, o čo v skutočnosti prosí. Mnohé naše modlitby, ktoré dobre vyzerajú a znejú, nemôžu byť v konečnom dôsledku vypočuté…

A Božie srdce?

Božie srdce je stredom stvorenstva a jeho olovnicou. Tá olovnica má zvláštnu rovnováhu. Vytvára spojenie medzi nebom a zemou v Kristovom kríži. Otvára Nebo, spevňuje pomaly rotujúcu Zem. V takých súradniciach vidíme Mesiac, Hviezdy…v takých súradniciach sme v abrahámovskej pozícii pútnika, ktorý uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Taký človek našiel kompas, taký človek vie, kam ide.

Je spravodlivé stávať sa človekom v smere a pre funkciu Syna človeka. Na to má mať každý právo. V tom sú zakotvené všetky občianske práva, v tom je človeku darovaný Boží súd a Božia spravodlivosť, Božia pravda a Božia láska, teda Kristova pastierska palica.

Aj veľká hamletovská otázka musí byť dopovedaná… Nie byť či nebyť, nie existovať či neexistovať, ale ako a s kým. A v ktorom smere. Teda: pútnicky s Ježišom Kristom, Synom človeka, ako Dobrým pastierom na ceste do nebeského domova k Otcovi.

Smer človeka, ktorý chce byť na ceste za Synom človeka, má vo svete vždy veľa kritikov, analytikov, posudzovateľov, skrátka, farizejov. Ich typickým znakom je, že sú „nad vecou“. Sú vždy nad človekom, nad spoločnosťou, nad zemou, nad krajinou.

Napokon sa však zistí, že farizeji to všetko, čo predstavujú, iba hrajú. Sú to herci, „pokrytci“. Tváre majú pokryté všeobecnými maskami archetypov. Ich hry sú napokon živnou pôdou pre diskusné kluby, v ktorých nie je nijaký stred – v ktorých chýba to zásadné: totiž rozhodnutie v smere a pre funkciu Syna človeka. Z farizejov sa napokon stávajú memorovacie systémy, látky na vyučovanie. Tvorí sa z nich účelová komparatistika.

V tomto zmysle sa farizeovia realizujú – vďaka iným žijú pre seba a pre svoje účelové organizácie.

Farizeovia žijú náhradný, alternatívny život, ktorý účelovo povýšili na život v prvom, rozhodujúcom pláne: rozhodujú bez toho, aby sa sami podvolili rozhodnutiu s nasadením života.

Farizeovia rozhodujú bez osobnej sebaobete, nevydávajú svoje telá „v živú, svätú obeť“, nestotožňujú sa s Kristovým krížom.

Všetko, čo smeruje povedľa kríž Ježiša Krista, je vo svete prijateľné, populárne, alternatívne. Veta, že človek má vždy nejakú alternatívu, je populárna, ale tvrdenie, že človek nijakú alternatívu, okrem smeru kríža Ježiša Krista nemá, je pohoršujúce, poburuje a vyvádza slušných a počestných občanov z miery.

Človeka napokon vyvádza z miery čas a priestor, ktorý mu patrí iba ako správcovi. Byť iba Božím správcom v Božom dome sa zdá byť človeku málo, on chce byť vlastníkom.

Človek v skupine alternatívneho ľudského spoločenstva pohrdol Abrahámovým či Mojžišovým pútnickým poslaním.

„Myslím si, bratia, že čas je krátky!“ napísal Pavol (1.Korintským 7, 29-31). „Napokon aj tí, čo majú ženy, nech sú, akoby nemali. Tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali, čo kupujú, akoby nič nemali, a tí, čo užívajú svet, akoby neužívali, lebo terajšia podoba sveta sa míňa.“

niekedy sa bojím uvažovať. Prečo? Aby som nevyslovil rýchlo svoju pravdu a napokon jej ako výlučne svojej neuveril. Aj ku slovu sa musím učiť približovať. Niekto povie: K akému slovu? Vtedy zistím, že slovo nie je v prvom rade slovo, tak ako plač nie je v prvom rade plač a smiech nie je v prvom rade smiech. Do toho všetkého musíme vždy najprv vstúpiť. Slovo je teda Dom, domov? Chrám, ktorý má svoje sväté pravidlá? Čo to znamená, prežívať plač a radosti? Plač radosti a radosť z plaču? To všetko vieš len Ty, Pane. Keď čítam veľkých estetikov umenia, vtedy tuším, že aj oni niečo tušia. Nevedia – ale tušia to. Zavrú však oči, a radi by to napokon predsa len vedeli! Čo vlastne? Jeden z nich napísal, že popretie  nášho plaču je napokon pravý plač. Ako to myslel? A ďalej – že popretie našej radosti je napokon návrat do rýdzej radosti. Azda to myslel tak, že to všetko si musíme nechať vždy umyť v Tvojom Slove, aby sme opäť videli?

