Skúša hrať na klavíri  melódiu, ktorú sa naučil ešte v detstve. Pridáva k nej improvizácie. Skladbu sa mu nedarí zahrať, ale nie je nespokojný. Baví ho to. Prečo?

Túto otázku som položil svojmu priateľovi v jeho byte, do ktorého sa nedávno nasťahoval. Bol som v ňom jeho prvým hosťom. Začínal sa náš prvý rozhovor – nová reč v novom byte! Nové pohyby, gestá, polohy. Všetko je tu nové – kým si človek zvykne, usmial sa môj priateľ Peter a uspokojene si sadol na gauč blízko operadla. Ja som sedel v sofe oproti. Pili sme čaj.

„Vieš,“ zrazu zvážnel, „je tu jeden príbeh! Príbeh človeka, ktorého nepoznáš. Môžem ti ho vyrozprávať?“

V skutočnosti je to jednoduchá záležitosť. O nič nešlo! Iba: istému mužovi istá žena povedala: Chcela som iného človeka, nie takého, akého tu vidím! Aj on jej chcel okamžite odvrknúť: “ Buď iná a budem iný aj ja!“, ale…

V poslednom okamihu si to rozmysel. Ešte v ten deň sa zbalil. Navždy od nej odišiel.

„A to je všetko,“ povedal Peter vážnym hlasom.

„Hm,“ usmial som sa. „To sa dá? Len tak odísť? V priebehu okamihu?“

„Vieš, čo napísal v určitom období Pavol. Robím čo nechcem, nie to, čo chcem. Rimanom 7. kapitola,“ dodal Peter.

„Čo ten muž vlastne chcel?“ spýtal som sa.

„Dokonalú ženu…“

„A ona?“

„Dokonalého muža…“ povedal.

Potom stál pri okne, obrátený ku mne chrbtom.

Pôvodne som si za klavír sadnúť nechcel. Ale aj ja som poznal akúsi melódiu z mladosti, po ktorej sa mi cnelo. Začal som ju vybrnkávať. Občas som sa pomýlil, ale zavše som sa k niektorému zo správnych tónov predsa len vrátil, takže melódia sa mi nikdy nestratila.

„V tomto dome sa dá žiť,“ povedal Peter a obrátil sa.

„Nehral som, čo som chcel!“ ospravedlnil som sa.

„Bolo to nové! Úplne nové! A… krásne! To nemalo chybu!“ povedal Peter a…

A ja som tým slovám veril.

„Povedz mi,“ spýtal sa potom, „odkiaľ sa vzala tá melódia medzi tými tónmi?“

„Je to medzi nebom a zemou,“ pokrčil som plecom.

Z Petrovej postavy čosi žiarilo.

Odvaha žiť.

Tá mladá žena je jednoduchá. Nosí zvyčajne šaty v tvare vreca, je to však pekné a zaujímavé vrece, prepásané pásom. Má zvyčajne belasú farbu.

V tvári sa jej zračí „čin“. Práca. Niektoré myšlienky sa nám v očiach strácajú, iné vidíme aj v našich rukách. Jej myšlienky bolo vidno aj v končekoch jej prstov. Keď mi pripravovala čaj, vedel som, že v tom boli stopy slov a komunikácie. Sú ľudia, ktorí všetko robia s láskou. Vedome pre Boha a vedome pre iného človeka. Iba formulácia takého stavu srdca je nedostatočná, pretože nestačí, keď o človeku hovoríme, ale keď s ním žijeme tak, že sa aj svojimi rukami a prstami dotýkame spoločného diela.

Moje ruky učí boju, prsty vojne, čítame v jednom zo žalmov. Aká je to vojna – ak hovoríme o prstoch? Dospieť k najnežnejšiemu slovu a k najnežnejšiemu dotyku je najťažšie. Kto sa o to pokúša? Takých ľudí vidíme radi, pretože to nerobia profesionálne a teatrálne. Vyplýva to z ich spôsobu života v každej akcii – aj v tej najjednoduchšej.

Položila teda na môj stolík šálku s čajom a ja som doň vsypal cukor z hygienického vrecúška.

Na jej tvári sa „niečo zračilo“. Sedela oproti mne v belasých šatách v tvare vreca, na krku mala biele korálky. Často sa s ľuďmi zhováram o slovách, ktoré v ich prítomnosti vnímam, a tak aj teraz som jej povedal: „Niečo sa ti na tvári zračí...“

„Leží mi na srdci príbeh,“ odpovedala mi takým spôsobom, akým som sa k nej ozval.

„Nechcem byť indiskrétny,“ povedal som.

„Ten príbeh leží pred celým svetom…nemôžeš byť preto indiskrétny, ak sa ma opýtaš, čo sa stalo. Ale ty vieš, že ak sa ma na to spýtaš, staneš sa účastníkom toho príbehu práve tak, ako som ním teraz ja. Rozmysli si teda, či svoju zvedavosť potlačíš, a budeš od problému, v ktorom sa nachádzam, slobodný, alebo sa zaň staneš rovnako zodpovedným, ako som zodpovedná ja… Ale nielen ja,“ dodala.

„Pozri sa…som obyčajný človek. Ale nechcem žiť mimo tvojho života,“ dvihol som ruku na znak ochoty bojovať za spravodlivú vec. „Ak si v rozvodnenej rieke a topíš sa, skúsim do nej vojsť a… Potom uvidím, čo budem môcť urobiť.“

„Môj muž, ten človek, ktorý sa so mnou rozviedol, ma teraz znásilňuje slovami. Ohovára ma. Ničí moju povesť. Zavádza ľudí. Robí zmätok vo vzťahoch, ktoré som si tak dlho poctivo budovala… V tom sa topím,“ povedala.

„Prepustím ho zo zamestnania,“ povedal som.

„Prečo?“ spýtala sa zaskočene.

„Pretože u mňa môžu pracovať v prvom rade ľudia, nie profesionáli,“ povedal som jednoducho.

Odchádzal som z jej bytu so svojím tieňom – na každom našom rozhodnutí totiž leží vždy aj tieň rizika. Veď všetci sme len ľudia.

Komu však poznanie tohto faktu naozaj pomáha?

Tým, ktorí napriamujú svoje tváre pred druhým človekom v plnom obsahu milosti, v ktorej je konštruktívny súd, nie v prázdnej forme zákona, v ktorom je iba súdenie.

Dotkol som sa jej prstov, ona sa dotkla mojich.

Odchádzal som?

Iba za mnou hľadela?

Rozpovedal som sebe i jej krátky príbeh o stretnutí dvoch ľudí, a ktovie – možno o stretnutí troch…

To všetko sa v príhodnom čase vyjaví v svetle pravdy, ktorá sa v ten deň zračila aj z jej tváre.

Čistý tón trúbky. Ten chlapec však dohral…

Bol nešťastný z toho, že ako hudobník sa v dnešných časoch neuživí.

Sedel v modrom plátenom župane na lavičke blízko dverí svojej izby v psychiatrickej liečebni sám, čakal ma, oddelený od všetkých. Od otca, od matky, od priateľov…aj od samého seba. Niečo podobné zaznelo v jednom z Antonioniho filmov: „Čakali na svoju dušu“, pretože ju predstihli.

Kto? Géniovia? Veľkí umelci? Múdri muži „tohto veku“, tejto hriešnej doby?

Nikto tu nemal čisté oči. Chodba bola preplnená pacientmi, ktorým ktosi zmútil pohľad. Do minulosti sa vrátiť nemohli, v prítomnosti nežili a budúcnosť? Tú navždy stratili…

Zrazu žili iba v tele. Duša sa im premenila na sádrovú hmotu, v ktorej videli iba odtlačky prstov rôznych odborníkov – lekárov, psychiatrov a mnohých ďalších pozemských radcov. Navštívil však toho mladého muža – toho Tomáša – filozof? Sociológ? Alebo biológ? Navštívil ho fyzik, ktorý v televízii tak často hovorí o evolúcii a o živote „prvej bunky“?

Stál som s Tomášom na „moste medzi tónmi“, ktoré nikdy nezahral, ale ktoré zahrať „ešte stále túži“. Sadli sme si v areáli nemocnice pod vysoké tuje k Božiemu jazeru, ktoré na nás v odbleskoch Božej slávy zažiarilo z Písma. Čítal som mu tieto verše: „Poučím ťa a ukážem ti cestu, ktorou máš kráčať. Poradím ti a budem ťa mať na očiach.“ (Žalm 32,8).

Rodila sa z toho melódia…

Zrazu však v mojej blízkosti čosi prudko vyletelo do povetria. Výbuch, ostré plamene, otrasy tela a tváre!

„Z čoho máš strach?“ spýtal som sa ho.

Dostal sa medzi šum mnohých hlasov. Nemohol už nič pokojne počúvať, bol zmätený, tie hlasy mu chceli „prekryť tiché Božie Slovo“. Pochopil to? Vydrží?

Vložil si tvár do rúk, nechcel viac nič počuť!

Odmietol ma? To nie… Iba bezprizorne odchádzal.

