Čas pokročil, bola noc. Vyšli sme von z reštaurácie, ja i ona. Zastavil som sa na chodníku už po niekoľkých krokoch. Opýtal som sa: To, čo som ti kedysi hovoril, keď sme boli ešte celkom mladí… To boli tiež iba pekné slová?

Usmiala sa, prstami sa mi veľmi pomaly dotkla ramena.

Diaspora v kozme

Naše mená? Koľkokrát v našom byte zazneli medzi nami naše mená a koľkokrát v modlitbe meno Božie? Vždy sme mali k sebe blízko, a predsa…. Našli sme sa v nečase, spolu sme žili v čase, ale… Vchádzali sme do večnosti?

Tak sme svojmu spolužitiu hneď neporozumeli! Nie, tak nie, aj keď sme si neraz spolu čítali slová apoštola Petra: „Peter, apoštol Ježiša Krista, vyvoleným, ktorí ako cudzinci žijú …“ (1.Petrov 1,1).

Nie vo svete, ale: v diaspore.

Bola mojou vyvolenou… Ach, mojou?

Jedného dňa som zrazu zistil, že je, podobne ako ja, v prvom rade vyvolenou Božou. Prišla z cudziny, prišla exotickým vlakom zďaleka, niesol som jej celou cestou do našej diaspory kufor…

A potom sme sa v izbe svojho vlastného bytu – bytu, ktorý bude našou spoločnou diasporou, – po prvý raz objali…

Neverili sme vlastným očiam, neverili sme vlastným ušiam! Rozpovedali sme si totiž rovnaký príbeh. Príbeh o stretnutí v bode, ktorý sa nám stal domovom bez toho, aby sme o ňom kedykoľvek predtým počuli čo len jedno slovo.

Áno. Aj my sme v tej chvíli už žili „ako cudzinci v diaspore…“ – , a to všade, kamkoľvek sme sa pohli: „… v Ponte, Galácii, Kapadókii, Ázii, Bitýnii…“ (1.“Petrov 1,1). Žili sme v tomto svete, ktorý odporuje Bohu, žili sme z určitého hľadiska v cudzine, a predsa…

Až teraz sme porozumeli, čo je to tá diaspora… „Diaspora v cudzine“ tohto sveta…

Veď sme už boli ako všetci tí, „ktorých Boh Otec predzvedel, Duch posvätil, aby (sme) boli poslušní a skropení krvou Ježiša Krista.“

Pokoj, ktorý medzi nami zavládol, to už nebola harmónia našich ústretových myšlienok a kvalita našich dobrých ľudských úmyslov. To bolo jednoducho Božie zasľúbenie, ktoré nám vyšlo v ústrety skôr, než sme ho naplno pochopili a začuli…

„Milosť a pokoj nech sa rozhojňuje medzi vami!“ (1.Petrov 1,2).

Ján?

Potom sme si sadli na kus reči.

Kedysi som čítal takú poviedku svojho obľúbeného amerického spisovateľa. Zastavenie na kúsok, na malý fragment, na drobný ostrov reči… Ten spisovateľ bol presný. Bol to zlatník a hodinár slov. Ich jednotlivé vrstvy vážil na vážkach trpezlivosti, aj keď sa povedľa neho hnali hurikány.

Teraz sme sa rovnako zhovárali my dvaja… Ja a Ján.

Mal už choré oči. Navštívil som ho v nemocnici. A ako sme tak sedeli na bielej lavičke blízko dverí, za ktorými ležal už viac ako mesiac… A ako sme tam tak ticho sedeli… Zrazu som pri pohľade na jednu-jedinú jeho jazvu pochopil: Vyrovnal sa v živote so všeličím, len s jednou-jedinou drobnou jazvou nie.

Povedal som mu svoj postreh. Na vine tvojho hlbokého smútku je, priateľ môj, tá tvoja skrytá jazva. Tá nevyliečená drobnosť, ktorá v určitej fáze nášho života preváži všetko na opačnú stranu, než to sami chceme.

Zahľadel sa mi do očí a… Prikývol.

Bolo to naše posledné stretnutie.

Prišlo práve včas.

Župan

Považoval to za veľkú česť, že som si jeho drobnú jazvu všimol. „Uctenie a milovanie bratstva“! (1.Petrov 2,17)… Odtiaľ začal opäť svietiť úsvit novej nádeje na všetky jeho vzťahy. Lekár, zdravotná sestra… Každý z nich zahliadol zmenu v jeho tvári. Rodil sa v ňom nový človek.

