Lavica, na ktorej sedel, ostala prázdna. Bol to vlastne iba ohobľovaný kmeň stromu.

Ako to napokon skončí s chorou ženou dnešného hostiteľa všetkých, ktorý oslavuje akési jubileum? Domáci pán, Ing. Doktor, inokedy človek so zle naladenou mysľou, sa teda teraz veselí!

Hriešnici, pomyslel si František.

Ale potom stuhol: Hriešnici? Prečo tak – a vždy iba tak! – o nich zmýšľam?

Mladé dievča práve nieslo na stoly v tej spare tortu s čerešňami.

František sa za tým dievčaťom obzrel, odchádzal však už dovnútra rekreačnej vilky. Ing. Doktor sa v tom čase najlepšie zabával – najprv s akousi dámou pri torte, a potom v blízkosti pachov ľudských vreteníc, ktorí sa na cudzom slnku krútia vždy len za vlastným úspechom.

On sa svojím chlebodarcom nikdy neklaňal. Na druhej strane – premýšľal – , aké je zrkadlo mojich úmyslov? Čo zasa v mojich úmysloch vidia iní?

„Sú to pôžitkári, ktorí žijú len pre vlastnú vôľu,“ vravela Františkovi na smrť chorá manželka Ing. Doktora Helena. „Vlastný cit a vlastnú myšlienku nemajú. Človek sa tej cudzoty bojí. Otravuje ho to.“

„Nič z toho, v čom môj muž žije, v skutočnosti neexistuje,“ hovorila ďalej. „A on to vie. Lenže…nechce si to pripustiť. Priznať. V tom je jeho veľká tragédia. Aj keď žije, pravda je iná. Už dávno umrel.“

Teatrálna dohoda so lžou, pomyslel si František. A ona, Helena?

Kedysi údajne zvádzala nepevných a neodolných mužov ako na bežiacom páse. Teraz? Navlieka si na tvár estetickú masku klamu?

Bože môj: ako je to vlastne?

Kruh posmievačov? To sú tí, ktorí opovrhujú ľuďmi, hľadajúcimi cieľ svojej cesty? To sú tí, ktorí opovrhujú… aj sami sebou?

Zrazu, v krátkom okamihu, sa Helene pred jeho tvárou zľakla kontinuálne prebiehajúcej vraždy slovami. Zabíjala všetko, čo chcelo byť hoci len v náznaku v nešľachetnom človeku čestné. Preto umierala?

Ľudia so smiechom z predpeklia – tí vonku – stíchli. Onedlho sa rozídu. Poznajú skutočné peklo, ktoré im horí pred tvárami i za chrbtami. Poznajú zrady a sami zrádzajú. Poznajú okrádanie a sami kradnú. Poznajú vraždenie a sami vraždia. Poznajú neláskavosť a sami sú neláskaví.

Ako sa však z tých plameňov možno dostať? Kto im to povie a kedy?

Aj František sa dnes vo vlastnej duši vysmial cudzej bolesti. Vedel to…

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Helena, manželka Ing. Doktora.

Nemohol jej povedať, čo sa stalo. Veď zatiaľ nedorástol ani na vlastnú bolesť. Nie, nemohol.

Áno, zatiaľ sa tej možnosti, rásť najmä vo vlastnej bolesti, ešte bál.

„Áno,“ povedal Ján ironicky. A deklamoval:, „Múdry v hraniciach svojich obytných, ale pre našu zdravú dušu… neobývateľných metrov štvorcových! Múdry vo vlastnom vedeckom bunkri,“  rozosmial sa.

„Si jednoducho nepríjemný a komplikovaný,“ urazila sa.

„Ten prefíkaný deduško nevie nič o sociálnych otrasoch a výbuchoch. Len o nich píše. To totálne neznášam. Pokrytec a farizej. Takí v umení, v kultúre a vo vede  nemajú čo robiť.“

Nie je to tak, pomyslela si doma na balkóne, kde fajčila. On – pozrela na Jána, ktorý sedel vnútri bytu – ho nepozná.

