Duša človeka, ktorá cez literatúru hľadá akúsi uličku, vedúcu k večnosti, k tomu, čo nezahynie, je spolu s možnosťou objavovať svoj výraz v literatúre a cez literatúru vlastne v procese, ktorý žalmista vyjadril takto: „Hlbina hlbine sa ozýva…“

Posol

Predstavte si radšej väčší dialóg, než je rozhovor človeka s literárnym poslom, so spisovateľom. Rozhovor človeka s Písmom, teda – taká možnosť tu vždy je – aj s anjelmi. Navyše, keď ten rozhovor sa odohrá v čase veľkého ticha, do ktorého zrazu nečakane, bez profesionálnej prípravy nášho sluchu, zaznie nebeská hudba! Sledujte! A pastieri, „ktorí nocovali na poli a strážili si v noci stádo“ (Lukáš 2,8), počuli nebeskú reč, ktorá sa nedá zopakovať.

A oni ju – prijímajú! Pretože mali v srdci Božiu bázeň, vnímali reč Ducha, ktorá sa nememoruje! Aj literatúra má síce svoju reč, lenže po reči v jej obrysoch túžime inak. Nie je to hudba, ktorú ešte nikto nehral, naopak, literatúra je odbleskom hudby, ktorú sme už počuli, a z ktorej môžeme loviť slová a príbeh ako čiastočne vyjadriteľnú a racionálne pochopiteľnú skúsenosť. Ale reč anjelov? „A hľa, anjel Pánov postavil sa vedľa nich a sláva Pánova ich osvietila. I báli sa bázňou velikou“. (Lukáš 2, 9). Tu zaznieva živé Božie Slovo! O takej bázni a o pravých poslucháčoch Božieho Slova sa môžeme dočítať tiež v texte o Ježišovom premenení, kedy sa ozval z oblaku priamy Boží hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo; Jeho poslúchajte. Keď to učenci počuli, padli na tvár a náramne sa báli.“ (Matúš 17, 5-6). Počas zvyčajných náboženských či kresťanských rozhovorov, prípadne pri čítaní literatúry sa nebojíme, pretože vtedy nie sme v blízkosti prítomnej Božej tváre. Ale tu? Už ste prežili ten otras, po ktorom sa človek niekoľko sekúnd, ba niekoľko minút v bázni chveje! Spomeňte si! Práve ste sa vrátili z návštevy – bolo to ešte na fare v Bežovciach – , kde ste nesmeli naplno otvoriť svoju Bibliu, a v tvári ste mali zrazu vpísaný Žalm 126, 5-6: „Tí, ktorí so slzami rozsievajú, žať budú s plesaním. Chodí a chodí s plačom ten, čo nosí semeno na siatie; iste príde domov s plesaním, znášajúc svoje snopy.“ Váš duch v tej chvíli zrazu vďaka prítomnému Božiemu Slovu a vanutiu Božieho Ducha našiel v nebeskom jase uličku, vedúcu k večnosti, k tomu, čo nezahynie. V bázni ste sa zachveli a vnútri srdca sa vám rozžiarila zornička svetla. V tom okamihu ste nečítali iba literatúru, a to ani v Biblii nie, alebo, ako píše apoštol Peter, „nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca a z velebnej slávy zaznel Mu takýto hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo! Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme boli s Ním na svätom vrchu. Tým pevnejšie je aj prorocké slovo, ktoré máme. Dobre robíte, že pozorne hľadíte naň ako na sviecu, ktorá svieti vo tme, dokiaľ nesvitne a nevyjde vám zornička v srdciach.“ (2.Petra 1, 16-19). A tak ste aj vy urobili dobre, že v čase svojho hlbokého smútku ste položili na stôl Božiu sviecu. Otvorenú Bibliu! K vašej unavenej tvári z nej zrazu začala prúdiť žiara Božieho pokoja, ktorý nie je márny.

Moja matka bola v nemocnici a stretla tam Michala, priateľa, ktorý sa mi nedávno ozval. Matka už zomrela. On bol vtedy tiež chorý, trpel na vysoký krvný tlak. Ostal mi z toho akýsi pohľad na sklenú výplň dverí. Prečo práve toto? Neviem… Mama vtedy, keď mi o ich stretnutí v nemocnici hovorila, bola v kuchyni a pripravovala kávu. Zhovárali sme sa. Viem, že veľmi často sme svoje srdcia obchádzali. Ibaže netuším prečo…

Posol

Keď zostarneme, privolávame k sebe ľudí. Ale veľmi ticho – tak ticho, že to vôbec nepočujú. Aj vaša matka vás v posledných mesiacoch svojho života často volávala. Ale vy ste jej hlasu a slovám nerozumeli. Nepochopili ste, že je už stará a jej srdce je nalomené. Malo tisíce drobných prasklín, ktoré nikto nevidel. Boli ste s ňou u kardiológa, on ich síce po dôslednom vyšetrení zbadal, ale… Opäť a opäť je tu to ale! Ale čo? Nevedno… Bol už podvečer, odprevádzali ste mamu z nemocnice, lekár vás predišiel a usmial sa. Navždy sa pre vašu matku usmial! Už nikdy viac ho nestretla. Bolo to v auguste v roku 2006, rok a dačo po smrti vášho otca. „Keď Izák zostarel a oči mu natoľko zoslabli, že nevidel, zavolal si staršieho syna Ézava a povedal mu: Syn môj! Ten mu odvetil: Tu som. Vtedy mu povedal: Ajhľa, som starý a neviem, v ktorý deň umriem. Vezmi teraz svoje náčinie: tulec i luk a vyjdi na pole, ulov mi zver a priprav mi pochúťku, akú mám rád. Dones mi ju, nech sa najem; a požehnám ťa prv, ako umriem,.“ (1 M 27, 1-4). Viete, ktoré slová sú tu dôležité? „Syn môj!“ A potom: „Tu som.“ Akoby sa medzi vašou matkou a vami toto spojenie celkom nenaplnilo… A predsa! Pretože stále ju to slovo „a predsa!“, ktoré vyviera z Božej milosti, tak ste si napokon predsa len porozumeli. Vedeli ste, že vaša matka sa potrebuje ešte raz dosýta najesť. Dosýta vynadívať na ten náš zvláštne jednoduchý i zbytočne komplikovaný svet naokolo. A tiež dosýta sa napočúvať toho vlastného oslovenia: „Syn môj!“ Povedali ste jej však: „Tu som?“

Áno, Boh vám to vtedy v auguste v roku 2006 umožnil. Bola celý mesiac vo vašom košickom byte, kde ste jej pripravili na oddych izbu. Večer tam sedávala pri dokorán otvorenom okne a hoci videla len bežné veci, obyčajnú tmavú ulicu s niekoľkými rozsvietenými svetlami, v skutočnosti v tom svojom pohľade stále počula vlastné oslovenie: „Syn môj!“

A vy ste stáli za jej chrbtom a srdcom, s očami upretými na jej strácajúce sa telo na stoličke, ste bez slov vravievali: “Tu som.“

Každý z nás chce robiť niečo, čo by malo zmysel. Zvyčajne čakáme na ten správny okamih – aby sme pochopili, čo máme robiť a ako to máme a môžeme urobiť. Poslanie! Nevytratila sa však dnes pravá motivácia pre pravý čin? Nie je dnes už všetko iba manažérstvom a manažmentom?

Posol

Spomínate si na deň, keď ste sedeli v kalvínskom kostole v Bežovciach a v svetle, ktoré prenikalo na chór cez okrúhle okno, ste premýšľali o „slávnosti posvätenia chrámu“? (Ján 10,22). Ten posvätený chrám, tá slávnosť na vás pôsobila ako uvedenie do čistého priestoru. Ako uvedenie do Božieho času. Kto prežil uvedenie do času Ježiša Krista? Do času milosti? Ten čas je taký čistý! Je naozaj posvätený a v Božom mene požehnaný. Je to spasenie, ktoré máme žiť. To je tá čistota nového mesta, nových vzťahov, ktoré očakávame, o ktoré nám ide.

Kazateľ

Motivácia a potom čin. Človek sa pre niečo vzruší a potom to upadne. Tak som sa kedysi vzrušil pre literatúru, pre umenie a zdalo sa mi, že vtedy sa nado mnou trhajú nebesá a ja môžem v akomsi zvláštnom vytržení ducha niečo nevysloviteľné zbadať. Nebolo to tak. Neskôr sa nado mnou roztrhli nebesá inak. Je to zapísané v prorokovi Izaiášovi: „Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred Tebou.“ (Iz 64,1). V skutočnosti som túžil práve po takom Božom čine. Po tom, aby aj ku mne zostúpil z neba Pán. A On naozaj jedného dňa, bolo to 5. februára v roku 1989, prišiel!

Posol

Áno, a vrchy vašich idolatrií, vášho niekdajšieho modlárstva, sa pred Ním zatriasli. Vtedy ste zbadali v svetle Božej tváre tvár človeka, stvoreného na Boží obraz. Manželku, deti… Rodičov, známych a priateľov. Vtedy ste zbadali štruktúru a jas čistého mesta. Do tohto pokriveného sveta svietilo svetlo nového Jeruzalema, kde nebol nijaký chrám, pretože jeho chrámom je iba „Pán Boh vševládny a Baránok“. .. „Ale chrám som v ňom nevidel, lebo Pán Boh vševládny a Baránok mu je chrámom. Mesto nepotrebuje ani slnca, ani mesiaca, aby mu svietili, lebo sláva Božia ho osvecuje a Baránok mu je sviecou. V jeho svetle chodiť budú národy a králi zemne vnesú do neho svoju slávu. Jeho brány nebudú zatvárať vo dne, veď noci tam nebude. A vnesú doňho slávu a poctu národov, a nevojde doňho nič nečistého ani kto pácha ohavnosť a lož; (vnídu doňho) len tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života.“ (Zjavenie Jána 21, 22-27). Prežili ste znovuzrodenie, zbadali ste ľudí, na ktorých svietilo svetlo Božej tváre. Bola to zvláštna optika, bolo to totiž vlomené Božie kráľovstvo, ktoré sa k vám priblížilo v naplnenom čase. Začali ste žiť v rozmeroch dobrej správy Ježiša Krista nový život. (Marek 1,15; 1. Kráľov 19, 12).