„Lebo to je vôľa Božia, aby ste, dobre robiac, umlčali nerozumnosť nevedomých ľudí, ako slobodní, ktorým sloboda nie je zásterkou zlosti, ale ako Boží služobníci!“ (1.Petrov 2,15-16).

Milovanie bratstva? Objal som ho. Jeho otvorené oči ma pohladili pri srdci. Zacítil som vôňu jeho županu. Vnímal som človeka, ktorý sa opäť vráti domov.

Chcel sa znovu báť Boha a ctiť si kráľa!

Boží poriadok občas presvieti celý kozmos ako štruktúru zvláštnych symbolov.

Starý človek akoby nebol – tak ustúpil z nášho priestoru. Už sa neodváži vyrušovať nás. Vyrušuje nás však v jeho prípade Boh, ktorý sa priamo každého z nás pýta: Čo urobíš so starým človekom? Čo si s ním urobil?

Starý človek, to je možnosť daná nám, ktorí ešte starí nie sme, a to možnosť začať čisto a priezračne myslieť. Ak niekoho udrieme, ak niekoho znevážime, ak niekoho začneme utláčať a odmietať preto, lebo je priveľmi mladý alebo priveľmi starý, potom nás Boh zastaví v situácii, v ktorej to budeme môcť poznať na vlastnej koži.

Starý človek teda nikdy nie je minulosťou, naopak. Je to iba dokonaný príbeh, v ktorom dozrieva zavŕšenie jeho poslania. Totiž – ak je staroba starého človeka dôstojná, ak je to staroba v pravde, ak sa starý človek pred tvárou sveta nepokúša zmeniť tok času pre svoj vlastný prospech. Ak sa nepokúša meniť Boží poriadok, ktorý je na zemi pre fyzické telo nezvratný: detstvo – mladosť – plnosť síl – staroba…

Vtedy sa staroba završuje ako báseň a súčasne ako nová pieseň.

Vyznanie Jóba

Ja som ten, ktorý o sebe uvažuje takmer vždy pomýlene. Nevidím sa. Ak o sebe uvažujem výlučne, uvažujem o sebe zle. Ale potom zbadám svoju smrť. Uvedomím si vlastnú smrteľnosť. Uvedomím si hriech. Aj človek, ktorý fakt hriechu odmieta a svoju hriešnosť neuznáva, nemôže odmietať a neuznať fakt a prítomnosť smrti. A pretože podľa Písma je odplata za hriech smrť, existencia smrti nám hovorí o existencii hriechu. S tým sa bude musieť každý vyrovnať.

Ja som však aj ten, ktorý sa chce vidieť. Chcem sa vidieť, preto si založím album svojich fotografií. Chcem sa vidieť, preto píšem denník. Chcem sa vidieť, preto spievam o svojich citoch a občas niekomu pošlem list.

Ale to všetko je nedostatočné. Fotografie sa stanú minulosťou, ktorá už nezasiahne do mojej prítomnosti, denník, to je nostalgia a svet, ktorý iba „bol“. A listy priateľom? Priatelia sa strácajú, odchádzajú, takže napokon nemám komu písať.

Ako sa teda môžem vidieť? Syn, vnuk, pravnuk? Ani jeden z nich neprekročí skutočný tieň nášho spoločného tela, našej spoločnej krvi, nášho pôvodu – sme prach.

A predsa…

Je tu to slávne vyznanie Jóba. „Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom. A keď raz toto všetko rozborí moju kožu, potom zo svojho tela uvidím Boha, ktorého ja uvidím sebe, a moje oči budú vidieť a nie cudzí…“ (Jób 19,25-27n).

Našiel ju starý profesor, ktorý sa vrátil z prechádzky so psom. Tvár, oči… Zomrela? Usiloval sa dostať čím skôr do bytu, aby volal záchranku. Ťažko pritom dýchal, mal choré srdce.

„Nezachránia ju!“ Starec to už vie. Prichádza záchranka, dvihnú ju, nesú na nosidlách. Nemôže sa na to dívať. Odvráti sa, odchádza so psom do svojho bytu.