Vyčistil som si okuliare hygienickou vreckovkou. Opäť som si ich nasadil na tvár. Používam ich iba vtedy, keď niektorú z tvárí, ktoré mám stretnúť, môžem vinou svojich slabých očí minúť. A to nechcem…

Kráčal som v rozopnutom plášti s taškou v ruke domov, v duchu som sa modlil.

Bože môj, pomôž, aby si ten mladý muž zajtra závoj Tvojho Slova, Tvojho svetla a Tvojej milosti v prudkých víchroch náhleho nepokoja už z tváre nestrhával…

V tej chvíli som začul: Nájde ma človek, ktorý prestane čakať návrat svojej starej, stratenej duše.

Rozhlas vysielal jeho hru.  Zapol si rádio. Objavil sa pred ním nový svet, ktorý postupne poznával, do ktorého sa vžíval. Zbližoval sa v ňom postupne so všetkými postavami. Ako videl v tej chvíli sám seba? Ako „tvorcu“?

Nie. On počúval „ľudské tváre v hlasoch, ktoré ho prekvapovali“. Živé osoby, živí herci, ľudia, ktorých nikdy nevidel, sa teraz zúčastňovali na tvorbe jeho myšlienok, predstáv, názorov, živí ľudia vstupovali teraz do sveta jeho myslenia a žili v ňom „svoj vlastný autentický príbeh“. To bolo pre neho napínavé a vzrušujúce. Nie dej hry. Dej hry poznal – dej hry a jeho vyústenie predsa sám napísal. Nenapísal však vnútorné vyústenie všetkých myšlienok, citov, nenapísal všetky možné dôrazy slov a ich spojení… a teraz videl, čo medzi nimi priebežne objavovali a nachádzali iní ľudia. Koľko prázdnych miest, ktoré on nedokázal zaplniť, medzi slovami, ktoré písal úprimne, ešte bolo!

Sám si niektoré repliky, ktoré v hre herci vyslovili, zopakoval pri rádiu vlastnými ústami – akoby viedol s hercami cez stenu času a tiež cez stenu mechanického prístroja nový dialóg. A v hercoch zrazu videl svojich známych, priateľov i nepriateľov, a tiež mnohé ďalšie situácie a mikropríbehy, ktoré v hre nedokázal zachytiť, ba niektoré ani len naznačiť. Odvíjal sa pred ním zrazu celý vesmír ľudského bytia, celý vesmír túžob človeka, jeho mnohých radostí i nejedného žiaľu. Ako to skončí? Čo s tou hrou urobil dramaturg, režisér, technici, zvukári, čo s ňou urobil hudobný redaktor – a čo s ňou urobia mnohí poslucháči? A čo by s ňou, ak by sme ešte žili v minulom režime, urobil nejaký „cenzor“?

Zrazu videl viať nad akýmsi svetom zástavu. Bola to americká vlajka? Alebo ruská? Či nemecká? Francúzska, portugalská…? Bola to vlajka Európskej únie? Nie. Postupne rozpoznával písmená, ktoré niesla na svojej ploche ako odkaz pre celý svet. Prečítal ich: „Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!“ (Marek 1,15). -  „Tak zmýšľajte medzi sebou ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobným sa stal ľuďom a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi aj na zemi aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ (List Filipským 2, 5-11). – „Tvoje sú nebesá a Tvoja je i zem, svet i jeho náplň; Ty si ich založil; sever i juh Ty si stvoril, Tábor i Chermón Tvojmu menu plesajú. Máš mocnú pravicu, silná je Tvoja ruka, vyvýšená Tvoja pravica. Spravodlivosť a právo sú základom Tvojho trónu, milosť a vernosť Ťa predchádzajú. Blahoslavený ľud, čo pozná plesanie, ó Hospodine. Kráčajú v svetle Tvojej tváre, jasajú celý deň v Tvojom mene a Tvojou spravodlivosťou sú zveličení. Lebo Ty si okrasou ich sily a Tvoja blahovôľa vyvyšuje náš roh. Lebo štít náš patrí Hospodinu a svätému Izraela náš kráľ.“ (Žalm 89,12-19).

Viala pred ním Božia zástava s menom Ježiša Krista. Počul hymnu Jeho vyvýšenia…

Patrila všetkým, ktorí boli práve chudobní v duchu. Patrila všetkým, ktorí boli práve žalostiaci. Patrila všetkým krotkým.  Patrila všetkým, ktorí boli hladní a smädní po spravodlivosti.  Patrila všetkým milosrdným. Patrila všetkým, ktorí tvorili pokoj. Patrila všetkým prenasledovaným pre spravodlivosť…

Lebo ich je kráľovstvo nebeské.

Ten človek sa zo srdca zabával. Ešte netušil, že manželka mu už „prišla na jeho milenku“. O chvíľku ho postihne infarkt a politik zomrie. Keď príde lekár, bude neskoro. Skonštatuje už len jeho smrť.

Začnime teda popis jeho posledných minút.

Politik po odchode hostí, s ktorými sa spolu so svojou manželkou zabával, vracia do obývačky, zaliatej slnkom a pomaly zo svojho pohára dopije zvyšok kvalitného vína. Dofajčí ešte poslednú cigaretu – v kresle, v ktorom sa mu pred televíznou obrazovkou vždy tak dobre sedelo…

Potom zavolá smerom k manželke, ktorá v kuchyni umýva prvé tanieriky po konzumácii torty: „Niečo pre teba mám!“ Manželka zastaví v kuchyni prúd vody a vojde s rukami v utierke do obývačky. Kým si utiera mokré ruky, jej manžel, významný politik, rozbaľuje s úsmevom akúsi škatuľku.

„Máme výročie svadby?“ opýta sa manželka. – „Áno,“ povie manžel s širokým úsmevom v tvári. „Máme výročie svadby!“

Vtedy povie manželka vety, ktoré bude neskôr možno ľutovať. „Život a smrť sa niekedy stretnú v jednom vrcholnom bode. Čo zvíťazí?“

„Odkedy filozofuješ?“ opýta sa jej manžel.

Ona v tej chvíli vysloví smrtiacu otázku: „A ty máš odkedy milenku?“

Lekár, ktorý v rýchlej ambulancii prvej pomoci dorazil spolu s ošetrovateľom na miesto činu už o necelých desať minút, zapísal po obhliadke tela všetko, čo bolo nevyhnutné. O chvíľku príde pohrebná služba.

Tá žena zrazu nevedela, aké telegramy rodine a priateľom i známym pošle. Skutočne, ona zrazu nevedela, čo komukoľvek z blízkych i vzdialených ľudí v budúcnosti v súvislosti s týmto prípadom povie!

V budúcnosti, ktorá sa naozaj stala prítomnosťou?

„Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu.“ (Kazateľ 12,1).

„Aj piesne budú znieť tlmene.“ (Kazateľ 12, 4nn).

Rozprával som sa s hudobníkom v prázdnej koncertnej sále. Povedal, že to bol „nemožný koncert a on sa z neho len tak ľahko nespamätá“.

Opýtal som sa, či je šťastný. Tá banálna otázka ho prekvapila. Zopakoval to slovo. „Šťastný?“ – „Áno,“ potvrdil som s úsmevom otázku. „Ste šťastný?“

Povedal, že všetko, čo robí, robí s najlepším vedomím a svedomím.

„…ale na toto ste sa zrejme nepýtali?“ pozrel mi tiež s úsmevom do tváre.

Pripravil som si mikrofón, ako televízny redaktor som chcel mať tento rozhovor čo najskôr za sebou, potom som však uvážil, že môžem pokračovať inak. „Povedzte mi,“ opýtal som sa, keď som mikrofón odovzdal zvukárovi a keď televízny štáb odišiel, „čo to pre vás znamená, keď v profesionálnej oblasti zažijete úplné fiasko?“

„Človek chce byť viditeľný,“ povedal. „Aj svojou prácou. Ba najmä svojou prácou. A v tom je problém,“ uznal. „Práve teraz sme svedkami mnohých tragédií. Ľudia kvôli strate zamestnania strácajú životné istoty a potom… neváhajú vystrieľať vlastnú rodinu…“

„To však nie je problém zviditeľnenia a ústupu z pozícií úspechu, ale obava o prežitie,“ namietal som.

„Viete,“ zamyslel sa, „človek v určitom období života predsa len skúma, či to, čo robí, robiť chcel, prípadne, či dokáže svoje dielo, svoju prácu, svoje poslanie a svoj zmysel života uniesť. Inak vám na to odpovedať neviem.“

„Ale prečo si začne človek zúfať? Kedy? V akej situácii?“ nechcel som tú tému uzavrieť.