Amen.

V čom sa nachádzajú naše „istoty“? V rôznych ustanoveniach? Nie. Musia to byť  zvláštne ustanovenia – kráľovské! Iba ustanovený kráľ je naozaj kráľom. Kto  však môže ustanoviť kráľa a ako? Ak dnes niekto ustanoví prezidenta., ešte to nemusí znamenať pre celú spoločnosť zážitok vážnosti a úcty. Ach, ako ľudia veľmi túžia po vážnosti a úcte! Ale kde ju majú nájsť? Je to ako s múdrosťou a rozumnosťou. A rovnako je to napokon s plačom, so smiechom, so šťastím, s pokojom, s každým dobrým pozdravom. Pozdrav: Dobrý deň!, alebo: Pokoj vám! je síce veľavravný, obsahuje v sebe mnoho súdržných slov, celú reťaz pravdy a pokoja, ale…

Ale dnes je inflačný. Dnes musíme vylúčiť zo slovníka všetky inflačné slová, totiž, ich inflačný obsah a nahradiť ich pravými slovami, totiž – ich pravým kráľovským obsahom.

Včera v podvečer som takto premýšľal o túžbe. Možno som po niečom túžil, a tak mi môj Pán, ktorého meno je Ježiš a titul Kristus, povedal: Ja, Tvoj Pán a Kráľ, ustanovený samotným nebeským Otcom, ti vravím, že túžba je…

Vtedy som veľmi zbystril pozornosť! Čo je túžba? Bol som zrazu dychtivý poznať to, dýchal som v dychu, ktorým som ani nedýchal, pretože som sa bál, aby som to poznanie neminul. Mal som pred Bohom bázeň! Čo je to, Pane, túžba?

A Pán Ježiš Kristus, môj Spasiteľ, a Duch Boží, môj Posvätiteľ, mi v svetle Božieho kráľovského Majestátu povedal: Túžba so skutočným, nefalšovaným obsahom je, ak obrátiš svoju tvár k novému Jeruzalemu. K môjmu chrámu, ktorý som postavil v priebehu troch dní. (Ján 2,19). K môjmu Palácu, ktorého siene sú na vodách. Keď obrátiš svoju tvár k mojim pravidlám chodenia po vode, k môjmu Slovu, k mojim  zasľúbeniam, k mojej kráľovskej spoločnosti. Odvráť sa od každej spoločnosti babylonského kráľa Bélšaccara a hľaď na mňa a na moje deti. A na vzťahy mojich hostí, ktorí sú napokon mojimi domácimi. Hľaď na hostinu Agapé!

Skrátka: obráť sa k môjmu novému Jeruzalemu, k môjmu svätému Mestu, obráť sa k zasľúbenej krajine, k pôdorysu nového chrámu, o ktorom čítaš aj v prorokovi Ezechielovi!

Keď som to urobil, mnohí v tomto svete, ktorý odporuje Bohu, ma začali odmietať, obchádzať, mnohí priatelia a známi ma začali opúšťať. Chcel som si medzi nimi neraz iba odpočinúť, ale oni začínali čoraz naliehavejšie vravieť: Nie…

Prekvapuje ma to? Prekvapilo to kedysi práve učeníkov Ježiša Krista, ktorý im povedal: Choďte do samaritánskej dedinky a zistite, kde, v ktorom dome by sme si mohli odpočinúť? Kde by sme mohli prespať? Učeníci, Kristovi poslovia, sa však vrátili zaskočení. Pane, vraveli, nikto nás v tom samaritánskom okruhu nechce prijať, pretože sme tvárou obrátení k Jeruzalemu! Čo máme teraz robiť? Chceš, aby sme na nich zoslali oheň priamo z neba, ako to urobil prorok Eliáš?