Pes vrtí chvostom, chce sa hrať. A možno chce iba plakať. Čo mu má povedať? „Poznal som ju…“ Poznať človeka a vidieť jeho smrť, to je smútok. Starec si naleje pohárik pálenky, pomaly ju vypije. Silná! Starec je zo svojho konania zaskočený, zrazu je slabý. Sadne si do kresla, teraz môže umrieť aj on. „Je to veľmi smutné,“ povie starec. A potom dodá závažné slovo: „Zdrvujúce…“

Kedy strácame istotu? Keď ležíme v totálne horizontálnej rovine. Starec leží na gauči, predstavuje si svoju smrť. „V určitom zmysle som ju mal rád…“ Starec premýšľa, zrazu na niečo závažné prišiel. „Mal som ju rád…“

Ibaže… Čo to vlastne pre neho znamenalo? Pocítil v srdci odpor. Je starý a to dievča bolo výsostne mladé. Ako to medzi nimi vyzeralo? Bol jej dvorným rozprávačom, raz týždenne zašli na večeru. Rada počúvala slová. Vety. Skúsenosti. Zážitky. Príbehy… „Bolo to síce nudné, ale…“ Usmiala sa, vravela: Nie! Pomyslel si: Je to od nej milé! Vedľa ich reštauračného stola sedel pes, vrtel chvostom.

Pohladí psa. Zavrie oči. „Predsa len! Bola to príjemná osoba!“ A pes? Aj pes je príjemný. Kto ešte? “Aj ja som príjemný?“ Starec otvorí oči… Všetko v byte je na svojom mieste. Akoby bol v nebi. „Aj ja som príjemný,“ povie a zrazu si uvedomí, že existuje. Existencia je príjemná, keď zvládneme smrť. Pochopil, že má určité poznanie. Ale ako ho získal? „Som už starý,“ prešiel si prstami po tvári. „Život je však predsa len zaujímavý. A zvláštny!“ V tej chvíli náhle povedal: „Veď ja ešte nie som starý…“

Stalo sa: to dievča umrelo. Mladá žena – na schodoch… Každý skutočný príbeh je výrazný a každé slovo sa vo výraznom príbehu uplatní. Výrazná je, napríklad, Amerika. Preto sa niekedy našim hudobníkom zdalo, že ak budú spievať po anglicky, bude to výrazné. Teraz to už výrazné nie je?

A Európa? Ako sa spieva v Európe? Ťažko povedať. Etnicky? Národne? Európa je prípad… Pretože každý kontinent, svetadiel, je prípad. Prípad je viac ako príbeh. Prípad je sumár príbehov. Prípad, to je archetypálny človek, to sú dejiny – a práve z takého človeka a z takých dejín vznikli svetadiely.

Nejeden človek si myslí, že svetadiel, to sú kultúrne dejiny. V skutočnosti sú to dejiny určitého náboženstva. Európa, to je kresťanstvo. Ázia, to je budhizmus, hinduizmus a islam. Malá Ázia, to sú Židia. Amerika, to je kresťanstvo, ktoré sa zvrhlo na komerčný liberalizmus, a potom na synkretický obraz všetkých náboženstiev. Afrika, Austrália? To sú živly, prírodné náboženstvá… Antarktída? To je zvláštna farba mytológie zvieraťa.

Hovoriť o jednotlivom monolitickom náboženstve je však riskantné len v jedinom prípade… Ak je to kresťanstvo kríža. Táto jediná pozícia je vo svete napádaná. Je to skutočne kríž! Je to teda jediná pozícia, o ktorej človek nemôže pochybovať, lebo jej životnosť pretrpí až do drene kostí. A pretože Kristus bol v historickom tele Žid, takou pozíciou je aj pozícia Žida.

„Prečo o tom uvažujem?“ Áno, prečo vlastne? Starec sa usmial, avšak bezdôvodne. Bezdôvodný úsmev je jeden z príjemných prejavov života, pretože nie je logický a vysvetliteľný. „Boli sme priatelia,“ opäť spomínal na mladú ženu, ktorá dnes nečakane upadla na schodisku do bezvedomia a potom zomrela. Pomohol jej zamestnať sa v banke. Až teraz si to uvedomil! Ako mu tá pamäť slabne! Dnes jej mohol opäť pomôcť, ale… Nepomohol. „Ničomu nerozumiem,“ šeptal. „Prečo vlastne zomrela?“ Pes zaštekal, zdalo sa mu, že starec to s tým premýšľaním už preháňa…

V tej chvíli sa starec rozhodol. Vystrihne si niečo z časopisu. Tvár mladej ženy! Chcel to urobiť dôsledne, ale kdesi sa stala chyba. Tvár, ktorú vystrihol, bola príliš dokonalá. „Nemal som to robiť…“ Akoby ju na okamih hľadal v niekom, s kým nemala nič spoločného. „Bolo to zbytočné,“ povedal zarazene a v tej chvíli si uvedomil, že tú ženu možno trápili rovnaké myšlienky.