„Možno preto, že je sklamaný, do akých súradníc sa dostal. Do akého ťahu, smeru. Do akej štruktúry života. Viete, čo tým myslím? Človek zrazu skúma, či to, čo si povedzme v mladosti zvolil, nebola vlastne iba ohnivá pec, ktorá ho mala spáliť. Či nerobil a nežil iba pre márnosť. Iba pre to, čo nemá stálu a dlhú životnosť. Dúfal v niečo, čo sa zrazu zrútilo…“

Keď sme vstali, cestou z prázdnej koncertnej siene mi ešte povedal: „Ak skončia všetky vaše pozemské piesne – máme ešte nejakú nebeskú? Pretože ak nie, je každé zúfalstvo každého človeka vo chvíli, ako je táto,“ ukázal na prázdnu koncertnú sieň, „vlastne pochopiteľné…“

Potom mi podal ruku a povedal: „Ďakujem. Pomohli ste mi…“

Umlčali ho. Povedali: „Ty tu nebudeš nič hovoriť…“

V zamestnaní bol zavretý do neviditeľnej klietky. Pracovný stôl, telefón, spisy, šanóny, pero. Občas si začal aspoň pískať, ale keď naň kolegyňa prísne zazrela, prestal…

„Ako ste na tom?“ opýtal sa šéf žoviálne. Každý vedel, že nechce vedieť, ako sú na tom osobne, ale ako sú na tom úradne, pracovne, otrocky, ale – v svetlách firmy.

Jedného dňa muž, zavretý do klietky, napísal na papier fixkou verš z Biblie. Znel: „Spievajte Hospodinu novú pieseň!“ Ten papier si potom oprel o kalendár – chcel ho mať denne pred očami.

„Dobre,“ povedal jeho šéf po čase. „Ale ako sa to dá? Poď, prídeš mi to povedať do mojej kancelárie!“

Poď! A: Prídeš! Keď ja ťa volám, tvoja budúcnosť je istá…

„Čo tým chceš povedať?“ opýtalo sa šéf.

„Povedal si „Poď!“ a povedal si: „Prídeš!“ Si šéf, pokračoval muž vo vysvetľovaní. „Kto by ti v tom, aby som do tvojej kancelárie teraz neprišiel, mohol zabrániť?“

„Nikto,“ prikývol šéf.

„Mám ešte jedného šéfa,“ povedal muž. „Aj ten mi každý deň vraví: Poď! A: Prídeš! A tak idem a som tam, kde chce, aby som bol… Preto spievam Hospodinu novú pieseň!“ usmial sa muž.

„Dobre, choď…“ povedal šéf po krátkom premýšľaní.

Muž sa vrátil do svojej klietky, do svojej kancelárie, ku svojmu stolu.

A steny klietky tam už neboli.

Ján B. sa chcel rozprávať s profesorom o dôsledkoch a stave jeho poníženia. Prišiel za ním na psychiatrické oddelenie v deň, keď ho prepustili. Profesor ho  už ticho a vzorne čakal. Sedel na lavičke, vedľa pravej i ľavej nohy mal tašku a v nej veľmi dôsledne uložené bežné veci.

Komisia, ktorá mala na psychiatrickom oddelení, ale aj v meste v rôznych úradoch poníženie profesora na starosti, nakoniec „vec poníženia uzavrela akýmsi odborným posudkom“, ktorý nikomu nič nehovoril a ktorý bolo možné hneď v areáli psychiatrie zahodiť do odpadkového koša.

Skôr, než profesor z lavičky vstal, povedal Jánovi B. zvláštnu vetu: „Dajte mi, prosím, chvíľku času…“ Ján B. sa usmial. Prisadol si k profesorovi na lavičku a dôverne mu položil ruku na jeho skrehnuté prsty. Profesor od dnešného dňa dostane vždy toľko času, koľko bude potrebovať!

Sedeli v aute, trochu pršalo a profesor videl bežať areálom nemocnice psa, ktorý v skutočnosti obiehal vo veľkých oblúkoch svoju šéfku. V smutných očiach profesora zaznela odpoveď, ktorú ústa nevyslovili: „Ja nie som zviera! Som človek! Nikdy… Nikdy som nebol zvieraťom!“

Keď pred veľkým domom Jána B. profesor vystúpil z auta, všetci susedia videli, že je to „citlivý človek“. Uvážlivo ho – už z úcty k Jánovi B. – pozdravili.

Na stole v rozľahlej pracovni bola hŕba papierov. Profesor vedel, kde sa nachádza. V dome spisovateľa? „Nie,“ povedal Ján B. prekvapujúco. „Som iba muž, ktorý píše listy. Známym i neznámym, blízkym i vzdialeným… Tak som sa k vám vlastne dostal! Moji priatelia mi napísali, že potrebujete pomoc. Odteraz každé ráno nájdete na svojom stole obálku a v nej…list pre vás! Potom… Ak budete mať vôľu, sa môžeme ľubovoľne dlho a kedykoľvek zhovárať,“ povedal Ján B. s úsmevom.

Bol podvečer a Ján B. čítal vo svojom obľúbenom kresle vyčlenený úryvok textu z vybranej Knihy kníh, z Biblie (Matúš 5, 3-11, Blahoslavenstvá). Potom Knihu kníh zavrel a šiel si sadnúť k starnúcemu mužovi do jeho súkromia – teraz patrilo naozaj iba profesorovi.

Obaja hľadeli pokojne na tvár toho druhého. Obaja si dali tento vnútorný, slobodný súhlas. Obaja mali ľudskú tvár, ktorá bola priamo a bez akýchkoľvek prekážok spojená s akýmsi zvláštnym, tichým srdcom.

Emil G. chce všetkému naozaj rozumieť. Ale je to ťažké. Seminárom už málokto dôveruje. Z každého systému ho bolí hlava. Zdôveril sa s tým „obyčajnému človeku v staničnej reštaurácii“, kam občas zašiel na večeru, pretože rád pozoroval ľudí, ktorí cestujú. Ktorí sa premiestňujú v priestore. Ktorí naháňajú čas, aby potom „zakotvili v zbytočnom prístave“.

Obyčajný človek mu povedal, že on, Michal Markuš, nevidí vesmír, ale obyčajné nebo a na nebi niekedy niečo, o čom, sa nepíše v žiadnych knihách, ale „to niečo existuje ako jeho osobná a pritom výsostne objektívna a reálna pravda. Je to fakt jeho citu, srdca, oči, myšlienok. „Ako vravím,“ usmial sa obyčajný človek, „je to môj fakt faktov…“

Emil G. potom videl obyčajného človeka v celku jeho postavy – obyčajný človek Michal Markuš odchádzal s kufrom ku svojmu vlaku. Emil G. mu závidel.

Pri vedľajšom stolíku Emil G. zazrel ľudí, ktorí sa zhovárali. Jeden počúval a druhý hovoril? Nie, naopak…. Všetci hovorili „všetko“ a nikto „nič“ nepočúval. Poriadok načúvania sa stratil! „Chýbajú nám autentické kostoly,“ pomyslel si Emil G. V tej chvíli sa mu zacnelo za detstvom, keď v kostole lietala mucha, svietilo slnko, vitrážové okná menili farbu svetla a pán farár hovoril “dôležité slová“. Vtedy si po prvý raz uvedomil, že slová v sebe obsahujú čosi, čo sa volá „pokojnou nedeľou s naplneným významom týždňa a času“.

„Kde sa na to hrabú semináre,“ pomyslel si Emil G. s nevôľou, dopil kávu a vstal.

Na zastávke električky premýšľal, o čom sa zhováral s obyčajným človekom. Napodiv o „čase neba“! V tej chvíli akoby začul zvláštny hlas a v ňom nevýslovne žiarivý odkaz: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lukáš 2,14).

Obzrel si vysoké stavby, ktoré ho v blízkosti železničnej stanice obklopovali. Svietili desiatkami okien.  „Ja som Cesta, Život, Pravda…“ pripomenul si verše, na ktoré sa ešte matne z detstva pamätal. Blížila sa električka, hrmot jej železných kolies  ho zrazu vyviedol z miery.

Nastúpil a jeho unavená tvár sa o chvíľu stala súčasťou jedného z okien elektrickej príšery. Emil G. sa díval na ubiehajúce mesto, Emil G. zo všetkých síl premýšľal, čo vlastne svojím pohľadom vidí.

Potom sa pousmial a vyslovil vetu, ktorá ho veľmi prekvapila: „Videl som obyčajného človeka.“

„Lebo ovocie svetla je vo všetkej dobrotivosti, spravodlivosti a pravde…“ (List Efezským 5,9).

Ten dom vyzeral ako biely obdĺžnik. Bola to moderná, funkcionalistická architektúra.

Lucia rozbalila darčekovú škatuľu, ktorú som im priniesol. Peter stál asi meter vzdialený od jej tváre a rúk, a zdalo sa, že je v rozpakoch. Lucia chvíľku premýšľala, potom pochopila… Klaun?

Vypálená hlina, oheň súženia, klobúčik, biele pozadie očí, červený nos, červené extrémne ústa, čierny kabátik…

Áno, klaun!

Lucia sa pozrela na Petra, váhala. Ako spracujú „darček klauna“? Ja som klaun? Niekto z nich? Je to náš príbeh?