Pracoval som kedysi v divadle. Je to už dávno. Bol som vtedy mladý – začínal som… Všetko bolo okolo mňa vtedy neznáme a nové. Mesto i ľudia.

Posol

V tých dňoch ste potrebovali rodičov i sestru viac ako predtým. Nikomu ste to však nedali najavo. Podobne je to s naším vzťahom k Bohu. Keď sme osamelí a utrápení, potrebujeme Ho ako Otca. A o to ide. Boh chce byť naším Otcom. Túto modlitbu naučil učeníkov Pán Ježiš. „Otče náš…“ Hneď jej úvod hovorí, že v každej dedine, v každom meste, máme blízku rodinu. Je to rodina Božích detí, ku ktorým môžeme vždy patriť, hoci sme ich nikdy predtým nevideli a nestretli. Sme poslaní k takémuto rybníku Siloe. K vode Slova, pri ktorej sedia tí, ktorí už sú, alebo ktorí zatiaľ iba túžia byť poslami Božími – pre celý svet a v celom svete. Sú to prítomní i budúci svedkovia Ježiša Krista. Pri takej vode sa kedysi stretávali napríklad Židia, o ktorých píše Pavol, keď spomína Lýdiu. „V sobotný deň vyšli sme za bránku k rieke, kde – ako sme sa nazdávali – (Židia) sa modlievali; sadli sme si a hovorili sme so ženami, ktoré sa tam zišli. Poslúchala (ich) aj jedna bohabojná žena, menom Lýdia, obchodníčka so šarlátom z mesta Tyatíry. Tej otvoril Pán srdce, aby pozorne naslúchala, čo Pavel hovoril.“ (Skutky apoštolov 16, 13-14).

Kazateľ

V divadle som sa učil dívať. Videl som tam človeka v jeho poslaní. V jeho dramatickom posolstve. V jeho úlohe žiť medzi inými ľuďmi, v úlohe zápasiť o nové vzťahy. Každý z nás sa stretáva počas dňa s Molochom takého zoskupenia takých ľudí, ktorí ničia pre vlastnú ziskuchtivosť tvárnosť krajiny, národa, rodiny. Meno každého človeka, každého ľudského spoločenstva i každej rodiny je tým poškvrnené – niektoré v menšej, iné vo veľkej miere. A tu som si uvedomil význam Božieho mena a význam slova „požehnanie“. „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej…“ (1.Petrov 1, 3). To je lúč svetla, ktorý dáva tomu pravému divadlu a rýdzemu dramatickému umeniu, aké používali vo svojich svedectvách často aj starozákonní proroci, úplne nový rozmer a význam… Skutočnosť však býva v prevahe iná. Keď po predstavení vychádzame z divadla, v uliciach večerného mesta vidíme opäť len ten starý svet, ktorý so svetom v predstavenej hre, v hre s posolstvom, nemá takmer nič spoločného a ostáva s ním naďalej v príkrom a nezmieriteľnom rozpore.

Posol

Áno, my túžime po „neporušiteľnom, nepoškvrnenom a nevädnúcom dedičstve“, ako o tom píše apoštol Peter (1.Pt 1,4), ale: obávame sa, že toto dedičstvo sa nijako nedotýka zeme a sveta, v ktorom pôsobíme, pretože ono je predsa – „odložené v nebesiach“! (1.Pt 1,4nn). Čo to však znamená, že ho máme odložené v nebesiach? Jediné: je prítomné v cirkvi Ježiša Krista, kde sa prelamuje Božia vôľa a kde sa sprítomňujú Kristove skutky ako nezrušiteľné. To „neporušiteľné dedičstvo“ je v takej banke, v takej poisťovni, z ktorej nám ho nikto nikdy neulúpi a nevytrhne. Sme s Kristom hore – i keď stále žijeme v tele na zemi… „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi. Veď ste umreli a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (List Kolosenským 3, 1-3). Tento život teraz žijeme ako tichý, ako v tomto zmysle „skrytý“, ako „tajomstvo pobožnosti“ (1.Tm 3, 14-16), aby sme nepodľahli ľudskému triumfalizmu, ale napriek tomu je to život s Prítomným a so živým Kristom. Je to život v živej nádeji! Áno, Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista nás vzkriesením Ježiša Krista znovuzrodil pre živú nádej! (1.Pt 1,3).

Kazateľ

Raz sa mi v divadle zdalo, že mám zastúpiť niektorého z hercov. Bol chorý, musel odísť a niekto mal prečítať aspoň jeho repliky. Sedel som ako elév dramaturgie v prázdnom hľadisku, hra bola ešte len v štádiu zrodu, generálka však mala byť už o dva týždne. Vtedy som si uvedomil, že zopakovať repliky nestačí. Nestačí sa ich reprodukčne naučiť, musí tam byť ešte niečo. Niečo v našom srdci. A ja som tam v tej chvíli nič, pokiaľ šlo o ochotu položiť do vzťahov seba, svoj život, nemal…

Posol

Divadlo by malo napokon aspoň v jednom zo vzťahov vyústiť do „bratskej lásky“, a to do takej, „o akej netreba písať“ (1.Tesalonickým 4,9), ale ktorú možno ukázať aj hrboľatými rukami, neistými očami, aj ťažkých dychom a koktaním. Písanie o láske je však často len následné zdôvodňovanie toho, čo sa možno medzi nami nikdy neodohralo. Diskutovať o láske? Už nie… Ale k tomu záveru „už nie!“ ste sa vtedy (niekedy v roku 1974) nedopracovali. Vtedy ste sa ešte „vo svojom počínaní“ často dopúšťali prechmatov a neraz ste oklamávali aj brata (1.Tesalonickým 4,6) a pritom ste nemali ani ochotu si to v sebaodhaľujúcej bolesti priznať. Áno, vtedy ste hrali navonok iné divadlo – a netušili ste, že skutočné, prorocké a zvestné divadlo možno hrať len vnútorne. Len s bolesťou, ktorá preráža naše biele nátery. Následky, ktoré za to neskôr prišli, ste si pre krátku pamäť a ľahostajnosť srdca nevedeli zdôvodniť. Napokon: kedy ste si uvedomili, že „pomstiteľom toho všetkého je Pán?“ (1.Tesalonickým 4,6). Boh nás skutočne „nepovolal k nečistote, ale v posvätení. Kto teda týmto pohŕda, nie človekom pohŕda, ale Bohom, ktorý vám aj dáva svojho Ducha Svätého.“ (v.8).

Kazateľ

V tom divadle sa vtedy odohrala ešte jedna zaujímavá vec, ale ja som ju zbadal až doma v sne. Ale keď som sa prebudil, nevedel som, či som si ju do sna z divadla odniesol, či sa naozaj stala, alebo mi ju sen iba predložil ako esenciu toho, čo sa počas skúšania hry na javisku odohralo. Herec Zolo Lászlo totiž v jednom okamihu z javiska do hľadiska zvolal: „Je tu muster?“

Posol

Viete, aká veta vám potom v ozvene vášho srdca zaznela? Táto: „Alebo je tu iba človek, ktorý zavadzia?“ Neskôr ste odpoveď práve na túto otázku prežili až do drene kostí – a veľakrát. Je zapísaná v knihe Prísloví (18, 3): „Kto sa oddeľuje, hľadá to, po čom túži, vyráža proti všetkému, čo je zdarilé. Blázon nemá záľubu v rozumnosti, ale len v prejavovaní svojho zmýšľania. Keď príde bezbožnosť, príde aj opovrhnutie a s hanbou potupa.“ Áno, tak ste vtedy žili a netušili ste, že Božie Slovo sa vo vašom prípade aj cez túto diagnózu raz do bodky naplní. Na otázku: Je tu muster? ste však vtedy, v časoch svojej cynickej mladosti, vonkoncom nemohli reagovať. Červenali ste sa v tmavom hľadisku až po korienky vlasov, herec Zolo Lászlo sa to však nikdy nedozvedel. Keď ste ho o tri desaťročia neskôr stretli v jedno predpoludnie na košickej ulici blízko divadla, bol už v dôchodku a, ako vám s vášňou v srdci hovoril , maľoval kone. O dva týždne nato vás prekvapila správa z rádia. Zolo Lászlo zomrel… Ľutovali ste, že ste sa s ním nestretli vo svojom byte, kam ste ho neraz pozývali. V tom čase, mali ste už tesne po štyridsiatke, ste veľmi túžili po „slovách z úst muža“. Po tom, čo tak nádherne popisuje kniha Prísloví (18,4): „Sťa vody hlboké sú slová z úst muža, zurčiaci potok, žriedlo múdrosti.“

Večer o 16:30 (2.1.1993) ma navštívil priateľ T.O. Čítal som Žalm 25, potom sme hovorili o následkoch hriechu, ktorý ho trápil. Spomínali sme na jeho posledné dni v zamestnaní.