Veľmi často, deň za dňom…

Možno stále.

Poklady kráľa Ezechiáša

Keď človek začne v živote kraľovať, nie je to jednoduché. Všetko sa okolo neho leskne a jemu sa kazia myšlienky. „A stalo sa v treťom roku Hozeu, syna Élu, izraelského kráľa, že začal kraľovať Ezechiáš, syn Achaza, judského kráľa.“ (2.Kráľov 18,1). To sú dejiny. Veľkolepé, slávne!

Začať kraľovať však vôbec nie je jednoduché. Je to útok na myseľ, pretože človek na spoločenské kraľovanie nebol uspôsobený. Človek bol uspôsobený iba na to, aby spravoval… Prírodu, zvieratá, veci. A vlastné vzťahy smerom k inému človeku.

Po čase to však nazval aj Izrael kraľovaním, pretože tak to nazvali okolité pohanské národy. Farebné, lesklé, kriedou potiahnuté myšlienky… Kraľovanie! Boh Izraelu nijaké kraľovanie nepripravil. A Boh nepripravil pozemské kraľovanie ani cirkvi.

Kráľ Ezechiáš to naplno pochopil po jednej zvláštnej návšteve. Čítame o tom v 2.Kráľov 20,12-18: „V tom čase poslal Berodach Baladán, syn Baladánov, babylonský kráľ, Ezechiášovi list a dar, pretože počul, že Ezechiáš bol nemocný. A Ezechiáš ich vypočul a ukázal im všetky schrany svojich klenotov, striebro i zlato, voňavé veci aj výborný olej i svoju zbrojáreň i všetko, čo sa nachádzalo v jeho pokladoch; nebolo ničoho, čo by im nebol Ezechiáš ukázal vo svojom dome i v celom svojom panstve. Potom prišiel prorok Izaiáš ku kráľovi Ezechiášovi a riekol mu: Čo povedali tí mužovia a odkiaľ prišli k tebe? A Ezechiáš povedal: Prišli z ďalekej zeme, z Babylona. A riekol: Čo videli v tvojom dome? A Ezechiáš povedal: Videli všetko, čo je v mojom dome. Nie je ničoho v mojich pokladoch, čoho by som im nebol ukázal. Vtedy riekol Izaiáš Ezechiášovi: Počuj slovo Hospodinovo! Hľa, prijdú dni, že všetko, čo je v tvojom dome, a čo nashromaždili tvoji otcovia až do tohto dňa, bude odnesené do Babylona; nič nezostane, hovorí Hospodin. Aj z tvojich synov, ktorí pojdú z teba, ktorých splodíš, vezmú niektorých, a budú komorníkmi v paláci babylonského kráľa.“

Taký je dnes čas. Čas kriedových, obielených tvárí, čas zhubného kraľovania a klzkej ľudskej slávy.

Spáchal samovraždu.

Na pohrebe bolo málo ľudí. Pršalo, bola neskorá jeseň. Nikto ju nepoznal. Úplne sa zmenila! Stratila svoj slovník i príznačné gestá, jej intonácia potemnela. Príbuzní ju pozorovali už len zdiaľky. Človek sa človeku stráca – znelo to ako bonmot. Posttraumatický syndróm… Čo je to, pán doktor? Odteraz sa budete do seba prepadať. Odteraz budete žiť už len v tme – ak nenájdete človeka, ktorému začnete opäť dôverovať! Posttraumatický syndróm je ontologická strata nádeje. Stratili ste srdce.

Šperk

Stratila vonkajšiu ozdobu (1 Petrov 3,3), aby si mohla všimnúť svoje nahé telo. A potom stratila svoje telo, aby si mohla všimnúť svoju dušu. A potom… Začala fajčiť. Podliehala neuróze. Stálo ju neskutočne veľa námahy, kým si ráno opäť pripla veľkú náušnicu. Potom to bezradne nechala tak… Ozdoba tela!