„Nie je to muž, Janička,“ povedal jej neskôr. „Nie je to človek, ktorý prešiel ohňom…“

Otvorila knihu toho deduška, mala v nej podčiarknuté niektoré jeho vety… tvrdou ceruzkou.

Sama nevie, prečo si vtedy na okraj stránky pripísala túto biblickú radu: „Blahoslavený, kto nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí, ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“ (Žalm 1,1-2).

Akoby predvídala práve situáciu, ktorá sa odohrala vo vedeckej knižnici: Suverénne obvinenie starého pána a svieže ľahtikárstvo Jánovo!

O niekoľko dní starého literárneho vedca, ktorého skrytým spôsobom odmieta celá univerzita, navštívila. Stačila vedľa jeho dverí zvonček, pričom si uvedomila, že na takú návštevu treba odvahu a guráž.

Bola však rozhodnutá – ona sa znalcovi zákonov ľudskej fantázie i myslenia, ktoré k nám prichádza z nebotyčných sfér, vzoprie! Či len on vie také myslenie uzemniť –  nikto iný?

Rozhliadla sa v miestnosti, do ktorej ju uviedol. Žije -nežije? Je už načisto mŕtvy ako skulptúra, a či ešte dýcha?

Na okrúhlom stolíku videla šálku s kávou, škatuľku s cigaretami, noviny, pero, papier… A kdesi v úzadí hralo staré rádio.

„Nedeľu čo nedeľu počúvam rozprávky,“ začal starý pán zvláštnym spôsobom zvláštny rozhovor. „Pretože ľudia v televíznych či rozhlasových debatách len mudrujú. Mám toho po krk,“ povedal. „Sú ako tí cirkevníci, ktorých tak ľahko kritizujú… Vravím: Naučte ich pravde vy, keď tú pravdu poznáte! Nesmejte sa z cirkvi a z biskupov! Naučte ich pravde! A morálke!“ vravel a v trasľavej ruke držal cigaretu.

Potom pokračoval: „Naši politici a angažovaní umelci majú plno slov o zákone, o svätosti v politike či v ekonomike, o čistote…akoby žili v najvyšších náboženských či politických oddeleniach!“

„Ako sa teda žije v kostoloch či v cirkevných budovách, to neviem,“ pokračoval, „ale viem, ako sa žije s ľuďmi, ktorí majú v duši prázdno…“

Bola tam niekoľko hodín. Nevedela, o čom sa neskôr zhovárali, nekontrolovala sa, bola totiž nečakane slobodná. S nikým a s ničím nesúťažila, nebol tam nijaký ostrý stret názorov…

„Viete, čo je to komôrka srdca?“ opýtal sa jej, keď odchádzala. „Ja to už viem,“ šťastne sa usmial.

A potom ešte dlho, dlho pred ňou v otvorených dverách, ktoré o chvíľu zavrie, stál.

Bol to človek, z ktorého vyšumel, napodiv, všetok život.  Hovoril tichým a nevýrazným hlasom. Bol neurotický. Niečo sa mu stalo. Povedal: „Bol som dlho utláčaný…“ Bol som bitý, ponižovaný, zovšadiaľ ma nakoniec vyhodili, lebo všetko sa vždy obrátilo proti mne. Jeden neznámy človek ma za vami poslal. Vy vraj každého pochopíte. „A ja nechcem nič iné, iba pochopenie,“ povedal mladý človek.

Starec videl, že v mladom človeku je zakonzervovaná sebaľútosť. A potom odpor ku všetkému, čo je úspešné, prvé, skvelé, farbisté. V čom dýcha vitalita, naturálnosť života.