Peter mi potom  začal vysvetľoval pri stolíku princípy filmu a audiovizuálnej kultúry. „Tvoj pohľad sa musí prispôsobovať variabilnému deju, to po prvé, ale ešte čomusi podstatnejšiemu… Rýchlej zmene! Pretože podstatou dnešného obrazu je rýchla zmena! Umenie op-artu, umenie klamu. Vravím, nič nesmie byť ani trochu statické – a ak to statické je, tak potom s tým musíme niečo urobiť, aby to také nebolo! Máš na obraze tisíc čiar – napríklad – a tie sa vlnia. Je to optický efekt! Ale účinný…“

Hľadel som mu do tváre, neuhol som. Rýchlo sa pohyboval – ruka s cigaretou, mimika, úsmev, gejzír slov a vodopád bezchybných – a navyše plynulých a úderných – myšlienok. To bol Peter.

Lucia sa znovu pozrela na prázdnu škatuľu s jej hĺbkou, či tam predsa len niečo, blízke klaunovmu naturelu, nezostalo. Totiž – nejaké zabudnuté básnické slovo, prípadne, zvyšky jeho pôvodnej tváre, hoci by to bola už len jeho „posmrtná maska“. Alebo – nezostala tam aspoň nejaká zabudnutá tvár bez očí, bez výrazu, či tvár, ktorú nikto nikdy neakceptoval a akceptovať ani nemieni?

Papier s tieňmi a s „výrazom zosumarizovaných strát“ – koho to však dnes zaujíma?

Spoza oblohy sa ukázalo slnko, jeho svetlo vytvorilo v miestnosti bieleho funkcionalistického  domu zvláštnu proporčnosť -  tváre Petra, Lucie i moja tvár boli v tom okamihu plastické, naplnené skutočným vzájomným stretnutím.

Veď nejde o názory, pomyslel som si, ale o „možnosť priblíženia sa jedného k druhému…“  O to, o čo sa pokúšal Bergman a o čom často písal filozof Lévinas: O ľudskú zraniteľnú tvár. O tvár, ktorá prosí, aby bola prijatá.

V tej chvíli slnka a svetla sa objavil v tom dome malý záblesk – Peter, Lucia a ja, my všetci sme vzájomne prosili jeden druhého -  a druhý vzápätí tretieho - vo všetkých mysliteľných súvislostiach o jediné : Prijmi ma…

Biely obdĺžnikový dom, v ktorom sme sedeli, bol jednoduchý funkcionalistický, jeho vnútorný priestor však bol náhle uchopiteľný iba pre niekoľkých.

Jeho architektom bolo slnko, jeho architektom bolo svetlo, jeho architektom bol fakt, že sme sa vzájomne a neopakovateľne…

Prijali.

„I riekol Hospodin: Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo znám jeho bolesti.“ (2.Mojžišova 3,7).

Pracuje v banke a vidí vznešených ľudí. Sám vznešený nie je.

Vo voľných chvíľach sa učí anglický jazyk. Rád by vo svete „niečo dokázal“, ale… veľmi mu to nejde. Kniha nakoniec skončí mimo jeho ruky, mimo dosahu, mimo jeho skutočného záujmu. Totiž – prečo by sa mal učiť slovíčka, z ktorých sa mu netvorí nijaký súvislý a zmysluplný jazyk?

Niečo podobné povedal Nehemiáš: Naše deti už nerozumejú našej reči. A to preto, lebo si berú ženy cudzozemky.

Sedí v autobuse mestskej hromadnej dopravy, je dokonale oblečený, lebo tak si to „banka praje“. Vystúpi. Navyknutým rytmom kráča k jej budove. V rovnakom pohybe tela, s rovnakým počtom krokov. Opäť podobný pozdrav členovi strážnej služby ako včera a predvčerom a úsmev v jednej z navyknutých variácií. Banka, jeho dokonalé väzenie, plné čísel a bankoviek, ktoré sú v ustavičnom obehu.

On, chlapec z vidieka, v dokonalom „outfite“! Má na sebe oblek, s ktorým nikdy nepočítal. „V tom som sa naozaj prepočítal,“ trpko sa v duchu usmeje. Za okennou prepážkou sedí strnulo, bez nadbytočných slov a reakcií. Hovorí málo, výraznejšie sa pohne iba občas. Je to dôstojné, má to štýl… Je aziatsky pokojný a meravý, vyrovnaný a sebaistý si poslaním, s ktorým sa v určenom čase bezo zvyšku stotožňuje. Dokonalá súčiastka v dokonalom stroji.

„Je to neskúsený, ale veľmi milý mládenec!“ Tak ho hodnotí jeho starnúca domáca pani, u ktorej býva ako jej podnájomník…  „Ja nie som veľmi milý mládenec,“ hovorí si v duchu, „ja som tvrdý mladý muž, ktorý sa onedlho prejaví!“ A všetci sa budú diviť. A všetci budú v šoku. A mnohí budú ležať na zemi v mojej blízkosti bezmocní…

Prepadne azda vlastnú banku? Urobí niečo horšie, zlovestnejšie?

Medzi prstami má mincu. Panna alebo orol? Alebo: Človek, žena či muž, ktorý na starej minci rímskeho cisára Vespaziána hynie v utrpení pod tieňom vznešenej palmy?

Vyzlečie si košeľu, tiež tričko…a potom si dlho obzerá telo, na ktorom raz bude mať aj on tetovanie. Obraz draka? Venuše? Boha búrky či mora?

To som ja, pomyslel si a zavrel oči.

To som ja, človek, ktorý už so sebou nemá nič spoločného.

Po tvári mu tiekli spod zavretých očí…

Slzy?

Opäť sedel v autobuse, opäť bol „nahodený v dokonalom „outfite“, opäť pôjde smerom k budove banky, v ktorej prežije jeden z ďalších dní svojho oceľovo pevného – života?

Akoby ešte existoval svet, kde sa oplatí žiť.

Neskôr začuje cudzí hlas a predstaví si svoju priateľku, s ktorou sa už dávno rozišiel. Je mu smutno. Fajčí, na nikoho konkrétneho nemyslí. Je si istý, že keby sa teraz vrátil z Anglicka domov, vedel by sa všetkým, ktorým ublížil, okamžite ospravedlniť. Dokonca po tom chvíľku túži. Stav odpustenia, odpúšťania, milosti… Pokoja!

Obzrel sa, akoby niekto mohol tieto jeho myšlienky vytušiť a…Zahanbil sa.

Večer pozeral doma v televízii koncert akéhosi symfonického orchestra. Každý nástroj mal svoj hlas a všetky spoločne tiež. Pomyslel si: „Prečo robím v cudzine čašníka, keď mi toto povolanie nie je vôbec blízke?“ Zahľadel sa na svoju pravú i ľavú ruku, ktoré mal položené na operadlách kresla. Neboli to jeho ruky, boli to iba ruky akéhosi neznámeho človeka, a predsa to vzápätí boli jeho ruky; ruky, ktoré boli práve jemu k dispozícii. Patrili mu! Ako ich využíva? Čomu sa vlastne naozaj venuje?

Občas sa mu zdalo, že veľmi túži po blízkosti iných rúk; po rukách žien, ktoré vídaval v obchodných domoch, kde pred sobotou a nedeľou nakupoval. Vtedy si uvedomil si, že je stratený v aktivitách, ktoré mu nič nehovoria. Keby sa ho niekto opýtal, čo robí, nevedel by o svojej práci hovoriť dôverne a s láskou. A to je chyba. To je hriech, to je prekliatie.

Zrazu si položil otázku, akoby bol už starým mužom: „Aké sú vlastne aktivity dnešných detí? Čo robia? Na čo sa pripravujú? Aká bude budúcnosť sveta, odkázaného na ich ruky?“

Spomenul si na ruky Rebeky, dcéry Betúela, syna Milky, ženy Náchora, Abrahámovho brata… Ten príbeh mu často, kým ešte bol na Slovensku, čítala jeho matka. Rebeka ponúkla džbán s vodou Abrahámovmu sluhovi, ktorý šiel do krajov Mezopotámie hľadať manželku pre Abrahámovho syna Izáka…

Keď prišiel domov – on, čašník – začal sám pred sebou hovoriť „reč na svoju obhajobu“. Vyčítal neprítomným známym aj neznámym ich chyby, omyly, prehrešky, previnenia, ktorými sa  dotkli jeho osoby a keď trochu udýchaný skončil, zdalo sa mu, že môže byť vcelku spokojný.

Ale naozaj bol?

„Zajtra s tou prácou skončím,“ pomyslel si. „Dám výpoveď, vrátim sa z Anglicka domov…“

Rád by pracoval bez nároku na peniaze! Rád by žil v krajine, kde sa všetko kupuje bez peňazí a bez platenia! Rád by…

Jedného dňa našiel vstupnú bránu do krajiny, z ktorej by sa už nemusel nikam vracať.

„Ďalej dal Acháb zhotoviť ašéru. Tak svojimi činmi viac popudzoval Hospodina, Boha Izraela, ako všetci izraelskí králi pred ním. Za jeho života Chiél Bételský postavil Jericho. Za cenu Abíráma, svojho prvorodeného, mu položil základy, a za cenu Segíba, svojho najmladšieho, vsadil jeho brány podľa slova Hospodinovho, ktoré povedal skrze Józuu, syna Núnovho.“ (1.Kráľov 16, 34).