Posol

Zaujímavé: keď človek, ktorý miluje Krista, padne, okamžite chce pozdvihnúť „svoju dušu“ k Bohu. „Bože môj, v Teba dúfam: nech nevyjdem na hanbu…“ (Žalm 25, 1-2). Duša človeka nechce byť v hriechu. To je pôvodné. Ak však chce, človek žije už náhradný život. Ak sa už za svoje hriechy nehanbí, je na šikmej ploche. Jeho loď sa potáca a on sa na nej napriek tomu zabáva. Jeho loď sa stráca vo vodách a on napriek tomu kričí proti tmavej oblohe nezmysly a smeje sa ako šialenec. Každý z vás mal vo svojom živote chvíle, keď sa takého svojho stavu, do ktorého upadal, bál. Kým sa nepôvodných vecí bojíme, dovtedy ešte máme citlivosť na Božiu svätosť a Božiu tvár. Keď sa ich však báť prestaneme, potom vytvárame o živote a o vzniku vesmíru špekulatívne teórie a zrazu sme s nimi náramne spokojní. Váš priateľ T.O. počas modlitby s dôverou „očakával na Boha“, a to bol sviatok. „Ó Hospodine, daj mi poznať svoje cesty, vyuč ma svojím chodníkom! Vo svojej pravde veď a vyučuj ma, lebo Ty si Boh mojej spásy, na Teba dennodenne očakávam.“ (Žalm 25, 4-5). Odvtedy ste spolu prešli kilometre Božích ciest. Sú na nich zapísané texty vašich osobných katechizmov, vašich sŕdc, a to Božím písmom.

Kazateľ

Môj priateľ T.O. sa „dostal neraz na klebetné a ohováračské pery ľudí“ (Ezechiel 36, 3)…

Posol

Áno, a dialo sa to preto, lebo vždy chcel bývať na Izraelských vrchoch (Ezechiel 36,1) a to sa Božím protivníkom nikdy nepáči. Za chrbtom vášho priateľa T.O. stojí stále nepriateľ. Vysiela o ňom do okolia popis jeho krokov, jeho gestá, mimiku, zafarbenie jeho slov. Chce ho zničiť. Váš priateľ T.O. je denne sledovaný Pokušiteľom – tak má byť zbavený intimity svojho domova a súkromia, a tiež práva na svoje dýchanie a na svoje pohľady. Má byť zbavený vzťahov, ktoré celý život hľadá a po ktorých túži. Napokon prichádza do zhromaždenia Božích detí a…tam sa pokúša nájsť záchytný bod pre svoj pohľad. Tam hľadá oči, ktoré ho neodmietajú… V jednej z takých chvíľ našiel tvár, ktorá čítala tieto verše: „…izraelské vrchy, počujte slovo Hospodina Pána: Tak vraví Hospodin Pán, vrchom, pahorkom, riečištiam i údoliam, spustnutým zrúcaninám a opusteným mestám, ktoré sa stali ostatným okolitým národom korisťou a predmetom výsmechu. Preto takto vraví Hospodin Pán: Naozaj, s ohňom svojej žiarlivosti som hovoril proti ostatným národom i proti celému Edómu, lebo si vzali moju krajinu do vlastníctva a s radosťou celého srdca a s hlbokým opovrhnutím, aby ju mohli vlastniť a lúpiť. Preto prorokuj o pôde Izraela a povedz vrchom, pahorkom, riečištiam, údoliam : Takto vraví Hospodin, Pán: Hľa, ja prehovorím vo svojej žiarlivosti a vo svojom hneve, pretože znášate potupu národov.“ (Ezechiel 36, 4-6). Neboj sa, T.O.! Cestu ku svojmu domovu nájdeš. To bola nádej, s ktorou v tú noc od vás T.O. odišiel. A vám Pán po jeho odchode povedal: Pevne stojí Slovo Božie v nebesiach! Vtedy ste si spomenuli na význam slova „synagóga“. Je to miesto, na ktorom je človek „postavený do nádeje“. V takej nádeji T.O. po dočítaní 36. kapitoly proroka Ezechiela stál. V tej chvíli mal bedrá opásané – Božou pravdou.

Čo je u služobníkov Božích dôležité? Hľadanie a chápanie Božej vôle. (Ef 5,17). Zapísal som si to pred šestnástimi rokmi, keď som začínal pracovať v misijnom hnutí „Reformovaní kresťania 93“. Ak sú to pre človeka len slová a ak je to iba teória, o nič nejde. Ale hľadanie Božej vôle je v skutočnosti čosi ako pochod v tme. Je ako rozhodnutie vybrať sa na bojové pole pravdy, i keď nás to bude stáť veľa strát.

Posol

Viem, čo ste si vtedy, 1.1.1993, v tejto súvislosti zapísali do zápisníka. Text z Jóba 28,28: Ajhľa, múdrosť je bázeň pred Pánom, rozumnosť je vyhýbať sa zlému.“ Ale tie slová predtým! „Kde možno nájsť múdrosť a kde je nálezisko rozumnosti? Človek nepozná cestu k nej, nedá sa nájsť v krajine živých. Prahlbina vraví: Vo mne jej niet, a more hovorí: Nie je u mňa. Nedostať ju za rýdze zlato…“ (Jób 28, 12-15). A predsa! „Boh pozná cestu k nej, On vie o jej mieste!“ (Jób 28,23). Kto by teda nerád poznával Božiu vôľu, keď má takú veľkú hodnotu, že ňou možno všetko premerať a zvážiť? Kto by nechcel ísť s Ježišom Kristom tam, kde ľudská noha sama od seba, vo vlastnej domýšľavosti, nikdy dôjsť nemôže? Hneď na úvod svojej služby ste dostali toto Božie zasľúbenie: Zasľúbenie Múdrosti, ktorá ku človeku vo svojej veľkej milosti – „prichádza“…

Kazateľ

Mojou veľkou túžbou vtedy bolo: Nemárniť čas! Vedieť, čo je v živote prvoradé, a to na každý deň…

Posol

Jákob by vám v tejto súvislosti vyrozprával jednu rozhodujúcu situáciu svojho života, ktorá bola pre neho zlomová: svoj zápas pri potoku Jabbok. To bolo hraničné miesto, od ktorého sa smerom do ďalšieho dňa pohol už v Jákobovi nový človek, človek nového času, novej existencie. Volal sa Izrael… O čo Jákob na život a na smrť zápasil? O Božie požehnanie. „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš.“ (1 M 32,28). Ten zápas prebiehal v noci. Bez divákov, bez najbližších, bez akéhokoľvek rozptyľovania. Len on a Boh. Akoby vravel: Nechcem viac žiť pre svoje lásky, pre svoje predstavy, pre svoje túžby. Nastal čas, keď chcem už žiť naozaj iba pre Teba, Bože! Staň sa mojím Pánom! Vypočuj ma! Neopusť svojho sluhu bez tejto splnenej prosby! Tak Jákob „bojoval s Bohom aj s ľuďmi a zvíťazil“. (1 M 32,29). Získal Boží čas, získal pre svoje nohy Boží priestor, získal zasľúbenú krajinu, získal vzťah s Pánom neba a zeme. Tak sa začala v roku 1993 vaša misijná služba, tak sa vám otvorila cesta do sveta – na mieste, ktoré sa nazýva: Peníel, Božia tvár! Preto ste mohli o mnoho rokov neskôr získať spolu s bratmi a sestrami v Putujúcej cirkvi vzácne zasľúbenie: „Blahoslavený ľud, čo pozná plesanie, ó Hospodine. Kráčajú v svete Tvojej tváre, jasajú celý deň v Tvojom mene a Tvojou spravodlivosťou sú zveličení.“ (Žalm 89, 16-17).

Jedného dňa som prežil zvláštnu situáciu. Bolo to v pondelok 14. januára 2008 o 17:25. Ja a môj syn sme boli zavolaní Pánom na Vrch premeny. Pán Ježiš chcel s nami hovoriť ako s premenenými, ako s tými, ktorí už majú Jeho Ducha a všetko vidia v súradniciach Jeho pohľadu – teda, ak sme v tých súradniciach Božieho zraku a Božej prozreteľnosti v Kristu, vtedy vidíme správne a doďaleka. Do Božej perspektívy. Vtedy môžeme vidieť eschatologicky. Vyšiel som na ten Vrch premeny, povolaný Pánom, a chvel som sa. Zrazu som počul, že mne a mojej rodine „prídu časy osvieženia“ (Skutky apoštolov 3,19).

Posol

To preto, lebo denne máte s Pánom „modlitebnú hodinu“ (Skutky apoštolov 3,1). Máte v srdci „sela“ – čas pre Pána. On to vie a prichádza k vám. Iba v tej modlitebnej hodine môžeme chodiť s Bohom, iba v takej modlitebnej hodine – v takom čase osvieženia – môžeme žiť. Aj Peter a Ján mali v tomto rozpoložení svoj zrak pevne zakotvený v súradniciach Božieho a Kristovho zraku, preto mohli povedať chromému pri Krásnej bráne: „Pozri na nás!“ (Skutky apoštolov 3,4). V tej chvíli ste si spomenuli, čo vám raz v podvečer povedal mladý brat z Prešova, ktorý tiež denne hľadá Pána a chce s Ním chodiť. Áno, vravel: „Nemali ste, brat Halás, hovoriť o svojej službe a nemali ste klásť jednej zo sestier v zbore otázku, či dôveruje vašej službe, pretože vy ste len človek…“ Ťažko vám bolo vtedy vyjadriť sa práve k takým slovám, pretože tu šlo o jednoduchý skrat v reči, ktorá nebola pevne zasadená. My všetci totiž vieme, že náš život nie je náš, ale patrí Tomu, kto nás vysiela k slabým a bezmocným. Preto výzva: „Pozri na nás!“ znamená vždy: Veríte, že nás k vám vyslal Pán? Veríte, že sme splnomocnenci Boží, a že nikoho nevoláme k sebe a do svojich denominácií, ale každého vždy výsostne k Pánovi? Ak áno, potom je všetko jasné a v svetle. Potom je táto jednoduchá otázka ako problém navždy vyriešená. Práve toto je vaše šťastie: Možnosť mať svoj zrak pevne zasadený v súradniciach Božieho pohľadu. Možnosť mať túto otázku už dávno vyriešenú.