Do študovne vošla mladá asistentka, mala voňajúce, pulzujúce telo. Bola v pohybe. Ustavične na čosi závažné myslela, čosi dôležité komentovala, vždy sa na niekoho obrátila s nejakým okamžitým nárokom. Nebála sa ľudí. A potom, nebála sa ani mladosti, ani staroby. To prítomný mladý človek, ten sa bál všetkého.

Ale je to naozaj tak? Bál sa? Starec bol múdry. Vedel, že práve tento mladý človek v živote veľa dokáže, pretože on svoju energiu nemárnil na podružné veci. Podružné veci obšťastňujú, ale nakoniec ničia, človek sa v nich rozloží.

„Toto znamená pre vás život?“ pohol mladý človek rukou a tým gestom ukázal na najbližšie okolie, v ktorom  sa už mladé dievča, dcéra nejakého papaláša, strácala.

Starec vedel: to ja som v skutočnosti nevýrazný, urazený, porazenecký človek.  To ja som človek, ktorý sa modlí iba pre seba, číta iba pre seba a všetky vzácne texty zadržiava len pod svojou rukou.

Tak mladému človeku pomohol. Uvoľnil mu miesto pre život.

Vysoká bruneta Eva mu umožnila, aby prešiel cez reťaz kupujúcich, ktorí sa unavene zoradili pred jednou z pokladní. Brigádnik vošiel do skladu a ona si až v tej chvíli uvedomila, že je to jej bratranec, ktorého zopárkrát videla na fotografii, ale nikdy v živote sa s ním dosiaľ nestretla.

Stretli sa v rozľahlom priestore skladu, kam ju vedúca oddelenia vpustila. Povedala: „Dobrý deň, Ivan…“

Bola to maličká miestnosť, v ktorej mala upratovacia čata svoje stroje a technické pomôcky. Tam sedeli. Jemu už služba skončila, nasadil si na hlavu čiapku s dlhým šiltom. Bol na nej nápis, zložený z písmen, ktorej jej nedávali nijaký zmysel. Sedel pred ňou v koženej bunde.

Zrazu pocítila, že obaja sú prikrytí akýmsi zvláštnym plášťom Božieho pokoja. Po dlhom mlčaní sa spýtal: „Dáš mi vizitku? Teraz totiž…“

Bože, pomyslela si, keď rýchlo odchádzal.

Stretnem ho ešte?

Ako som to pred ním vravel? Čo som o tej úprimnosti zvykol hovoriť? premýšľal Ján.

Bolo horúce popoludnie, sedel pred šéfovým ťažkým, dubovým stolom.

„Po odchode Vranu ste ako vymenený, stratili ste odvahu. Akoby ste nemali chuť žiť! Čo sa to s vami deje, Ján?“ spýtal sa šéf.

„Nezabudol som na nič z toho, čo som vám sľúbil, pán riaditeľ,“ ozval sa Ján, „potrebujem však čas. Potrebujem sa spamätať. Som len človek… Tu nejde iba o odchod pána Vranu, teda… Petra Vranu. Tu ide aj o koniec môjho priateľstva, na ktoré som sa spoliehal. Pochopte! Som otrasený. Pochopte, pán riaditeľ: bez priateľstva sa pracovať nedá…“

„Teraz na také reči, Ján, nemáme čas. Horia nám záväzky.“

„Chcem v tej práci pokračovať, ale mal som ju rozbehnutú s priateľom, a tak chápte…“

„Do zajtra! Do zajtra sa rozhodnete… Ani o deň viac. Na smútok tu nemáme čas. Alebo sa okamžite vzchopíte a budete riadne fungovať, alebo… Je mi ľúto, Ján. Budeme sa musieť rozlúčiť.“

„Bez priateľa túto náročnú prácu, ktorú chápem ako službu, nezvládnem,“ vravel ráno riaditeľovi do telefónu.

Nie ja, ale môj priateľ… To je obraz, v ktorom sa vidím.