Napísala: “Aj my máme svoje Jericho…“ Potom zbadala na tanieri nedojedený krajec chleba. „Všetci máme svoje Jericho,“ pomyslela si pred zapnutým televízorom a vyzliekla si vrchný diel kostýmových šiat. Zostala v bielej blúzke so žiarivými gombíkmi.

„Ako zvládať pýchu?“ uvažovala, keď pila minerálku. Bola zabezpečená, ale…nie šťastná. Ľahla si na gauč. Zazvonil telefón. Bol to jej otec, veľmi bohatý starý muž. Hovoril s ňou ako s dieťaťom, ale pritom si ju veľmi vážil. Unavovalo ju to.

Zbadala na stene veľký obraz, ktorý znázorňoval – chlieb. Jeho štruktúru. Hnedastú farbu. Takmer červenú kôrku. Stôl, okno, slnko, to všetko maliar zvládol. Zrazu vnímala bezprostredný pokoj. Ticho. Odpočinok. S úľavou sa usmiala a zavrela oči. Ležala na gaučí s časopisom pre ženy pri pravej ruke.

Okolie občas nezrozumiteľne zazvučalo. Tie zvuky prichádzali zvonku, niektoré možno už z chodby. Ozval sa výťah, prichádzal jej manžel. Poznala jeho kroky, rytmus chôdze.  Bolo to všetko biedne. Nezdvihla sa z gauča, sledovala, čo robí v kuchyni. Bol ešte v obleku, pripravoval si kávu. Vypil pohárik koňaku – veľmi rýchlo.

Chcela sa ho dotknúť, keď prechádzal okolo, dvihla trochu ruku, ale on si ten pohyb nevšimol. Sedel v kresle so šálkou kávy v ruke, nič nehovoril, odpočíval.

„Nemala by sa na neho hnevať?“ premýšľala.  Bol to solventný podnikateľ. Banky a podobne, mnohé rokovania, veľa známych. Prečo je práve podnikateľom? Sledovala ho, zvažovala, čo je to za človeka. Jej muž.  Nevedela, čo si má o ňom  myslieť.

Vstala, aj ona si naliala pohárik koňaku. Bola naozaj unavená. Kvet v kvetináči mal trochu zvädnuté lístie, dotkla sa jedného prstami, prekvapilo ju to.

„Šliape po mne,“ povedal zrazu jej muž. Generálny manažér po ňom šliape, pretože si v čomsi lezú vzájomne „do kapusty“. „Nikto teraz môjho muža  nevidí, iba ja,“ pomyslela si žena. „V spojení s peniazmi je to veľký človek, ale inak…“

Kvet so zvädnutým lístím bol k dispozícií pre všetky pohľady v tom  byte. Preto tu existoval. Preto ho tu mali. Večer prišli hostia, mnohí sa s jej mužom zhovárali o príčinách vädnutia „tejto zaujímavej rastliny!“, a takmer každý pritom vyrukoval s inou teóriou… Na ničom sa napokon nezhodli, ale smiech ich neopustil.

„Ako si sa cítil?“ spýtala sa ho, keď hostia odišli. „V prvom rade sa musím osprchovať,“ povedal unavene. „Počuli sme, že váš syn pracuje v americkej firme, vraj tiež podniká…“ spomínala na hlasy, ktoré medzi nimi celý večer zaznievali. Teraz už bolo neskoro.

„Nezavoláš mu?“ spýtala sa muža, keď vyšiel zo sprchy. Bol v župane. „Prečo by sme nemohli mať svojho syna doma?“ pýtala sa ďalej. „Syn nášho generálneho manažéra je v Londýne,“ povedal muž sucho a hľadal cigarety. Ale potom si nezapálil…

„V čom sme sa previnili?“ hľadela mužovi do tváre. Amerika, Nemecko, Anglicko, politická situácia nie je jednoduchá. Stále to isté. Stále rovnaké témy! Geopolitická situácia atakďalej. Muž sa obrátil, mal zrazu nečakane nahú tvár. Bola zaskočená.

„Vráť sa! Príď domov! Viem…“ povedala unavene a siahla si prstami na vlasy. Myslela na syna. „Viem,“ zašeptala. „Tak sa to povedať nedá…“

V ten večer jej manžela už nič viac nezaujímalo.

Ležal v župane v spálni, nečakane zaspal.

Otvorila zo zvedavosti jeho peňaženku, v jej tajnom priečinku mal malú fotku svojho syna a potom už len …

Doláre, libry, eurá.

V poslednom čase mám zmätené myšlienky. To z tých informácií, klaun! Dnes ráno zavrieme kohútik… Nijaké informácie, nič, nula bodov! Ručíš mi za to, že cez tento počítač neprejde ani myš, ani jediná celebrita! A nijaké názory typu: Popredný slovenský herec nemal včera zapnutý vrchný gombík košele… Nijaká denná tlač, žiadne zvodky, zvody a podobné záležitosti, chcem ticho ľudskej tváre, ktorá niečo hovorí! Chcem tu vidieť človeka, ktorého budem maľovať – pohľadom! Jednoducho… potrebujem sa zamyslieť nad výrazom tváre normálnej ľudskej bytosti.

Klaun

Sklamem vás, pane. Normálne ľudské bytosti sú dnes absolútne nedostatkový tovar. Tie za nič na svete nekúpite.

Kráľ

Strhujúca reč, klaun! Uvedomuješ si vôbec, čo si povedal? Nože poď bližšie – sem! -, nech sa na teba lepšie pozriem! Kto si vlastne? Nepracoval si niekedy v divadle?  Ako „klaun“? Tam som totiž začínal… Práve v úlohe kráľa! A odvtedy mi to prischlo. Chceme kráľa!, chceme kráľa!, chceme kráľa! – nuž som sa tým kráľom stal, a napokon som ním, ako sa ľudovo vraví, aj ostal! Nebol si  náhodou, pýtam sa, tým klaunom?

Klaun

Vynikajúci postreh, pane! Mimochodom, ak vám už ide o tváre: nechceli by ste si pozrieť fotografie svojich rodičov? Mám tu album. Kráľovský! V semišovej škatuli!

Kráľ

A – nemôže ma to deprimovať? Nemôže sa stať, že potom si spomeniem na svoj pôvod a … Prepadnem panike? Strachu z budúcnosti? Pretože moja minulosť – tá veru nebola ružová…

Klaun

Vy, pane, ste pripravený na všetko! Ste kráľ!

Kráľ

Vieš ty čo, klaun? Najprv sa pozriem na seba do zrkadla, aby som vedel zodpovedne porovnať svoj pôvod s pôvodom mojich – akože! -  rodičov. Čo ak mi niekto podhodil podrvh? Nejaké fotky, ktoré s mojím oteckom a mamičkou nemajú vôbec nič spoločného? Kde máme zrkadlo, zodpovedajúce mojej kráľovskej výsosti, klaun?

Klaun

Vaším zrkadlom sú vaše umelecké fotografie, pane. Teda… Vaším zrkadlom sú… oči nášho kráľovského fotografa! Na tie sa môžete vždy spoľahnúť!

Kráľ

Oči môjho umeleckého fotografa? Hm! A je to prajný človek? Pretože ak ma nemá v láske a svoju lásku k panovníkovi ten úbožiak iba predstiera…potom sa môžem zásadne pomýliť a zaprieť svoj vlastný pôvod!

Klaun

Od rána do večera spomína vaše meno, pane! Všade a vždy sa oň zaujíma! Hľadá vašu budúcnosť v súvislostiach života! Ako viete – je to váš reklamný stratég! Vie všetko o vôli a náladách obyvateľstva a podľa toho…

Kráľ

…a podľa toho? Čo podľa toho? A podľa čoho vlastne?

Klaun

A podľa toho vaše fotky inscenuje, pane! On veru vie, čo si duša človeka žiada…

Kráľ

Skutočne? A čo si duša človeka žiada – dnes? V tejto chvíli? Napríklad moja?

Klaun

Včera ste si to podčiarkli  v starých novinách, pane! Náš fotograf nelenil a…už tu máme fotku! Vlastne – veľký billboard! Ako vidíte, kráľovské oko dokáže zachytiť všetko, a to okamžite! I to, čo si vaša duša len šepká!

Kráľ

Ak môj problém, ktorý som ti celkom nevyjavil, vyriešil – zvýšim ti gážu, klaun! Teda sem s tým billboardom! Ako vyzerá? Ale najprv – čo si moja duša šepce, klaun?  Vrav – bez meškania!

Klaun

WELFARE STATE – WELFARE SOCIETY! Dovoľte citát, pane! „Pojem globálneho verejného (nedo)statku vyžaduje premenu byrokratického sociálneho štátu na sociálne mysliacu spoločnosť – od welfare state k welfare society. Tu vidím veľkú tému pre sociálnodemokratické európske strany.“ Václav Bělohradský.

Kráľ

Čítaš moje myšlienky, klaun!

Klaun

Pane – to sú myšlienky…

Kráľ

Áno, ako som správne a presne poznamenal: Čítaš moje myšlienky, klaun! A tá fotka – ten môj portrét? Teda: Portrét sociálne mysliacej spoločnosti? Ako si múdro citoval: WELFARE SOCIETY?