Kazateľ

Môj syn vtedy prosil: „Pozdvihni na nás, Hospodine, svetlo svojej tváre.“ (Žalm 4,7). A Boh ho vypočul. Zavolal nás oboch na Vrch premeny. Tam sme opäť videli Pána v reláciách tohto sveta a nášho osobného života ako Prítomného a ako Vzkrieseného. V plnej moci a v svetle! Jeho Slovo bolo pre nás v ten deň jasné a žiarivé. Dozvedeli sme sa zvláštne informácie. Pán nám ukáže les ľudí. Les živých stromov. Les a oblak hrdinov viery. Budeme vidieť ľudí ako stromy a potom… Pochopíme, že sme potomkami Káleba a Dávida. A vtedy pochopíme, že sme – úplne Kristovi. Vošli sme do Krajiny zasľúbenia, do priestoru a času Večere Pánovej a stali sme sa v nej svedkami nového spoločenstva. Videli sme v ňom novú ríšu, nové kráľovstvo! Kráľovstvo Božie. Vo Večeri Pánovej, v navonok obyčajnom obecenstve stola! Bola to však ríša, ktorá je v Písme v predobraze vyjadrená ako ríša Šalamúnova a ako dvor Šalamúnov. (1.Kráľov 4. a 5. kapitola). A zrazu som začul zvláštnu reč z Písma. Znela takto: „Boh dal Šalamúnovi múdrosť a rozvahu v miere veľmi veľkej, aj široký rozhľad, podobne ako je piesku na morskom brehu, takže Šalamúnova múdrosť presahovala múdrosť celého východu i všetku múdrosť Egypta.“ (1.Kráľov 5,9-10). Pochopil som, že Boh nám hovorí o svojej Múdrosti, o Múdrosti svojho „milovaného Syna, v ktorom sa Mu zaľúbilo“. Pán Ježiš Kristus je náš pravý a jediný kráľ, v Ňom videl zmysel i cieľ svojho života Šalamún i Dávid. (Skutky apoštolov 2, 25-28.31). A my sme zrazu stáli v pozícii, v postoji a v priesečníkoch práve tejto Múdrosti! Na okamih som dokonca užasol z poznania, že v niekoľkých zábleskoch som prítomnosť tejto Múdrosti a realitu tejto Ríše Pokoja a tiež Kráľovského dvora pokoja zažil už na fare v Bežovciach, kde bol môj otec reformovaným farárom… Čo ma však na Vrchu premeny zvlášť zaujalo, bolo jednoduché konštatovanie z Písma: Medzi vami je väčšia Múdrosť, než je múdrosť celého východu a Egypta, ktorá je dnes najmä v strednej a najmladšej generácii kresťanov taká – populárna….

Posol

Áno, Boh povýšil Ježiša Krista nad každé meno – nikoho iného k Nemu ako rovnocenného a ako rovnocennú Cestu Života nepriradil. Ale tak ako v minulosti, aj dnes platí: „Aj keď toľko veľkých znamení učinil pred nimi, neuverili v Neho, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša, ktoré povedal: Pane, kto uveril nášmu kázaniu a rameno Pánovo komu bolo zjavené? Preto oni nemohli uveriť, lebo Izaiáš zase hovorí: Oslepil im oči a zatvrdil srdcia, aby nevideli očami a nepoznávali srdcom, neobrátili sa a ja aby som ich neuzdravil. To povedal Izaiáš, lebo videl Jeho slávu a hovoril o Ňom. Predsa však aj z poprednejších mnohí uverili v Neho, ale nepriznali sa k tomu pre farizejov, aby ich tí nevylúčili zo synagógy; ľudskú slávu totiž milovali väčšmi ako slávu Božiu. Potom zvolal Ježiš takto: Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v Toho, ktorý ma poslal, a kto vidí mňa, vidí Toho, ktorý ma poslal. Ja, svetlo, prišiel som na svet, aby nikto nezostal v tme, kto verí vo mňa.“ (Ján 12, 37-46). Buďte Bohu vďační, že ste smeli stáť so svojím synom v ten zvláštny deň, 14. januára v roku 2008 o 17:25, na Vrchu premeny pred Ježišom Kristom, Svetlom sveta a Svetlom vašich životov.

Kazateľ

Viete, dieťa sa díva často dôverčivo na nebo – lebo tam sa domnieva vidieť Boha. A „nebesá skutočne rozprávajú o sláve Božej…“ (Žalm 19,2). Ibaže ako dieťa som ešte netušil, že pod nebesami sa nemyslia atmosferické obrazy oblohy, ale nebeské skutky, skutky Božie, svedectvá samého Boha, ktoré môžeme počuť z Písma ako zo skutočného neba života.

Posol

Áno, „nebesá“ sa spájajú aj s „dňom a nocou“, tak o tom v spomínanom žalme čítame: „Deň dňu oddáva zvesť, noc noci podáva poznanie. Niet reči, niet slov, nepočuť ich hlas.“ (Žalm 19,3-4). A predsa to všetko v Písme ako v nebi a z Písma ako z neba duchovne počujeme. Dokonca oveľa jasnejšie a výraznejšie, ako možno počuť slová akusticky, fyzicky, pretože akustické slová sa po chvíli strácajú, duchovné však ostávajú navždy zapísané v našich srdciach.

Kazateľ

Kým s nebom ako oblohou sa spájalo moje fyzické detstvo, s Písmom Svätým ako s pravou oblohou a pravým horizontom života sa spája moje duchovné detstvo. Napokon, v Písme som zbadal – Krista…

Posol

Viete, človek ako fyzické dieťa kreslí v prvom období svojho života zväčša dva obrázky: Slnko a Dom. Človek potrebuje svetlo, jas, žiaru, pokoj, ktorý je v dôvernej zorientovanosti, a potom potrebuje bezpečné bývanie. Ako duchovné dieťa ste však dostali niečo väčšie: zvuk slov z Písma sa vám stal realitou Slova, a Boh potom na všetkých vašich ľudských slovách, ktoré vychádzali zo Slova života, z Písma, „postavil slnku stan“. (Žalm 19,5). Zrazu ste mali „stan“, dom, zvláštne prebývanie a v tom stane Božej milosti vám bolo darované – Slnko spásy. Svetlo pravdy. Ako duchovné dieťa ste prežili to, o čom píše Malachiáš: „Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spásy a uzdravenie pod jeho krídlami.“ (Malachiáš 3,20).

Kazateľ

Keď som sa duchovne narodil, mal som fyzicky už tridsaťštyri rokov. Ale až v tom čase som sa začal učiť pravú reč života. Všetky slová a myšlienky, ktoré ku mne zrazu prichádzali z Písma, z oblasti večnosti, boli dokonalé. Boli v súradniciach Zákona, boli pevné, mali svoje hodnoverné a večne platné dráhy. Tak som to čítal: „Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvuje dušu, svedectvo Hospodinovo je hodnoverné, múdrym robí prostého.“ (Žalm 19,8). Tak je každé stretnutie so Slovom života v Písme Svätom stretnutím s Ježišom Kristom ako Svetlom na Vrchu premeny. Iba tam, v Kristovej blízkosti, v blízkosti Vzkrieseného Ježiša Krista môžeme správne rozumieť aj Mojžišovi a Eliášovi. Zákon a Proroci totiž hovorili o Jedinom: o Ježišovi Kristovi, ktorý prichádza, o Ježišovi Kristovi, ktorý prišiel a ešte raz príde. Ten čas je už na dosah.

Posol

Vaše duchovné detstvo bolo v tej chvíli pevne zakotvené v Žalme 119,105: „Sviecou mojim nohám je Tvoje slovo a svetlom mojim chodníkom.“ Tento strategický bod sa stal pre vás i pre vášho syna východiskom i cieľom! Je pre človeka šťastím, keď má svoj cieľ naplnený už v prvom správnom kroku života. Keď sme pochopili, že Ten, kto je pre náš Život Alfou, je preň súčasne aj Omegou. Výrazne to pochopil Ján na ostrove Patmos na sklonku svojho života, preto napísal siedmim cirkevným zborom, teda celej cirkvi Kristovej, tieto slová: „Ján siedmim cirkevným zborom v Ázii: Milosť vám a pokoj od Toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, aj od siedmich duchov, ktorí sú pred Jeho trónom, a od Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vladára zemských kráľov. Jemu, ktorý nás miluje, ktorý nás svojou krvou oslobodil od našich hriechov a učinil kráľovstvom, kňazmi svojmu Bohu a Otcovi, Jemu sláva a vláda na veky vekov! Amen. Ajhľa, prichádza v oblakoch! Uvidí Ho každé oko, aj tí, čo Ho prebodli. Nariekať budú nad Ním všetky národy zemne. Tak je, amen! Ja som Alfa i Ómega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Vševládny.“ (Zjavenie Jána 1, 4-8).

Videl som raz ženu, ktorá prišla po moje deti. Stála pred dverami môjho bytu. Boli sme akosi dohodnutí… Viedla ich do školy, mali vtedy asi šesť-sedem rokov. Teraz už neviem, o koho šlo. Kto bola tá žena? Nejaká suseda… Ľudia, ktorí boli kedysi v mojom živote prítomní, sa mi strácajú. Som z toho smutný.