Tú náušnicu jej občas pripínal on a vtedy sa to zdalo obom zábavné. Teraz už nebolo zábavné nič… Vracala sa k jadru problému, k odhalenej tvári pravdy. „Bola zranená až do drene kostí…“ Čo tam objavila?

Hriech! Svoj hriech!

Od tej chvíle sa začalo odvíjať všetko inak – útoky ľudí stratili na razancii. „Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletený vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti.“ (1.Petrov 3,3-4).

K tomu ju teda Boh viedol cez všetky nepríjemné a hlboko zraňujúce situácie? Áno, k tomu ju viedol – po celý jej život. K bráne večnosti!

K bráne večnosti, nie k ozdobným bránam zmätku, chaosu, nie k ozdobným bránam s okrídlenými levmi.

Vznikali medzi nimi spory? Vlastne nie. Ona bola vždy tichá, preto jeho argumenty vždy pochopila, a on rád na taký postoj iného človeka prikývol a… Šiel svojou cestou. Dnes by mal päťdesiat rokov! Keby žil.

Necelý rok po ich rozchode tragicky zahynul na jednej zo zahraničných služobných ciest. Skočil so smiechom do vody mora a potom už nevyplával. More! Z určitého hľadiska je to priepasť s nádhernou horizontálou. Keby vedel, akú silu môže mať slovo, ktoré zrádza, nikdy by sa s ním nebol zahrával…

Sanitka zabrzdila blízko vchodu úrazovej chirurgie. Dúfala, že tento pacient to prežije. Ale čo mu povie potom?

Nezávislý narkoman

Z každej strany sa k nám dnes ozýva: Buďte omámení, zavrite pred skutočnosťou oči, choďte do krajiny svojich snov! Nemáte nijakého protivníka, myslite pozitívne! Všetko je v podstate o.k., nedajte si vziať to, čo ste si predsavzali získať. A ak by bol váš život predsa len blatistý a upršaný, my vám k vašim nohám znesieme modré z neba. Dôverujte nám! Sme vaši najlepší priatelia! Niet nijakého diabla, nereve okolo vás žiaden výstražný signál. Kto to tvrdí, má iba citlivú nervovú sústavu. Nedajte sa zmiasť, všetko je v pohode!

Ako sa máš? opýtal som sa syna svojho priateľa a on mi s otupeným výrazom v tvári povedal: V pohode! A odišiel ako námesačný do ulíc. Marihuana, drogy? Bol už dávno mŕtvy v slovách, ktoré vyslovil, pretože žiadnemu z nich nerozumel v pôvodnom znení a v pôvodnej reči.

Keď som mu hovoril o hriechu človeka, na okamih sa síce prebudil a pokorne a ticho sa pýtal: A čo je to hriech?, ale potom hneď otupel.

Hriechom je, ak nie sme triezvi (1.Petrov 5,8). Hriechom je, ak nebdieme. Hriechom je, ak sme ľahostajní voči správe evanjelia a voči výzve apoštolských listov, v ktorých sa píše, že „náš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral.“ Hriechom je, ak niekto tvrdí, že nijakému diablovi sa netreba „vzoprieť“ a na nijakej „pevnosti vo viere nezáleží“ (1.Petrov 5,9).

Hriechom, a to smrteľným, je počas celého svojho života ostať voči pokušeniu ľahostajným a napokon ho v omámení vnímať nanajvýš ako trend doby a ako akceptovateľnú a vzápätí tiež právoplatnú súčasť nášho nezávislého spôsobu a štýlu života. A čo sa pod tou nezávislosťou vlastne myslí?

Nechať diablovi voľný priestor, aby mohol každého obchádzať ako revúci lev a aby sa mu do jeho požierania ľudských duší nikto nemiešal.

Je to dokonca šťastie: Byť stratový! Ľudia si ma síce divne premeriavajú, ale to mi neprekáža. Mám svoju vlastnú mieru šťastia a úsudku. Totiž… Mám mieru, ktorú som si vďačne privlastnil. Miera, to je ono! To je základ šťastia, pokoja, radosti! Celkom konkrétna miera, ktorá sa nenachádza v nijakých učebniciach ekonomiky, iba v Biblii. Akou mierou meriate, takou vám bude namerané. Obchodníci by nad tým, samozrejme, krútili hlavami, ja však nie. Dajte a bude vám dané! A ďalej: Kupujte bez peňazí! Ale v akom poriadku? V akej postupnosti, v akej atmosfére? „Hoj, všetci žízniví, poďte k vodám, a vy, ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte zbožie a jedzte! Poďte, kupujte bez peňazí a bez platu, víno a mlieko!“ (Izaiáš 55,1).