Klaun

Tisíc vašich tvárí na fotke v rozmeroch dva metre krát meter, pane!

Kráľ

(Dlhý, vášnivý pohľad)  Tisíc mojich tvárí – skutočná WELFARE SOCIETY, klaun! To je moje dieťa a ja! Zdá sa, že som jeho rodič!

Klaun

Usmeje sa, dôstojne sa ukloní . Decentne odchádza.

Kráľ

(zvolá) Choď k pokladníkovi! Zvýšil som ti gážu!

Zdá sa mi, že prestávam myslieť. Mám  pocit, akoby vo  mne srdce lietalo. Asi má krídla..

Klaun

Ste zaľúbený, pane.

Kráľ

Zdá sa. Čo poviete, do akej výšky môže ľudské srdce vyletieť? Teda, aby som bol úplne konkrétny: do akej výšky smie vyletieť kráľovské srdce?

Klaun

Ak ho máte na dlani, potom do veľmi veľkej výšky. Pretože štartovacou plochou srdca je dlaň. Vaša otvorená ruka. Totiž: štedro otvorená ruka.

Kráľ

Moje srdce je túlavé. Neznáša dlane. Rado sa prechádza samo. S rukami za chrbtom. Tak trochu povýšene, s určitou gloriolou nad svojou hlavou.

Klaun

Najprv mi povedzte, čo vo svojom srdce počujete. Aký smiech sa tam ozýva? Alebo je to posmech? Aké slová vo vašom srdci zostali zo včerajšieho dňa? Aké frázy, pane? Pretože z plnosti srdca hovoria ústa. Ak ste si večer neurobili v srdci poriadok a ak ho dnes ráno nespláchnete čerstvou vodou, potom vás dnes čaká smutný, biedny deň, pane. Bude súmračný, čierny a je celkom ľahko možné, že v ten deň podľahnete migréne a vaše srdce sa začne kostrbato kotúľať po tejto neumytej dlažbe a zlíže všetok jej prach.

Kráľ

Počujem akýsi chaos, priateľu. Akýsi hluk, zmätok. Zdá sa, že sa ozýva z kuchyne – alebo z mojej kráľovskej jedálne?

Klaun

Služobníctvo práve likviduje bohatý švédsky stôl. Včera mali prísť hostia, pane, ale… bohužiaľ. Nikto sa neukázal. Napriek tomu ste prikázali, aby švédsky stôl bol pripravený do poslednej chvíle, keby predsa len dakto z pozvaných sem zavítal… Nuž ale…

Kráľ

Bol to pekný stôl! Výber jedál – neobyčajný! Delikátne veci… Zo všetkého som ochutnal, a predsa… Hostia neprišli? Ako to, priateľu? Čo sa stalo? Kde je chyba?

Klaun

Ľudia spohodlneli. Mnohých z nich ste kedysi urazili, dotkli ste sa ich nafúknutej duše, niekedy právom, inokedy – azda trochu unáhlene, pane. Ale akokoľvek, včera ste im chceli prejaviť skutočne serióznu priazeň a vrátiť im ich ľudskú česť, pravda je však taká, že…  Už o ňu nestoja, pane. Ľudská česť dnes vôbec nie je žiadaná a prestáva mať prakticky súhrou rôznych okolností nejakú hodnotu. Nikto o ňu v zmysle všeobecne platného práva a morálky nestojí. Keď sa dozvedeli, že sa pritom neuzavrú nijaké obchody a že ste v okruhu kráľovského paláca dokonca zaviedli prísny režim práva… Tak jednoducho neprišli.

Kráľ

Ale to je závažná vec! To je prípad na zamyslenie, priateľu!

Klaun

Rozhovory sa dnes v tejto línii už nevedú, pane. Tváre sú dôstojné, gestá zaujímavé, fotografie bývajú zväčša vydarené, ale ďalej to nemá cveng…  Poznáte to predsa z vlastnej skúsenosti spred niekoľkých rokov, keď ste prijatia na najvyššej úrovni absolvovali sám. Keď ste tam sedávali skutočne vy…

Kráľ

Čo budeme v takom prípade robiť, milý klaun?

Klaun

Dovolíte? Kráľovské víno! Ochutnajte…

Kráľ

Nádherný pohár!

Klaun

Ochutnajte, pane!

Kráľ

To víno – je teda veľmi ťažké!  Už po prvom dúšku som… Opitý? Pred očami sa mi všetko zráža. Nič nevidím! Nijakú súvislosť! Ľudia i veci sú v zmätku, zmiešali sa! Obraz strieda obraz, strácam pamäť, strácam prehľad, priateľu…

Klaun

To je bezzákonnosť, pane…

Kráľ

Vidím, zdá sa, na móle mladú ženu, predvádza akýsi model – kožuch? Šaty, nohavice? O čo tu ide? Zorganizovali ste bez môjho súhlasu módnu prehliadku? Kto tá žena vlastne je, klaun?

Klaun

Prečo netlieskate, pane? Prestala sa vám páčiť?

Kráľ

Okuliare! Rýchlo! (dlhá pauza)

(vydesene) Moja nemanželská dcéra, o ktorej som vám zakázal pred kýmkoľvek šepnúť čo len slovko!

Klaun

Včera mala svadbu v neďalekom zámočku, pozvala na tú slávu celé mesto, zajtra s tým miliardárom odlietajú…

Kráľ

Ona… Má moju tvár, klaun!

Klaun

O tom nepochybujte, pane! Včera v meste nuda nebola, zábava trvala do skorého rána, napokon, začnú tu prekvitať nevídané obchody! Vaša dcéra je skvost, manažéri boli v siedmom raji, to vám teda poviem, pane!

Aha! Tajomník už nesie na podpis obchodné zmluvy našich pohlavárov s ďalekým zahraničím!

Mám vám pripraviť vaše obľúbené pero so zlatou špičkou, pane?

Farby hýria. Sú agresívne. Rád by som sa niekedy prešiel v noci mestom. Bolo by to možné?

Klaun

Mesto je plné neodolateľných ponúk, pane. Uškodilo by vám.

Kráľ

Počas dňa je mesto smutné. V noci je zaiste veselé. Ako vyzerá radosť ľudí v noci?

Klaun

Svietia reklamy. To je všetko. Ľuďom sa zdá, že im svietia aj do srdcového svalu, ale to je klam, z ktorého sú ráno vyliečení. Prijímajú to zmierlivo. V noci sa však opäť nechávajú klamať. V podstate je to nepochopiteľné. Dal som vypracovať niekoľkým psychológom  štúdiu na tému: Prečo ľudia milujú lož, ktorá im ničí city? Nevedia sa s tou témou pravdivo vyrovnať. Zdá sa, že noc je aj ich nočnou morou.

Kráľ

Reklamy sú umiestnené na fasádach budov. Personifikujú ich. Tvoria z budov osoby so žiarivými očami. Človek vtedy verí, že mesto má dušu. Je to veľmi príkra lož, má však veľkú silu.

Klaun

Reklamy sú všade, pane. Aj vo výkladoch. Najnovšie v nich sedávajú hlúpe devy. Miss kraja a tak podobne. Rodičia sa na ne chodia dívať. Vyzerajú ako morské chobotnice.

Kráľ

Mohli by ste mi poslať jednu takú devu vo veľkom pestrom balíku? Stačí, ak jej z neho bude vytŕčať hlava. Napíšte jej na čelo moju adresu. Vlastne – stačí len titul. Kráľ. Poštár to už doručí.

Klaun

Pútavá myšlienka, pane.

Kráľ

Veľmi ma lákajú ulice. Nemôžem si pomôcť. Rád by som sa niekam zviezol taxíkom. Chápete, o čo mi ide? O optiku, z ktorej moje kráľovstvo vidno inak, než z tohto paláca. Potreboval by som si vypočuť niekoľko príbehov priamo z taxikárových úst. Nepoznal by ma. Začal by som svoje kráľovstvo kritizovať a on by sa už chytil…

Klaun

Väčšina taxikárov má autá v oprave. Každý deň im niekto roztlčie svetlá a prepichne gumy. Občas im roztrepú aj predné a zadné sklá.

Kráľ

Skutočne? A má to nejakú logiku? Prečo práve sklá?

Klaun

Je to sezónne výtržníctvo. Móda. Tak to máme chápať. Polícia s tým nič nerobí, pretože zástancovia ľudských práv a slobôd napísali memorandum, v ktorom tvrdia, že ide o špecifický výraz  osobnosti súčasnej mladej generácie. Je to vlastne umenie. Ťažko s tým niečo robiť.

Kráľ

Chápem. Budovy však neničia?

Klaun

Občas zmlátia nejakého chodca. Býva to však až po desiatej večer. Ľudia by sa mali v noci zdržiavať doma.

Kráľ

Dúfajme, že časom z toho vznikne nejaký zaujímavý divadelný kus. Najlepšie by bolo, keby to bol muzikál, kde by sa naša mládež mohla poriadne odviazať.