Posol

To je tak, ako keď niekto „hynie a nikto si to neberie k srdcu“. (Izaiáš 57,1). Ten fenomén poznám. Bol som raz v nemocnici za blízkym človekom. Mnohí pacienti tam nariekali, ale lekári si ich nevšímali. Pokojne sa zhovárali vo svojej pootvorenej lekárskej miestnosti. Pripadalo mi to divné. Zvláštne. Bol som vo svete, ktorý je už voči bolesti iných ľudí imúnny. Tu je však túžba po radosti iných ľudí. My všetci chceme vidieť v tvári iného človeka tvár Spravodlivého. Tvár Spravodlivého Krista… A to nám uniká. Ten smútok pochádza práve z týchto strát.

Kazateľ

Vtedy som však vnímal aj čosi iné. Stratu vlastných detí. Odchádzali. Chvíľku som mal pocit, že odchádzajú ako malé deti a popoludní sa už vrátia ako dospelí. On, dospelý muž, ona, dospelá žena. V to ráno odchádzali s cudzím človekom. Možno sa mi zdalo, že mi ich berie cudzí svet. Cudzina. Že toto je náš údel… Každý z nás sa tomu inému načas v cudzom svete stratí ako márnotratný syn.

Posol

Ide práve o to, že „spravodlivý hynie, a nikto si to neberie k srdcu!“ (Izaiáš 57,1). To je cudzina. Ľahostajnosť ľudí. V metre, v autobuse, na ulici. V tom prežívame istý posun času. Kedysi to nebolo možné… Ak sme videli kohokoľvek v slabosti, hneď sme volali sanitku. V meste i v dedine bol poplach. Ak horel komukoľvek dom, bola vnútorne vzrušená celá dedina a dlho sa o stratách postihnutého človeka hovorilo medzi všetkými ľuďmi s bázňou a s chvením. Dnes? Dnes nie… Čo však s tou stratou citu a miery pre spravodlivé váhy vo vlastnom srdci máme robiť? Máme začať ešte dnes hľadať vo svete „zbožných ľudí“. (Izaiáš 57,1). Ako ich však môžeme nájsť? Iba tak, ak sa zbožnými najprv staneme – my sami. Až keď sa staneme zbožnými, zbadáme, ba začneme si to denne pozorne všímať, že „odstránený býva spravodlivý“. (Izaiáš 57,1).

Áno, staňme sa zbožnými – a začnime hľadať ľudí, ktorým nie je ľahostajné, ak spravodliví bývajú z krajín, miest a dedín denne odstraňovaní.

Kazateľ

Stále premýšľam, kto v mojich deťoch sa ku mne denne vracia. Akí odchádzajú a akí potom prichádzajú opäť – domov. Čo sa stalo medzitým? Zmenili sa? A ak áno – ako? Nie, nesmie mi to byť ľahostajné… Rozhovory s deťmi sú nevyhnutné. Musia sa medzi nami diať až do našej staroby. Izrael to vedel: Preto otcovia zodpovedne, sviatočne hovorili deťom o vzácnom Božom vyslobodení z Egypta. Exodus je našou celoživotnou témou. Odkiaľsi vychádzame a niekam smerujeme. Odkiaľsi sme vyšli a niekde sme svoje životy nechali zakotviť. Čo tam, pri tej kotve, však teraz robíme? Je to dočasný bod nášho putovania, alebo sme už na tejto zemi našli svoj cieľ? Ako je to s nami? O tom sa s deťmi stále zhováram.

Posol

Áno, tak „dochádzame pokoja“. (Izaiáš 57,2). Keď vieme, kde je naša kotva, kde a aké je naše zakotvenie. To je náš pravý domov – môcť pokojne „odpočívať na svojom lôžku“. Pretože „odpočívajú na svojich lôžkach tí, ktorí chodili priamou cestou“. (Izaiáš 57,2). To je naše šťastie.

Veľkniežaťom levítov bol Eleázar, syn kňaza Árona. Mal dozor nad tými, ktorí mali službu vo svätyni. (4.Mojžišova 3,32).

Potrebuješ pomoc? Si v úzkych? A pomocníka nikde? My vieme, kde je pomocník! My, kresťania. Vieme? Je to kňaz? Farár? Senior, biskup, arcibiskup? Priveľmi nás od týchto služobníkov oddeľuje ich úrad. Administratíva. Sekretárka, sekretár, mosadzná kľučka ťažkých dverí. Kto smie vstúpiť dnu? Boh sa pýta: “Kto nám pôjde?” Kam? Tam, kde chce byť Boh „Slovom“. Kto sa stane Božími ústami? Božím Poslom? Pretože ten smie vstúpiť do najsvätejšej svätyne a vypočuť si ako prvý, čo vraví Hospodin. Ako prvý! Po prvý raz počuť slová, ktoré ste počuli už tisíckrát! Kto by po tom netúžil?

Túžia po tom básnici, filozofi, sociológovia, ekonómovia, hospodári. A ty smieš teraz vstúpiť k Bohu a počúvať Jeho reč. Jeho pravdu o svete a o ľudskej duši. A o jednom jedinom zranenom rybárovi na brehu mora. O rybárovi, ktorý bojoval svoj ťažký boj s veľkou prevahou. S Levjatánom. S morskou obludou. Teraz leží zranený rybár na piesku blízko spenených vĺn a počuje: Nezomrieš! Budeš žiť! Pretože Ja žijem, aj ty budeš žiť! A tvojho potomstva bude ako piesku na mori! Zašli sme priďaleko? Ty si zraneným rybárom? Áno, ty! Vravíš, že si nebojoval s nijakou morskou príšerou? So žiadnou hlavou draka? Prečo potom hľadáš vo svojich úzkostiach pomoc u kňaza, farára, u služobníka Božieho? Prečo hľadáš práve Božieho posla a nie psychológa, psychiatra alebo lekára špecialistu?

Pretože ti zrazu záleží na niečom, čo je väčšie, než život, poznateľný ľudskými zmyslami. Než život, poznateľný ľudskou terminológiou a profesijnou zdatnosťou človeka. Zrazu ti záleží na samom svätom Bohu a na tom, čo povie o tvojej duši a o tvojom srdci On. Ale kto ťa k Bohu uvedie? Biskup, senior, farár? Levíti boli v Izraeli náhradou za prvorodených. Prvorodení patrili Hospodinu. Lenže aj prvorodení sa môžu spreneveriť. Vzbúriť. Utiecť do nevery a neposlušnosti. A tak patrili Bohu na ich mieste – levíti. A to boli tí, ktorí “pomáhali”. Ktorí mali na starosti svätyňu i jej zariadenia i príbytky Izraela. Levíti slúžili. Boli nablízku človeku. Preto je také strašné, keď levíta obišiel zraneného na ceste. Preto je také strašné, ak ho obišiel a ešte aj dnes obchádza i kňaz. A preto je také nádejné, keď sa pri zbitom pristaví Samaritán, pohŕdaný celou náboženskou pospolitosťou Izraela. Ak máš podobnú skúsenosť, ako kedysi zbitý na ceste, nebúr sa. Nerepci. Nepodľahni zlosti na všetok skvostný sprievod tých, ktorí si kňazské i levítske rúcha osobne prisvojili. Najprv sa započúvaj do Slova, ktoré hovorí práve tebe Boh. “Kto nám pôjde?” Kto? A potom odpovedz: “Tu som ja, pošli mňa!” V tej chvíli si sa stal Veľkniežaťom levítov, synom Áronovým. Bratom Ježiša Krista, ktorý prišiel v prvom rade ku vdovám, sirotám a zraneným. Rozhovor s kňazskou elitou prenechaj Bohu v čase príhodnom! A nech ťa potom nezaskočí, ak si tvoj pravý Veľkňaz použije pritom práve tvoje ústa, ktoré v kritickom čase dýchali posolstvom života, Božím Slovom, nad zomierajúcim na ceste.

Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí… (Matúš 27,43)

Chcem vysloviť slovo “dúfam”, ale nemôžem. Bojím sa. Niečo ma od toho odrádza. Čo je to? Ach, áno! Keby som to slovo vyslovil rýchlo, dúfal by som v seba a vo svoje dúfanie. Ale ja mám možnosť dúfať v dúfaní Kristovom. On dúfal prvý. On je Alfa i Omega. A On bude za mňa a na mojom mieste dúfať aj ako Posledný. To je nádej a radosť! Dúfame v Kristovom dúfaní! To je viera v Krista! Máme nádej v Kristovej nádeji! To je viera v Krista! Máme radosť v Kristovej radosti! To je viera v Krista! A máme vždy, v každom okamihu, slobodu v Kristovej slobode a v Jeho moci. To je viera v Krista! Pretože poslušnosť a jej následky nikdy pre nás neznamenajú neslobodu, ale vždy iba stotožnenie sa s Božou vôľou a hlboký pobyt v Božom srdci. Kto už v takom hrade prepevnom bol? Hlboko, hlboko v Božom srdci, kde oko obyčajného smrteľníka nedovidelo, kde ucho obyčajného smrteľníka, prvého Adama, nikdy nič nepočulo, a kde ruky starého človeka sa nikdy nedotkli v láske Božieho diela pri nás, v nás a pre nás? Dúfaj v Krista! Už vieš, čo to znamená? Dúfaj, pretože Kristus teraz na tvojom mieste dúfa, nech ide o čokoľvek, v svojho Otca, ktorý je v Ježišovi Kristovi aj naším Otcom! Preto dúfaj a ver! Poznal si už niečo hlbšie a – ľahšie?

Vzrástol až po veliteľa nebeského vojska, odstránil ustavičnú obeť a spustošil príbytok Jeho svätyne. (Daniel 8,11)

Sú dni, keď potrebujeme naliehavo bytostnú pomoc. V lekárskej terminológii: Prvú pomoc! Záchranku! Okamžitý zásah, ktorý odhalí príčinu nášho smrteľného zlyhávania a príslušným zákrokom súčasne zastaví pôsobenie moci smrti.