A odpoveď Ježiša Krista, ich Pána a Kráľa, ustanoveného samotným nebeským Otcom? My sme predsa na túto zem neprišli ničiť neverných, ale podať im spasiteľnú ruku. Ak ju odmietajú, a to nie v nevedomosti, ale v jasnom poznaní, koho tým odmietajú a prečo, sami sa navždy zo spoločenstva hostiny Agapé vylučujú…

Smutná je pritom moja duša až na smrť! Čo robiť, Pane, pýtam sa neraz, aby sa tento môj vnútorný plač mohol premeniť napokon  na radosť?

Nedá sa robiť nič iné, iba ísť ďalej, iba hľadať ďalšiu dedinu, v ktorej by som si mohol so svojím Pánom a s Jeho učeníkmi ako jeden z nich odpočinúť.

Mimochodom: Je  vo vašej obývačke, pri vašom rodinnom stole, vo vašej pracovni, vo vašom súkromnom kúte v tomto zmysle voľné miesto? Dovolíte?

Amen.

Jób 29, 1-6

Človek chce vedieť, odkiaľ prichádza múdrosť a kde je nálezisko rozumnosti… Chce to? Naozaj? Zrazu si uvedomujem, že naozaj to vedieť nechce. Totiž, keď sa to nezhoduje so stavom jeho terajšieho rozumu, poškodeného osobným i sociálnym hriechom, ale najmä hriechom proti Bohu. Pravý človek, dieťa Božie, však vie a súčasne to aj pokorne prijíma: „Ajhľa, múdrosť je bázeň pred Pánom, rozumnosť je vyhýbať sa zlému.“ (Jób 28,20.28).

Každý človek od istého času prežíva veľkú bolesť hlavy, super svetovú migrénu, a vtedy opäť „chce byť a žiť ako v predošlých mesiacoch“ (Jób 29,1), rokoch, storočiach, ba chce žiť ako v tom čase prehistórie, keď bol ešte človekom, ktorého sa nedotkol hriech, ale… Už sa mu to nedarí. Už sa nám nedarí žiť čistý život. Iba si zavše povzdychneme ako Jób: Kiežby som bol ako za čias, keď ma Boh ochraňoval, keď mi Jeho svieca žiarila nad hlavou…“ (Jób 29,2-3).

A opäť sa ozýva otázka: Chcem to však naozaj? Veľakrát nie. Často mi nad hlavou svieti žiara môjho poznania, mojich úsudkov, mojej mienky. Som moderný Grék, ktorý obdivuje antické umenie a potom sa rád vracia do mesta s postmodernou architektúrou, alebo s funkcionalistickou architektúrou, a tam vkladá vo svojom dome a vo svojom byte do dvd-prehrávača opäť disky s obrazmi z výletov, dovoleniek a ľahkých zájazdov z pláží… Karibského mora?

Aké krásne, aké nádherné, aké osviežujúce! Naozaj ide o Karibské more, o Chorvátsko, o Floridu, o Kanárske ostrovy, naozaj ide o chvíľkový odpočinok, aby sme sa potom opäť nechali vložiť ako cd disk do svojho prehrávača potom my, totiž,  znovu do výrobného procesu sveta a do tohto strojového, biomechanického šťastia?

Sedel predo mnou taký muž. Vravel: Bože, vytiahni ma z tejto priepasti! Hovoril o tom aj ktorýsi evanjelický farár: Bože, veď v 40. žalme je celá konfirmačná látka pre našich dorastencov! A pri tom istom žalme sa neskôr modlil jeden hudobník, ktorý videl v ružových a fialových baroch samé extrémne zrýchlené  a prezvučané biomechanické tiene bez ducha a bez pôvodnej duše…

Otče nebeský, vytiahni ma z tohto bahna hriechu a postav ma na Skalu svojho pokoja! A kde je tá Skala? Kde ju našiel môj priateľ hudobník?

Prekvapujúco sa neskôr dostal do krajiny Jóba, do jej 29. kapitoly: Pane, Ty ma opäť ochraňuješ?  Pane, zrazu mi nad tvárou svieti svetlo Tvojho svedectva? „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte.“ (Matúš 17,5).  Zrazu je tu nové poznanie nového života v novom stvorenstve Božom?

Áno, môj priateľ hudobník sa vtedy ocitol v časoch svojej najpôvodnejšej mladosti. „Všemohúci bol v tej chvíli s ním“ a jeho rodina vôkol neho…

Dosiaľ môj priateľ vraví: „A skala pri mne vylievala prúdy oleja.“ (Jób 29,6). Vylievala a stále vylieva!