Klaun

Robíme všetko pre to, aby bol život v našom meste pestrý.

Kráľ

A – ako inak to v našom meste vyzerá? Sú v ňom ľudia šťastní?

Klaun

Meradlom šťastia nášho mesta sme my dvaja, pane. A my šťastní sme.

Kráľ

Vie mladá generácia o našom šťastí z hodnoverných zdrojov? Tlieskajú nám? Sú na nás mladí ľudia hrdí?

Klaun

Objímajú našich dvojníkov, pane. Podávajú nám ruky. Milujú nás…

Kráľ

S dôverou mladých ľudí nemožno hazardovať, milý priateľ. Necháte našich dvojníkov sledovať. Chcem mať na svojom kráľovskom stole denne hlásenia o ich pohybe a… O ich morálke. V prípade, že by polícia na svoju prácu nestačila – necháme vymeniť policajného šéfa…

Klaun

Je neskoro, pane. Musíte si odpočinúť.

Kráľ

Máme ráno nejaké povinnosti?

Klaun

Mesto je v karanténe. Prasacia chrípka. Prídu hygienici.

Kráľ

Pripravte na zajtra hody. Dobre sa zabavíme!

Klaun

Ticho zatlieska. Pomaly sa ukloní. Bez slova odchádza.

Kráľ

Hej, klaun? Robíš si zo mňa žarty?

Klaun

Obráti sa. V tvári má úsmev, ktorý nič neprezrádza.

Tok našich všedných dní je spomalený. Niečo vidím. Niekto ku mne prichádza.

Klaun

Vidíte prvé záblesky pravdy, pane?

Kráľ

Ide o to, o kom tá pravda má byť. Rád by som si posvietil na nejakého človeka. Dôkladne! Môžete mi niekoho zavolať? Môžete mi povedať, kto by to mohol byť? Potrebujem dobrý tip! Ale skutočne, skutočne dobrý! Malo by ma to prekvapiť. Niekoho, kto si je v mojom kráľovstve… veľmi istý sám sebou?

Klaun

Záchvevy pravdy o každom z nás sa všade len tak vlnia, pane. To nie je problém.

Kráľ

Chcem vidieť portrét človeka. Skutočný portrét! Portrét, ktorý by som mohol počarbať. Rád by som vedel, čo mi dotyčný k tomu povie… Ako deti sme sa tak hrali. Tešili náš čarbanice. Možno v tom niečo je! Tajné graffiti!

Klaun

Musíme sa vrátiť k vnútorným hodinám v nás, pane. Všetci. K nášmu vnútornému času! K nášmu detstvu. K našej poézii, k našim piesňam…k našej slobode, pane. Všetko je dnes veľmi falošne vážne. Slovo sa kladie ku slovu tak formálne precízne, až to bolí telo. A potom…zasa tak nedbalo, až to ľaká dušu.

Kráľ

Poviem vám niečo závažné, milý priateľ. Rád by som sa naučil tancovať! Potreboval by som chytiť nejaký rytmus. Viete, aký tanec mám na mysli? Tanec radosti vo vlastnom súkromí. Zrazu sa vám chce spievať -  iba tak… Lalala… Lalalala, nič viac. A rovnako: zrazu potrebujete urobiť tanečný krok neexistujúceho tanca. To je radosť, ktorú uznávam! Pomôžete mi?

Klaun

Už nie ste otrokom času, pane?

Kráľ

Stále som! A pritom – mohol by som si s časom robiť, čo by som chcel, keby som sa nenudil. Takto však…  Čas ma má v hrsti. Potrebujem impulz! Potrebujem sa prebudiť. Potrebujem… roztrhnúť tú jemnú pavučinu smútku. Alebo… nebolo by lepšie objaviť pavúka a zneškodniť ho? Neutkal mi pred zrakom priveľmi nevhodný, a pritom úplne neviditeľný obraz práve on? Ten neznámy pavúk?

Klaun

Pane, musíte prestať povrchne vnímať vlastnú tvár. A tiež tváre svojich priateľov i nepriateľov.

Kráľ

Ale ako to dokázať? Ako sa možno pod ten povrch tváre dostať? Kde začať? Čarbanicou?

Klaun

Myslím si, že potrebujete zastaviť ten bláznivý kolobeh absurdne uháňajúcich dní odnikiaľ nikam. Ľudia chodia do kruhu, tancujú do kruhu, hovoria do kruhu… Mali by ste vyhlásiť sviatok priamky, pane. Alebo úsečky! Ale rozhodne sa musíte kriticky vyjadriť k otázke kruhu. Priveľký pocit vzduchotesnej istoty človeku nepomáha. Človek v ňom…degeneruje.

Kráľ

Myslím si, že by sme sa mali učiť úctivejšie frázovať slová. Nerobia to isté aj speváci? Neviem však presne, čo to „frázovanie“ vlastne znamená. Nie je to delenie slov? Nie je to… hľadanie kyslíka v reči a pre reč?

Klaun

Je to hľadanie ducha, pane. Je to očakávanie na Ducha, bez ktorého človek nemôže žiť.

Kráľ

Áno, je to tak – rád by som to, čo práve vidím, zazrel srdcom, priateľu…

Klaun

V prijímacom salóne vás čaká žena v čiernom, pane!

Kráľ

Žena v čiernom? Kto to je?

Klaun

To nikto z nás nevie, pane. Nemá odhalenú tvár a svoje meno tají. Vieme jediné: Práve prežila strašnú osobnú tragédiu, s ktorou sa jej srdce nevie vyrovnať. Potrebuje absolútne pochopenie.

Kráľ

Chce sa v mojej prítomnosti vyrovnať s bolesťou a neistotou?

Klaun

Chce ju preniesť na vás. Ste kráľ! Je presvedčená, že jej to umožníte. Je si istá, že práve vy a jedine vy to zvládnete!

Kráľ

Čoho sa bojí? Budúcnosti? Samoty? Úplnej životnej prehry?

Klaun

Zavrite oči, pane. Dôsledky jej ťažkej krízy zasiahnu aj vás. Ťažko vás zasiahnu!

Kráľ

Zobrať na seba bolesť iného človeka, to je iba chiméra bez reálneho jadra. To predsa nedokáže ani kráľ!

Klaun

Nikto jej nepomohol. Otec, rodina? Nuž… Potrebuje jediné. Zazrieť trhlinu vo vašej múdrosti. Musí stratiť ilúzie o poslednom človeku, v ktorého ešte na tejto zemi dúfa. Potrebuje stratiť ilúzie o pozemskom kráľovi, ktorý má nádherné zlaté žezlo…

Kráľ

Chápem. U mňa padne na dno, pretože v mojej ruke niet nádeje, akú hľadá. Potom však vstane a… Brány sa pred ňou otvoria! Áno, práve toto je pre celý svet tá jediná pravá nádej…

Nech teda vojde!

„A  nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste rozsudzovali, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“ (List Rímskym 12, 1-2).

Chýba nám človek, ktorý by rozprúdil v mozgu sveta ten správny „neurón“. Chýba nám súčasný Izaiáš, ktorý by povedal: Hrozby proti Božiemu ľudu, unavenému diplomaciou a agresivitou asýrskeho kráľa Sancheríba, sa nestanú.

O neuróne sa píše, že je to mozgová bunka, ktorej „pulzovanie môže prepnúť mozgové vlny podobné rozbúrenej morskej hladine na mierumilovné vlnky vidieckeho jazierka. Alebo naopak.“ (SME, štvrtok 14.5.2009).

Prečo to „neurón“ robí? Pretože človek by bol bez neho – iba monotónne mäso, iba figurína?

Áno, človeka, ktorý je len mäso, iba sarx, treba prebudiť. Treba mu zmeniť charakter jeho sladkých reči a úsmevov, ale aj charakter jeho „očí hrôzy“.

Ale do čoho? Iba do psychosomatického života, iba do života tela a duše, iba do politického, náboženského a kultúrneho trendu?

Hľaďme na pohyb jednej z celosvetových situácií, ktoré sa opakujú v každej dobe…

Prišiel asýrsky kráľ a odviedol ľud severného Izraela do Asýrie, zatiaľčo ľud svojich porobených národov, medzi nimi aj Bábel, odviedol do Izraela, konkrétne do Samárie.

V Samárii sa tak usadilo množstvo pohanskéhu ľudu mnohých pohanských národov. Prečo sa to stalo? Pre neposlušnosť izraelského kráľa Jarobeáma, ktorý zviedol predtým severný Izrael k modloslužbe. Priviedol ho totiž počas politického zápasu o trón so Šalamúnovým synom Rechabeámom do vzdorosvätyne, urobil ľudu v Bételi dvoch býčkov a učil svoj ľud modlárstvu.

Jediný agresívny  a modlársky „neurón“ v mozgu severného Izraela…a aká spúšť!

Tak bol na zásah Boží ľud Samárie, ktorý sa Jarobeámovi modlársky podvolil, odvedený do Asýrie a otroci Asýrie, jej pohanské podrobené národy, boli privedení zase do Samárie.