Žijeme v oblasti gréckej kultúry. V Biblii ju symbolizuje “kozol, ktorý veľmi mohutnel.” Z histórie vieme, že to bol Alexander Veľký, ktorý ovládol v r. 333 Perziu, v roku 332 obsadil Egypt a po víťazstve v Asýrii v r. 331 pred Kristom dobyl zvyšok perzskej ríše. Ovládol celý svet. Dnes sú jeho pozostatky v kultúrnom pohybe, ktorý stále krúži nad našimi hlavami ako zlatý prach Alexandrových víťazných bitiek. Ten prach sa už usadil a zapadol, ale my ho stále vnímame ako zlatý! Ako obdobie veľkého rozmachu umenia a následne aj politiky a práva – tam, kde sa k moci dostal po Grékoch Rím.

Čo to pre nás znamená? Sme touto kultúrou, politikou a jej pojmami ako kresťania ohrození? Grécka kultúra priniesla svetu veľa – ale jej jazyk bol a zostal jazykom sveta. Jej pojmy sú orientované na človeka a na jeho kultúrno-politické božstvá. Nie však na Toho, ktorý sa stal telom a prebýval medzi nami ako Boh v Kristu! Školy, administratíva, inštitúcie… Parlamenty a vlády. To všetko je pozostatok Grécka a Ríma. Kresťanstvo je ešte stále obkľúčené ich terminológiou, hoci preň sa mala stať len technickým prostriedkom prenosu informácií a otvorených ciest na povrchu zeme. Len komunikáciou – nie však Cestou! Len formou, ale nie obsahom!

Kozol a jeho duch sa však dostal do škôl, pretože gymnáziá sú školami gréckej tradície. Nie je na tom, pokiaľ ide o právo sveta, nič podivuhodné a nepatričné, veď svet vždy mal a vždy bude mať svoj jazyk! Problém sa začína vo chvíli, keď je kresťan v gymnáziách… Grékom! Keď je atlétom s telom Gréka, keď je učencom s hlavou Ríma. Problém sa začína vtedy, keď kresťania v školách a v administratíve začnú sami vnútorne vyznávať gréckeho a rímskeho ducha! Umenie, veda, a právo je pre každého človeka (aj pre kresťana) vždy potrebným technickým prostriedkom na komunikáciu vo svete, ale nikdy sa preň nesmie stať atribútom slávy, úspechu a vyznávania kariéry, teda politicko-právnym božstvom v rámci meradiel moci sveta.

Kozlovi sa síce v jeho prudkom vzlete veľký roh zlomil, vyrástli však z neho štyri ďalšie, a “z jedného z nich vyrástol ďalší malý roh, ktorý nadmieru zmohutnel smerom na juh, na východ a…” – “…a smerom k nádhernej krajine. A vzrástol až po knieža nebies a zvrhol niektorých z vojska a z hviezd a pošliapal ich. Vzrástol až po veliteľa nebeského vojska, odstránil ustavičnú obeť a spustošil príbytok Jeho svätyne.” (Daniel 8,9-11).

Z dejín vieme, že po smrti Alexandra Veľkého prevzali jeho moc štyria generáli. A “nádhernú krajinu” ovládol jeden z nich. Odstránenie ustavičnej obete sa v jeruzalemskom chráme udialo za Antiocha Epifana IV. Lenže táto zhuba pokračuje aj dnes, a to na poli kresťanstva.

I dnes v oblasti “kresťanských svätýň” pôsobí jeden z generálov Alexandra Veľkého! Malý roh, ktorý vyrástol z jedného zo štyroch rohov (po zlomení veľkého rohu) je stále tu! Votrel sa medzi nás! Votrel sa do kresťanských gymnázií (gymnos – nahý), i do ďalších škôl a ústavov, a votrel sa tiež do kostolov a modlitební. A čo tam robí?

Prevoláva na slávu božstvu, ktorého mená sú: Kariéra, Úspech, Prosperita, Kult rozumu, Kult tela – a to všetko s menom Ježiša Krista na perách. Títo prevolávači však nevolajú vo svete meno Kristovo z hĺbky rozorvaného srdca, ktoré je umiestnené pod krížom Krista, ale: vychádza im len z úst. A znie iba v hlučných piesňach smerom k masovo sa tlačiacim hlavám, ktoré túto sebaoslavu človeka na príkaz Moci musia počúvať na námestiach a chrámových nádvoriach.

Mnoho verejne činných kresťanov, ktorí sa tomuto duchu postavili na odpor, padlo. Boli zvrhnutí a pošliapaní. Boli ponížení až po zem. Pretože malý roh, ktorý hovorí veľké pyšné veci, “vzrástol až po knieža nebies”. Votrel sa ku kedysi verným vrcholným cirkevným predstaviteľom. A ovládol ich ako duch kráľovnej Jezábel. “Vzrástol až po veliteľa nebeského vojska.” (Daniel 8 ,11).

Je čas o tom vážne hovoriť v moci Ducha Božieho dovtedy, kým sa zodpovední “velitelia nebeských vojsk” neprebudia! A keď sa neprebudia? Pán si nájde iných… Pretože malý roh kozla, ktorý vzrástol z jedného zo štyroch rohov, už odstránil aj v kresťanských zhromaždeniach “ustavičnú obeť a spustošil príbytok Jeho (Kristovej) svätyne.” Ako? Jednoducho tak, že pod rúškom hlasného volania “Hosanna!” skrýva v sebe ducha gréckych božstiev.

Vtedy vstúpil do seba… (Evanjelium podľa Lukáša 15,17)

O milosť zápasíme v stave, keď nás začína ťažiť hriech. Milosť nemáme vtedy, keď sa dobre cítime, ale vtedy, keď vieme, že nám Boh Otec odpustil všetky naše previnenia. Keď už s Bohom rátame ako s Otcom a s Jeho poriadkom ako s domovom. Milosť prichádza dverami pokánia. Kto cez ne prejde?

Nie ten, kto si myslí, že mu v živote niečo “patrí”. Nám nepatrí nič. Sme len správcovia a pútnici na ceste. To je veľký zásah do našej pýchy. Kedy však túto skutočnosť v pravde poznáme a takúto identitu svojho postavenia vo svete naozaj prijmeme? Keď už nie sme doma. Keď sa “odsťahujeme od Otca do ďalekej krajiny” (Lukáš 15,13).

Tam je spočiatku veselo. Načo by sme vtedy, keď sa nám dobre darí, potrebovali milosť? Stačíme si sami. Pomáhajú nám peniaze. Náš diel Otcovho majetku! Naša pevná pôda pod nohami. Naša? A pevná? Či nevieš, človek, ktorý si len tráva, že ak nie si zakorenený do Božej milosti, uschneš a jedného dňa ťa hodia do ohňa smrti? Koľko ľudí sa už bez domova stratilo a nikdy viac nenašlo dvere domova, pretože nikdy sa už nemohlo vzdať svojej pýchy a domnelej nezávislosti i predstieranej slobody?

Milosť sa však napriek tomu pre každého objavuje v stave, keď začíname “trpieť núdzu”. Nie každý však túto milosť privíta a prijme, aby s ňou a s jej charakterom viedol rozhovor na život a na smrť. Pretože kým hriech sa spája so smrťou, milosť s novým životom. Ale milosť bez uvedomenia si všetkých našich hriechov a ich podstaty nikdy nie je milosť! Je to len fatamorgána našich nových podenkových, pominuteľných prianí. Je to len život vodného hmyzu, podenky, ktorý trvá zopár dní- a zrazu ho niet! Je to iba únik na ďalšie ostrovy mámenia, a tak posledné dni takých ľudí sú horšie, než boli tie prvé. Dobre ste začali! Kto vás omámil, aby ste neboli povoľní Pravde? Kto vás oklamal?

Ostrovy mámenia sa napokon menia na “mys hrôzy”, na ostrovy vyhnanstva, smútku a depresií. Milosť sa však predsa len znovu objavuje – a opäť tam, kde už “pasieme iba svine”, a kde si “žiadame naplniť brucho aspoň odpadkami, šupkami zo svätojánskeho chleba, ktoré žrali svine”.

Táto milosť je – zvláštna! Ťaživá? Je to len zlý sen, z ktorého sa už nikdy neprebudíme do zdravej mysle a obnoveného svedomia? Akokoľvek, kto vie, v akom stave sa nachádza a kto pochopil, že v živote mu nikdy nič nepatrilo tak, ako si kedysi myslel, že mu patrí, ten je pripravený prijať – práve čistú a svätú, teda v Pravde ponúkanú: Milosť. Odpustenie!

O tom človeku už možno povedať, že “vstúpil do seba”. Že našiel konečne správnu pozíciu a primeraný uhol pohľadu na všetko, v čom sám žije a hlavne ku všetkému, čo okolo neho existuje. Primeranosť a poriadok života sa začína tam, kde rozumiem, že ja sám nie som centrom svojho života. A ak do seba napokon vstupujem, tak už len s bázňou ako do chrámu Ducha Svätého a ako do života, ktorý patrí bezvýhradne Bohu.

Vstúpiť do seba! Tam, kde som si predtým myslel, že všetko dokonale poznám, zrazu objavujem srdce, ktoré som nepoznal a nepoznám (moje vlastné srdce!), ale ktoré mi “daroval Boh” práve preto, aby som ho mohol v Jeho láske: konečne poznať! Vstupujem do seba! A do môjho vnútra ma zrazu nevedie hlas sveta, ani odborník na fyziológiu a anatómiu človeka, ani odborník na našu dušu, psychológ či psychiater, ale do môjho vnútra a do hlbín môjho bytia a srdca ma teraz vedie: Jeho Tvorca. Stvoriteľ. Sám večný Boh, ktorý moje srdca stvoril a utkal pre mňa nepochopiteľným spôsobom pre ľudským suchým rozumom nepochopiteľné bohatstvá.

“Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem ku otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe…” (Lukáš 15,17-18). Čí je to hlas? Kto so mnou hovorí? Iba ja sám so sebou samým? Hovorí so mnou iba morálny princíp? Neosobný Zákon? Iba moje svedomie? Ale – odkiaľ ku mne zrazu tá osobná citlivosť svedomia, ktoré vo mne prehovorilo, prichádza? Odkiaľ sa vzalo to rozhodnutie: “Pôjdem k otcovi?”

Z niekdajšieho oslovenia otca: “Syn môj…” Zo slova Syn! Zo vzťahu, ktorý má otec ku synovi, hoci syn ten vzťah zavrhol, poprel, pošliapal a premrhal “v hýrení”. Premrhal? Áno, tak si myslíme: Ten vzťah je už navždy premrhaný, a je premrhaný rovnako, ako sme premrhali svoje pozemské imanie. So vzťahom otec-syn a syn-otec je koniec! Milosť už môže mať len podobu “otroctva”, “služby”, milosť už môže mať iba podobu “domu na prežitie”, nie domova na život a pokoj v niekdajšej otcovej láske.

V kresťanskom slovníku však existuje pojem obnova, obroda, nový život, znovuzrodenie. A to sa začína práve tam, kde sa potenciál ľudských možností a všetkých kvalít pozemských vzťahov a ich rezerv úplne vyčerpá. Keď už vieme: Sme v konečnom dôsledku vo svojom starom tele len tráva, len kvet trávy, ktorý vädne a usychá, objaví sa pre nás na naše počudovanie od Otca (od svedkov Ježiša Krista, Božieho Syna) iný oznam, iná, a to veľmi dobrá správa: Evanjelium! A jej obsah znie: Je tu prítomný nebeský Otec, ktorý celému ľudstvu a každému osobne vo vzkriesení svojho Syna Ježiša Krista ukázal, že hriech nemusí mať v našom živote posledné slovo ani tam, kde nás zasiahol jeho najťažší úder. Ani v bode, keď si myslíme: Za náš doterajší spôsob života nám patrí iba smrť! Všetky naše pokusy žiť skončili, pred nami je iba živorenie, nič iné si nezaslúžime.

Všetko sme premrhali? Áno, ale Boží Syn v nás svojím pozvaním k Otcovi cez svoje imanie všetko obnovuje! Naše ľudské imanie je stratené? Áno, ale Boží Syn Ježiš Kristus nám otvára dvere do iného imania a bohatstva: do nebeského spôsobu existencie s bohatstvom duchovných darov pre celý náš prítomný i budúci život! Celkom sme ako synovia starého Adama (človeka z hliny a zo zeme) zlyhali? V okamihu takého “konca” je však skrytá a súčasne odkrytá prevratná možnosť žiť v novom, nebeskom Adamovi: Vo vzkriesenom Kristu.

Túto správu nám oznamuje hlboko osobným spôsobom sám Boží Syn podľa vôle svojho Otca. Vraví: Vstaň a poď! Poď konečne k Otcovi, čaká ťa! Má pre teba pripravené miesto, ktoré sa stane tvojím skutočným domovom. Má pre teba v mojom mene, v mene Ježiš Kristus, a v mojom diele, v diele spásy, prichystané najkrajšie rúcho, najkrajší prsteň a najkrajšiu obuv. A keby sa niekto v tej chvíli Boha Otca s údivom pýtal: Ale prečo to robíš, Bože? Veď tvoj syn je nešľachetný a zvrhlý človek! Všetko, čo si mu predtým ako jeho diel majetku dal, stratil a premrhal! Na základe čoho ho teda opäť pozývaš do domu ako do domova, ak práve z Tvojho domu ako z domova vyšiel, aby si zvolil cudzinu a jej hýrenie? Prečo?

Pretože “ten môj syn” počul môj hlas a moje volanie: Vráť sa! a stotožnil sa s ním v pokání. Pretože sa s mojím hlasom a volaním zjednotil cez Slovo z neba, ktoré som mu poslal. Pretože vyznal: “Vstanem, pôjdem k Otcovi…” Preto! Pretože v tomto rozhodnutí dostáva, čo nikto z ľudí v prirodzenosti starého Adama a na jej základe nepochopí: Totiž, že v stotožnení sa s mojím pozvaním: “Poďte ku mne všetci, ktorí ste preťažení…” a s mojím Slovom sa v nich udeje div moci Ducha Svätého a na Jeho základe aj skutočná, Božia premena “mŕtveho syna” na “živého”.

Tu sa začína radosť z pravého vzťahu Otec-Syn a Syn-Otec. Začína sa tu tiež skutočná Hostina domova, Obecenstvo viery a Pánovho stola, a začína sa tu aj vyznávačské stretnutie: “Tento môj syn bol mŕtvy a ožil. Bol stratený a našiel sa.” (Lukáš 15,24). “A začali sa veseliť.”

Na základe toho môžeme spolu so žalmistom v tejto chvíli svedčiť aj my: “Poďte a čujte, všetci bohabojní, nech vám rozpoviem, čo mi urobil! K Nemu som volal ústami a na jazyku som mal chválospev. Keby som nevidel vo svojom srdci neprávosť, Pán by ma nevyslyšal. Ale Boh počul, povšimol si hlas mojej modlitby. Požehnaný Boh, ktorý neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoju milosť!” (Žalm 66,16-20).

Keď však hovorí o novej zmluve, vyhlasuje prvú za zastaralú. A čo je zastaralé a prežilo sa, je blízke zániku. (List Židom 8,13)

Kresťan dnes potrebuje stále znovu a znovu piť! Musíme o tom denne hovoriť! Opäť a opäť! A to v zmysle: Tu je živá voda! Potrebuješ tú vlahu? Potrebuješ je neodkladne? Potrebuješ aj vôňu zrna, rozomletého na múku? Potrebuje zároveň aj oheň pece, ktorým je múka spracovaná na vôňu Kristovu? Oheň biedy! Pec súženia! Pýtam sa ťa, milý kresťan: Akým si zrnom? Rozomletým? Potom sa nemusíš držať v prvom rade katechizmu, ale nápisu Ducha vo svojom srdci! Potom tvoje srdce beží vždy najprv k Písmu a ku každému hlbokému katechizmu ako k studni! Ježiš sedí pri studni Jákobovej a pýta sa: Si ešte Jákobom u Lábana, si v cirkvi otrokom mŕtvej litery, alebo si už Izraelom, ktorý vraví: V mojom prípade bojuje Boh? Áno, Boh je s nami, a Jeho boj je dokonaný. Immanuel! To je naše kresťanstvo. Boh je s nami, ale ako? V Kristu! Keď si v Kristu, je Boh s tebou! Potrebuješ piť Kristovu krv a jesť Jeho chlieb! Z pece Jeho biedy, z ohňa Jeho utrpenia na kríži. To je tvoj pravý nápoj a pravý pokrm. Ale kde a kedy ho máme piť a jesť? A ako? V súžení, aké prežíval Noe, staviteľ korábu-Archy, a v súžení, aké prežíval Lót, keď v Sodome prezrel: v súžení, ktoré ho zasiahlo v hriechoch mnohých! Niesol si už duchovné súženie svojho brata? Svojej sestry? Najprv – svojho syna a svojej dcéry, i svojej manželky? Pretože kto sa nestará o domácich viery, je horší ako neveriaci! Ako to teda vyzerá každý večer v tvojej rodine? Ste prichystaní odísť s Pánom každý večer, a to v okamihu, keď na tento triumfálny odchod zavelia Boží anjeli? Máte na stole každý večer víno utrpenia, chlieb pravdy, horké byliny kríža, a máte poruke aj palicu? Ste dobre vystrojení na odchod z tejto cudziny do domoviny svojho Pána, kde vám už pripravil miesto? Ak máte Božie zákony vložené do mysle, nezaoberáte sa denne ničím iným viac, než Ježišom Kristom a Jeho výnimočným pozvaním! Stále tú pozvánku držíte v ruke a mnohokrát počas dňa si ju zo všetkých strán obzeráte. To je Božie Slovo. To je evanjelium. To je skutočné prežívanie Jeho pravdy a moci! To je Božia pozvánka! Držal si ju v ruke aj dnes, a túžiš ju držať v ruke aj zajtra?

Riešenie je v Jóbovi. Riešenie je paradoxne tam, kde ho takmer nikto nevidí a kde ho takmer každý odmieta. Sadni si na zem a mlč. Mlč sedem dní a sedem nocí a začni strašne pre náhly nedostatok pluralitného a postmoderného života trpieť. Trp pre stratu mozaiky svojho života! Trp! A zadívaj sa na jediného Boha a začuj: “Veď bláznivý je môj ľud, nepoznáva ma.” (Jeremiáš 4,22). Poznať svet, precestovať krajiny, poznať možnosti ako žiť a nepoznať Boha – či jestvuje bláznivejší spôsob života, než je práve tento? Než aký si zvolil človek 21.storočia? Pravdaže, mnohí pochopili, čo je bláznivé, a na bláznovstvo odpovedajú jeho rubom: grafitti, performance, to sú možností ľudí spomedzi poľných ciest, plotov a rohov ulíc, ako na steny svojho verejne odkrytého srdca a na steny bláznivých budov ľudskej pýchy zverejniť svoje osobné výkriky bolesti, bez toho, aby otvorili ústa. Veď kto dnes už počúva človeka, ktorého ťažia prahlbiny jeho bytia?