Komu to Ján povedal, ak v miestnosti s ním nikto nestál?

Zložil telefónne slúchadlo. Nebol sám…

Potrebovali sa vzájomne. Potrebovali svoju čistú reč.

Syn sa rozhodol, že dnes bude otca počúvať, až kým sa obaja neunavia. Bude to zvláštny deň. Bude to deň rozhovoru, na ktorý dlho čakali. Možno celé štvrťstoročie. Tak čakal Boh na rozhovor s Mojžišom, tak čakal Pán  na rozhovory s rodinami v tú pamätnú noc v Egypte. Tak čakal na rozhovor Dávid so Saulom, Jákob s Ézavom, tak čakali na vzájomné rozhovory mnohí…

Kto sa ozve prvý? Aké rozhodujúce slovo povie?

Zrazu sa nečakane ozval syn, vlastne – už dávno dospelý muž.

„Zlyhal som,“ povedal.

Chcel by toho otcovi toľko povedať! Ale len čo začne hovoriť, slová sa skrútia do akejsi falše a začnú nadobúdať trochu pokrivený tón. Toho sa bál. Preto radšej v reči nepokračoval. Mohol nanajvýš povedať: Prijmi ma ako jedného z nádenníkov. Ako jedného zo sluhov, otrokov, ale…

Ani takej reči nebol schopný. Byť márnotratným synom nie je jednoduché. Je to oveľa ťažšie, ako zaujať pozíciu – toho prijateľného, toho akceptovateľného, toho: staršieho syna. Uvedomil si to až teraz.

„Rozprávať sa v hlbokej miere pravdy možno len po dlhom mlčaní,“ povedal zrazu otec. „Neboj sa, Pán nám jedného dňa slová novej reči a novej piesne dá. Zatiaľ…“

Zatiaľ si začnime denne odpúšťať.

Povedal to otec? Povedal to syn? Povedali to obaja súčasne?

Kto sa to vlastne medzi nimi ozval v čase pred časom, v myšlienke pred myšlienkou, v Slove pred slovom?

Bol som nepokojný. Bol som vyvedený z miery a nevedel som „prečo“. Vykupovanie starých vecí sa ma predsa netýkalo. Ale napriek tomu…zrazu som nemal v duši pokoj. Zdalo sa mi, že v rukách tých dvoch holohlavých mladých mužov sú staré obrazy znehodnotené.  Sedeli v aute, na jeho streche sa triasol reproduktor s oznamom o „výkupe za veľmi dobré ceny“, čakali na príležitosť…

Všetko bolo inak. Ja som s tým chcel obchodovať tiež, ja som si týmto predajom chcel tiež pomôcť. Mal som sa na to dívať z tohto zorného uhla pohľadu.

Moja ctižiadosť však bola pri pohľade na dvoch holohlavých obchodníkov znehodnotená. Bola postavená – do zlého svetla? Nevedel som si so sebou rady. Potreboval som si utriediť myšlienky. Moje ľudské srdce sa dostalo na svetlo a tam ho zasiahla nečakaná radiácia.

Akoby som zradil. Ale prečo? Chcel som predať hodnotné veci ľahkovážnym ľuďom, ktorí potom s nimi môžu naložiť podľa svojej ľubovôle? O to šlo? S tým som sa vyrovnával?  Áno, za peniaze som bol ochotný dať veci, ktoré mali cenu, do rúk ľuďom, ktorí s nimi nenaložia podľa hodnoverných pravidiel.

Vnímal som, že moje srdce takmer padlo do dvojtvárnosti. Takmer. Pán ho však napriamil, takže na otázku dvoch holohlavých mužov: „Nemáte niečo na predaj?“ som odpovedal nesúhlasným postojom svojej odkrytej tváre.