Amen.

Text: Lukáš 11,1

Naša sústredenosť sa tvorí tam, kde sa niečo deje. Ba kde sa už udialo niečo celistvé. To nie je holizmus – spájanie hotových betónových celkov do veľkého obrazu Veľkého globálneho sveta, to nie je spájanie zlisovanej masy ako jednotne dýchajúceho konglomerátu. To je jeden celok v kvapke vody. V jednej tvári, ktorá má svoje osobité črty.

Keď som sedel za ľudovým stolom u Š. M., v jeho chate, videl som oknom na drôte visieť veľa kvapiek vody. Boli to však pre mňa jednotliví svedkovia viery v ihliciach svetla. Tie ihlice svetla, to boli Božie zasľúbenia v nich. Bolo to celé Božie svetlo v jednej kvapke! A to v  každej kvapke! Vtedy som si pripomenul, čo som čítal, keď som bol vyslobodený z moci hriechu: Tma už končí a prichádza pravé svetlo.

Končí tma jaskyne, v ktorej bol vyčerpaný Eliáš. Blíži sa pravé svetlo. Eliáš vyšiel z jaskyne a Boh sa ho po prudkých búrkach a otrasoch zeme opýtal v tichom vánku Ducha: Čo tu robíš, Eliáš? “Odvetil: Príliš som horlil za Hospodina, Boha mocností, lebo Izraelci opustili Tvoju zmluvu, zbúrali Tvoje oltáre a Tvojich prorokov povraždili mečom, takže som zostal len sám. Teraz siahajú na môj život, aby mi ho vzali.” A Božia odpoveď bola: Neboj sa, nie si sám! “Hospodin mu riekol: Choď, vráť sa svojou cestou k damašskej púšti, a keď dôjdeš, pomaž Chazáéla za kráľa nad Sýriou, Jéhúa, syna Nimšího, pomaž za kráľa nad Izraelom a Elízea, syna Šáfátovho z Abel-Mechóly, pomaž za proroka namiesto seba.”

Priamo sa môžeme s ľuďmi zhovárať len po modlitbe, pretože modlitba napriamuje srdce a napriamené srdce vyrovnáva zrak. A vyrovnaný zrak prekliesňuje cestu pokoja v očiach iných. Keď sa modlím, hľadám ľudí, pretože hľadám Boha. Ak Boha nehľadám, teda keď sa nemodlím, nehľadám ani ľudí. Ale akých ľudí hľadám? Takých, ktorí chcú byť ľuďmi, nie zvieratami. Ak človek nechce byť strojom, ak muž nechce byť ženou, ak rastlina nechce byť konštrukciou, potom sme na správnej zemi. Totiž, sme na zemi, ktorá sa stáva nebom. Profesor Pokorný napísal, že nebo je na zemi vtedy, keď človek začína spoznávať bezprostrednú Božiu prítomnosť. Inak povedané: Tam, kde sa odohráva bezprostredné poznanie Boha, je nebo. Najprv je nebo otvorené a potom k nám z neba zostupuje Božia milosť. Všade tam, kde k nám zostúpi Božia milosť, sa začína odohrávať modlitba v Duchu a v Pravde, v ktorej hovoríme: Otče náš…. To je prvé, čo máme povedať. Máme Jedného Boha, jedného Otca, poznávame Ho v Jeho jedinom Synovi a v Jednom Duchu svätom. Je to ten istý Duch, ktorý nás z rôznych strán vedie ku poznaniu Boha ako Otca. Márnotratný syn sa vrátil z cudziny, kde všetko premrhal, a v pokání a v premene srdca poznal Boha ako Otca. Napriek tomu povedal: Nezaslúžim si žiť v Tvojom dome ako Tvoj syn, pretože som premrhal všetky Tvoje dary, Otče… Ale tu nikdy nejde o našu zásluhu a Otec mu to hneď vysvetlil. Dal svojmu synovi, ktorý sa vrátil k Otcovmu srdcu, nové rúcho a pečatný prsteň. Rozumel tomu rovnako aj starší syn? Vôbec nie… On si u Otca chcel svoje synovstvo zaslúžiť. A to možné nie je.

Kde neprijímame Božie dary na základe Jeho dobrej vôle, lásky a milosti, tam ich neprijímame nikdy v Duchu a v Pravde.