Pretože tí žízniví pri vodách, to je jediná skutočná nádej ľudstva. Tam, v ich strede, už ekonomika stratí svoje postavenie a svoj primát, a to aj bez Kapitálu Karla Marxa.

Nová ekonomika

Jedného dňa som sa prebudil a zistil som, že žijem v spoločnosti, kde majú voľné pole pôsobnosti „tí, ktorí hľadajú moju dušu.“ – „Kladú mi smečky…snažia sa o moje zlé…hovoria o zkaze a celý deň myslia na všelijakú lesť.“

„Ale ja som ako hluchý, nečujem, a jako nemý, ktorý neroztvorí svojich úst.“ (Žalm 38,14). A to ich dráždi. To ich nevýslovne provokuje. Stále sa ma pýtajú: Prečo pracuješ bez platu? Prečo kupuješ bez platu? Ako môžeš v takomto spôsobe života bez výmenného obchodu prežiť? Kde sú tí „žízniví“, medzi ktorými sa údajne nachádza nový raj ľudstva? Ukáž nám ich!

Sú tam, kde ľudia vyznávajú svoju neprávosť a kde sa strachujú pre svoj hriech. (Žalm 38,19).

Sme egoisti. Dnes taký deň nie je…

Vchádzam do iného domu. Vrelo ma tam vítajú! Pôjde o oslavu. Stal som sa riaditeľom neveľkého podniku, malej počítačovej firmy, a to je podľa mienky rodičov mojej manželky ohromný úspech a dôvod na cinknutie pohármi.

Necítim sa tam doma. Ani medzi ich tvárami, ani medzi rečami, ani medzi ich príznačnými gestami. Nikdy som im to nepovedal. Nikdy som im nenaznačil: Tu, blízko brány, máte burinu. Tu, blízko okna, máte strom, ktorý vám tieni všetky miestnosti. Tu, v strede izby, máte klavír ako prehnitá buržoázia.

Rozlúčil som sa s nimi neskoro večer. Na ruke mi zostal odtlačok stisku ruky každého z nich. Ako s takým stiskom budem zajtra pracovať? Ako a pre koho?

Klenba chrámu

Koho máme vlastne v živote oslavovať a ako? „Kto je tebe podobný medzi silnými, ó, Hospodine?!“ (2 M 15,11). Ľuďom sa zdá, že Bohu sú podobní mnohí. Všeličo Mu je podobné. Ale ak ľudia nepoznajú Boha, ako to môžu vedieť? Ako si to môžu myslieť? Prečo povedal Áron, a celý ľud Izraela pod horou Sinaj: Toto zlaté teľa nás vyviedlo z Egypta, tieto býčky?

Pretože ľudia hľadajú Boha „medzi silnými zeme.“ A On je pritom medzi slabými, biednymi, chorými, zlomenými, obťaženými starosťami. Je medzi sirotami, vrahmi, smilníkmi a zlodejmi, pravda – ak nikto z týchto „veličenstiev“ sa už v tejto spoločnosti necíti a nevidí ako kedysi… Ako silný.

V Roháčkovom preklade čítame: „Kto (je) taký veličenstvený v svätosti ako Ty?!“ Toto slovo, ak sa spája s akýmkoľvek človekom, nás zrazu vedie z kostolov, chrámov a katedrál preč. Lebo práve tam neraz dvíhajú ruky smerom ku klenbe chrámu … Veličenstvení svätí.

Aj za tým klavírom v strede izby hral taký človek. Veličenstvený svätý, môj svokor ateista. Na bielej košeli mal traky, tvár červenú, vlasy mierne zvlnené a tak trochu šéfovsky strapaté. Keď dohral, dvihol z klavíra pohár s vínom a uklonil sa zlatým býčkom. Česť mojej práci, firme, môjmu podniku, logu, mojej zástave, môjmu rodinnému odznaku, česť mojej mužnosti a sile, česť môjmu menu, lebo som… Veličenstvený svätý!

Ale Boh nie je vo svojich chválach lacný, práve naopak. Je, tak to spieva Mojžiš, „strašný vo chválach, činiaci divy!“ (2 M 15,11). Kto z nás to pochopí a kedy?

Keď sa na nás zrúti klenba chrámu, vtedy?