Ja a moja manželka. My, novomanželia. Sme…vyhostení z domu jej rodičov. Povedali: Choďte!, a nedovolili nám vziať si ani naše topánky. Sme bosí, kráčame: nikam…

Čo sa to deje? Ako o tom budeme niekom u hovoriť? Presne, úplne presne? Ale to sa nedá. Iba keby sme to popísali ako báseň. Úplne to môže popísať iba – otvorená báseň. Tú nenávisť, tú zlobu, ten hnev, ten útok…

Valí sa na nás dinosaurus. Keď nás minie, tlak jeho rýchlosti nás vyhodí z okraja cesty. Zvalí nás do priekopy. Takú bolesť som videl v ktoromsi filme, hrala tam mladá speváčka Cher. Plakala v objatí so stĺpom a z kabíny vysokému kamiónu na ňu hľadel zaskočený vodič…

Kde je náš Gilgál? Radi by sme tam Bohu ďakovali medzi kameňmi z Jordánu, že Jeho milosť nás neopustila.

Medzi našimi kameňmi, ktoré sme vyniesli z dravej vody vlastnými rukami, podopretí vystretým ramenom trikrát svätého Boha.

Medzi našimi kameňmi, v našom duchovnom dome.

Podal mi pohár vody, povedala som mu: „Ďakujem.“ Povzbudila ma jeho bezprostrednosť. Povzbudil ma čas milosti.

Na stolíku som mala otvorenú Bibliu. A tam: „Pane…“

Švagrovi som povedala máločo z toho, čo som chcela. Čo som mu mala povedať? Nemohla som mu zdokumentovať svoj život. Týranie, ktoré som prežívala. Urážky, ktoré som od manžela počúvala. To sa nedalo.

Ako veľmi sa mi žiadalo hovoriť!  Hľadela som na biblický text. Všetko tam bolo presné, ale ja som bola nepresná. Pokúšala som sa vojsť dverami do Písma. Otvorenými dverami. Mali presne vzor môjho tela. Mali jeho kontúry. Bola som prijatá celá… Ale tie dvere: to bola moja obkreslená postava. Tak sa predsa dovnútra nedostanem?

Nie, tak nie, usmial sa švagor.

Lenže…čo si mám teraz počať? Pokiaľ ide o presné umiestnenie textov a slov v tých textoch, mám Bibliu. Ale čo mám robiť, pokiaľ ide o presné umiestnenie našich vzťahov? Ja, môj manžel Róbert, vzťahy s inými ľuďmi… Ako vytvoriť z nás, ktorí sa navonok poznáme, práve presné, duchovné umiestnenie vzťahov? Duchovný dom?

Mnohé Róbertove slová sa ma v živote hlboko dotkli. Zranili ma. Vyviedli ma z miery. Ale z akej miery? Všetko si pamätám. Mohla by som o tom dlho hovoriť. To znamená, že som mu neodpustila?

„Čo ti Róbert povedal? Ako ťa urazil?“ opýtal sa ma švagor.

„Neviem tie slová citovať,“ povedala som mu.

Bola som zronená. Sadla som si na gauč, mala som hlavu v dlaniach…  Videla som v Róbertovom živote neúctu k slovám iného človeka. Iných ľudí. Neúctu – k Božiemu Slovu. „A tvoje slová?“ opýtal sa švagor.

„Ale kde je jeho úcta?“ opýtala som sa.

„Zajtra ráno mu zavolám,“ povedal zrazu švagor a pozrel sa na hodinky. Urobí to. Bude to priame a pragmatické. Bude to jasný a jednoznačný rozhovor. Áno bude v ňom áno a nie nie.

Biblické texty, ktoré ju zasiahli, mala vpísané do zošita. Denne si ich čítala. Poznala sklon každého písmena. Denne sa vracala do svojho rukopisu ako do záhrady Vzkrieseného. Z obyčajných slov sa stali posvätené, lebo v nich tĺklo jej priame srdce. Boh ju počul. Poslal jej švagra. A teraz ju počul aj švagor.

Bude konať.