Počúvajú ho, napodiv, tí, ktorí hrajú na uliciach svoju drámu rovnako ako Jóbovi priatelia, kým ešte nezačali cez svoje ústa chŕliť znôšku eklektickej múdrosti. Kým Jóba chápali a tak sa stávali živým obrazom smrti a nemej hrôzy: to je zmysel performance, nekultúrnej kultúry tohto veku. Pouličná provokácia, keď človek urobí zo seba odpad ľudstva a prezentuje ho medzi ľuďmi s mobilmi pri uchu, ktorí sú rýchlejší, než ich vlastné slová a tie sú rýchlejšie, než ich myšlienky, ktorých vlastne v čase internetovej kultúry už niet. “Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Ó, steny môjho srdca!” (Jeremiáš 4,19). Jeremiáš bol prorok a takého človeka, akého stretávaš ty dnes, videl. Prežil jeho stratenosť i masovo prezentovanú samotu. Zakúsil šialenstvo jeho prázdneho srdca, plného karnevalových čačiek. Hruď moja, hruď moja, bolesťou sa zvíjam! Sadni si s Jóbom na zem, milý brat a milá sestra, a sedem dní a sedem nocí vedľa neho mlč, lebo jeho bolesť je veľmi veľká. A potom o tom mlčaní podaj správu. Bude to pre celý svet informácia, a to dobrá, že kresťania na svete ešte žijú. A bude to ďalej informácia, že chrámy ľudských múdrosti sú už zborené, hoci navonok ešte stoja. Nezostane z nich však napokon ani kameň na kameni. Vidíme to už?

Vidia to kresťania, ktorí sa narodili z vody a z Ducha? Chodia takí kresťania denne osobne k Ježišovi Kristovi na dnešný vrch Olivetský, aby sa Ho v dôverných modlitbách pýtali: Pane, čo sa to vlastne dnes okolo nás i v nás deje? A počujú takí kresťania odpoveď: “Hľaďte, aby vás nikto nezviedol?!” (Matúš 24,4). Ale kto by nás mohol zviesť – a ako? Či azda tí, ktorí už v tomto čase prichádzajú do našich domov v podobe letákov, pozvánok, i obálok s firemnými značkami a ktorí bohorovne tvrdia: Ja som tvoja spása, človek!? Ja som tvoja firma a tvoje náboženstvo, ja som tvoja záchrana, ja som tvoj cieľ života!? A potom prichádzajú v baránčom rúchu ďalší a ďalší a v neuveriteľnom tempe volajú: Ja som s tebou! Ja, tvoja spása! Rozumieš tomu, kresťan? Chápeš, že už “povstal národ proti národu…a že (sú) miestami zemetrasenia?” (Matúš 24,7). “Vtedy vás budú sužovať, budú vás vraždiť a všetky národy budú vás nenávidieť pre moje meno.” (Matúš 24,9). Hľadajte preto práve vy, kresťania, ktorí ste sa narodili z vody a z Ducha, svojho sužovaného človeka! Svojho Jóba! Sadnite si k nemu na zem bez slova a mlčte s ním sedem dní a sedem nocí! A vtedy prežijete aj vy súženie, aké ste ešte nepoznali! Prežijete súženie preto, lebo ste sa opovážili spomaliť čas do jeho pôvodnej rýchlosti. Prežijete súženie, pretože sa vrátite do poriadku svojho Stvoriteľa a do Božieho plánu s človekom, ktorý nám Boh Otec zjavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi na kríži. Iba na ňom môže nastať obrat a obnova času a časov! Iba na tom kríži možno spoznať, v Kristu ukrižovanom a vzkriesenom, čo znamená mlčať pri pravom Jóbovi. Pri Ježišovi Kristovi na vrchu Olivetskom. A čo môže napokon pre človeka znamenať, ak Ježišovi, ukrižovanému za celé ľudstvo, dá napokon ako Prvému a Poslednému Slovo, aby k nemu prehovoril. Aby prehovoril ku mne a k tebe.

Uzavriem s nimi zmluvu o pokoji, bude to pre nich večná zmluva. Usadím a rozmnožím ich a naveky dám svoju svätyňu do ich stredu. (Ezechiel 37,26)

Čo je najväčšie? Čo má najväčšiu hodnotu? Každý na tú otázku odpovedá inak. Kráľova dcéra v jednej z rozprávok povedala: Soľ! A my? Aj my povieme: Soľ sveta? A jeho svetlo? Pre koho je dnes dôležitá “soľ sveta”, učeník Ježiša Krista na ceste, na ktorej cíti pod nohami každú nerovnosť zeme?

Svet sa voči takej “soli sveta” búri. A búri sa tak, ako sa vzbúril voči takej reči a takému vrcholu hodnôt aj kráľ pozemskej ríše. Soľ sveta! Áno, učeník a posol Ježiša Krista je pre svet najväčšou hodnotou – ale svet ju nevidí. Napriek tomu my, ktorí sme sa poslami stali, stále nanovo prinášame vzbúreným ľudským srdciam zmluvu o pokoji. Na televíznych obrazovkách podpisujú štátnici zmluvy na vzácne listy papiera, my ich však hovoríme v obyčajných domoch. Na uliciach a námestiach. Na rohoch ulíc. Nesmieme ich však nikomu odovzdávať násilne a krikľúnsky. Nesmieme z tej zmluvy robiť program kostolov. Program! Nesmieme sa pritom pripodobňovať svetu a stisk ruky, znamenie zmluvy, zneužívať spolu s lacnými objatiami.

Čo teda smieme a máme? Niesť zmluvu o pokoji tak, ako ju niesli anjeli pastierom na nočnom poli: “Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj, ľuďom dobrá vôľa! (Lukáš 2,14)” To by sme však museli byť najprv takýmito uctievačmi Boha my. Najprv my sa musíme stať ľuďmi, ktorí majú dobrú vôľu! Je to ťažké? Majú ju všetci služobníci Boží? Majú ju tí, ktorí pochopili, že zmluva o pokoji sa neodovzdáva v prvom rade z kazateľníc kostolov a spoza stola úradu. Ona sa totiž odovzdáva v inom čase a inak: Tam, kde je prijímaná na kolenách s krvácajúcim srdcom. Zmluvu o Božom pokoji odovzdávame v pravde vtedy, keď ju v pravde, s roztrhnutým srdcom, prijímame. Keď je uprostred nášho života živý príkaz svätého Boha, a to najprv smerom k nám, Jeho poslom! Otázka preto znie: Máš čas na roztrhnutie svojho srdca? Aby si naň mal čas, nesmieš sa pripodobniť nikdy svetu. Nesmieš tú zmluvu nikdy odovzdávať ako lacný nedeľný program.

…tí boli Abrámovými zmluvnými spojencami. (1 Mojžišova 14,13)

Máme jediného zmluvného spojenca. Krista. Jeho ukrižované a vzkriesené telo nám vyšlo v ústrety. Telo? On, živý. Sme ako učeníci, ktorí sa vracajú z Jeruzalema do Emauz. Sklamaní. Nič sa nám nedarí a nevychádza tak, ako sme si predstavovali. Zhovárame sa cestou. Unavení, zbití nepriazňou okolností. Mŕtvym stavom sveta, a v prvom rade: mŕtvym, či zmŕtveným stavom vlastných sŕdc?

Ktosi ich prebúdza, ba už prebudil: prečo teda netlčú vášňou za Ježišom Kristom, ktorý na tretí deň vstal z mŕtvych? Pretože nikde, v ničom, v nijakej situácii svojho života Ho nevidíme? Nenavštívil už neraz náš deň? Nevošiel do nášho času a domu? Tak prečo toľká malomyseľnosť? A tu sa k nám pripája sám Pán. On, náš hlavný a jediný zmluvný spojenec. V Ňom však máme mnoho zmluvných spojencov! Každého, koho nám chce podarovať. Vtedy a tak, ako On chce. Všetko vám patrí! Všetko je vaše! Choďte a čiňte mi učeníkmi všetky kráľovstvá sveta. Každý kút zeme a každé kráľovstvo je vaše. Podniky, ústavy, školy, nemocnice. Väznice, športové haly, divadlá. Kostoly, hrady, zámky, všetko je vaše! Choďte teda! Pán Ježiš nám poslal svojho Ducha. Nie sme sami a nežijeme vo svojej moci. Máme zmluvného spojenca, ktorý nám dal moc nad každou silou nepriateľa. A zdravie? Psychická vyrovnanosť? Schopnosť hovoriť, pozdvihovať slabých a ďalej a ďalej kráčať v sile Kristovho chleba a vína? To môžeme? Je nám to dané?

Áno! Môžeme všetko, pretože sme v zmluve s Prítomným. On ide pred nami, a my aj dnes môžeme počuť Jeho prítomné zasľúbenie: “Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa, keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, lebo ja Hospodin som tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj Spasiteľ.” (Izaiáš 43,2-3). On nepovedal, že nepôjdeme cez dravé vody. On nepovedal, že nepôjdeme cez spaľujúci oheň. On nepovedal, že nás nebude chcieť strhnúť do priepasti pasca lovca. On nepovedal, že sa nás nepokúsi zraziť na kolená zhubný mor. On nepovedal, že nás nebude chcieť ovládnuť nočný strach. On nepovedal, že na nás nebude namierená strela, ktorá z mnohých strán poletí práve na nás. On nepovedal, že nás nebude desiť mor, čo sa vlečie v mrákote. On nepovedal, že nás nebude zvierať nákaza, čo na poludnie pustoší. Ale On povedal: Pretože si už v mojej zmluve, pretože už “prebývaš v mojej skrýši”, môžeš vedieť a počuť: Ja, večný Boh, som tvoje útočište a tvoj hrad! Moja vernosť v Zmluve mojej krvi je tvojím “štítom a pavézou”. Moja vernosť, vyznávanie a vyznanie, ktoré som ti daroval, a s ktorým denne prejdeš každou nástrahou. Znie: “Ježiš Kristus je Pán!”