A je tu ktosi ďalší: Asýrsky kráľ, nový agresívny „neurón“ v mozgu novej Samárie… A „pulzovanie jediného neurónu“ pokračuje…

Len čo sa pohanské národy usadili v Samárii, na mieste severného Izraela,  začali ich na Boží pokyn napádať levy. Prečo?

Pretože noví osídlenci Samárie „nepoznali zákon tej krajiny“ a neuctievali tam Boha Izraela a nectili si tam Jeho prikázania. A tak Asýrsky kráľ  vydal nový príkaz: dal priviesť z Asýrie spomedzi samarských zajatcov izraelského kňaza, ktorý bude pohanský ľud vyučovať Božím príkazom.

Človek tak už nie je figurína? Prebúdza sa? Učí sa počúvať Božie príkazy aj medzi pohanmi?

Povedzme, že tu už nie je náboženská alebo politická propaganda – že tu už nejde o nejakého politického či náboženského lektora, akých sme počas komunizmu poznali dosť, ale naozaj o „živého kňaza“, ktorý Boha pozná – a dôveruje Mu.

Ten kňaz – dúfajme! – nie je figurínou vo výklade s visačkou politickej či náboženskej ceny, to nie je automaticky hovoriaca figúrka na kazateľnici, on stojí, naopak, v centre diania a rozumie, čo sa v mozgu tej krajiny práve odohráva.

A ľud krajiny? Ako ho počuje a čo začne po týchto kázňach posolstvách robiť?

„Uctieva Hospodina, ale vo svojich domoch sa klania aj svojim modlám.“

To je obraz dnešnej ľudovej cirkvi.  V každom dome svieti televízor, video, dvd prehrávač s tvárami modly, ktorá v tých prístrojoch má hlavné slovo, v každom dome svieti mobil, kreditná karta a… Smilstvo, cudzoložstvo, nevera, a spory o majetky, a – rozvrat, prikrývaný nedeľu čo nedeľu harmonickými nedeľnými piesňami na nedeľných perách.

Do Júdska však vstupujú aktivity kráľa Chizkijáša, a to v čase, keď je izraelským kráľom Hóšea.

Chizkija sa Asýrskej nadvláde vzoprie, ale ešte predtým vyčistí krajinu od modiel – dá všetky nekompromisne vyrúbať. Každé návršie svätých kmitaní na žiarivých obrazovkách tohto sveta musí zhasnúť. Choré neuróny musia byť v mozgu krajiny umlčané, aby ich agresívne pulzovanie neničilo ľud. Aký rozhodujúci je charakter a aké vážne je „pulzovanie jediného neurónu“!

Začína sa ostrý boj. Na jednej strane je Sancheríb, kráľ Asýrie, a jeho poslovia (vojvodca, dvoran a hlavný čašník propagandista), na druhej strane sú pri obliehaní Jeruzalema poslovia kráľa Chizkijáša: pisár, kancelár, tajomník. Začína sa – súboj úst? Začína sa verbálna politická či náboženská zrážka?

Figuríny vo výklade televíznych obrazoviek, figuríny na stránkach tlače spolu tvrdo zápasia. O čo tu ide? O útok politickej či kultúrnej tlače proti cirkevnej? A či proti náboženskej, ako si to vysvetľoval hlavný Sancheríbov čašník, teda: Rabšáke?

Najväčší herci, umelci, speváci, modelky, tí všetci sú spolu s politickými agitátormi figurínami vo výklade, ktorým je…  Priestor pred Kongresom vo Washingtone, kde mal počas inaugurácie údajne veľkú reč novozvolený americký prezident Obama? A my, diváci na celom svete, si máme práve túto reč, podporenú modlitbou kazateľa Ricka Warena!, pripomínať ako pendant niekdajšej veľkej reči baptistického kazateľa a obhajcu práv černochov M.L.Kinga?

Čo teda vidíme a koho vidíme?

Vodcov krajín, ktoré väznia či upaľujú kresťanov a vyťahujú proti každému, kto by s ich náboženským či politickým programom nesúhlasil, svoje eso, jadrovú či inú zničujúcu zbraň?

Alebo počujeme prezidenta Iránu a jeho reč, ktorá zosmiešňuje holokaust?

O čom  sa teraz krížom-krážom hovorí?

O nových a nových asýrskych kráľoch, ktorí kričia to, čo kedysi kričal pred Chizkijášom, teda júdskym ľudom, Rabšáke, posol asýrskeho kráľa Sancheríba? Pod mojou rukou, ak zmeníte svoje vyznanie viery na naše, budete žiť na Ostrove slobody, ale ak sa tomu nepodvolíte, ja sám nad vami vyhlásim nábožensko-politický súd, teda: „Rozsudok smrti“?

Byť figurínou vo výklade je moderné. Propaganda strieda propagandu a v každej pulzuje jeden neurón mozgu, ktorý vždy rozbúri celé more! Ako pritom celkový mozog celého sveta „kontroluje svoju rozsiahlu aktivitu“?

„Výskum tímu Yang Danovej z Kalifornskej univerzity priniesol nové informácie o tom, ako mozog kontroluje svoju rozsiahlu aktivitu. Súčasne ukázal, že vplyv, ktorý na činnosť mozgu majú jednotlivé aktivované neuróny, je zrejme vyšší, než sa doteraz myslelo.“ (SME: V mozgu je zrejme veľa vecí inak).

A tak vznikajú otázky, ktoré nie sú zanedbateľné: „Prečo sa mozog zrazu začne správať chaoticky?“ Alebo: „Čo spôsobuje spánkové poruchy?“

Správal sa chaoticky Chizkijáš, keď naň slovne útočil Rabšáke, politický propagandista asýrskeho kráľa Sancheríba?  Čo urobil, keď počul jeho drsnú, silovú reč? Poslal poslov k prorokovi Izaiášovi, ktorý bol v Júdsku vo veľkej vážnosti. A čo urobil Izaiáš? Čo by povedal „obhajcom ľudských práv“ dnes?

Chizkija povedal svojmu ľudu: Mlčte! Nedajte sa vtiahnuť do nijakej politickej či náboženskej propagandy, ani do sladkých rečí o komunistickom či kapitalistickom raji! A čo povedal prorok Izaiáš Chizkijovi v okamihu jeho najväčšieho ohrozenia? Niečo mediálne? Niečo elektromagnetické? Bola v tom nejaká „pozitívna energia“?

Áno, pokiaľ ide o technické procesy v mozgu, „neuróny nemôžu fungovať osamotene. Na vzájomný kontakt im slúžia elektrické impulzy.“  Impulz, ktorý prišiel od Izaiáša, však nebol elektrický – to nebola „energia reči“ ani „energia pohľadu“. To bolo: Božie Slovo a jeho odkaz…

Pokiaľ ide o telo človeka, „elektrické impulzy vďaka vzájomnej koordinácii riadia v tele všetky dôležité pochody, počnúc pulzom srdca a rytmikou dýchania…až k učeniu,  k správaniu sa v konkrétnych situáciách alebo strategickým rozhodnutiam“, ale my nie sme ani pozemskí učenci, ani náboženskí  scientológovia či Svedovia Jehovovi, ktorí tvrdia, že Duch Svätý je iba „energia“. A nie sme ani jogíni, ktorí by telesným cvičením a duchovnou výučbou správneho dýchania vďaka správnej polohe a koordinácii tela sa mali učiť novej duchovnej i telesnej vyrovnanosti…

My sme: ach!

Kto sme vlastne my?

Iba kresťanské figuríny v kresťanských chrámových výkladoch, ktorých nijaké Božie Slovo trvalo, a pritom vždy aktuálne, neprebúdza? Ale prečo vlastne? Aké hučanie nás pritom „prekrýva“ a uspáva?

„Aj takpovediac spánkový dialóg miliárd neurónov, ktorý produkuje mozgové vlny, možno prirovnať k hučaniu veľkého davu ľudí.“  A ďalej: „…pomalé a mohutné časovo zosúladené (synchronizované) vlny svedčia o etape, ktorá pripravuje mozog na hlboký spánok.“

Tie isté opakované slová do zošalenia napokon pripravia myseľ i telo človeka na  tvorivé vákuum a bezvedomie, na neschopnosť komunikovať…

„Počas kvalitatívne odlišnej, tzv. REM fázy (rýchle pohyby očí, čo je najhlbšia fáza spánku), mozog začína žiť vlastným životom. Odpája sa od tela…v tejto fáze vznikajú najdramatickejšie sny. Vtedy sa začínajú neuróny správať individualistickejšie, kmitajú rýchlejšie a rozličné mozgové časti sú menej synchronizované.“

Keď chodíme do kruhu, chodíme „vo fráze“. Pohanské náboženská chodia do kruhu. Poskakujú v kruhu, tancujú v kruhu, režú si telá v masovom šialenstve ako pohanskí kňazi na vrchu Karmel – a pritom stále v kruhu.

Pohanské náboženstvá a vlastne všetky modlárstva chodia vo fráze, ale aby to bolo sväté a tajuplné, pomenovali si ju ako „mantru“. Táto najväčšia aktivita je v skutočnosti najhlbším spánkom, a hoci sa dlho zdá synchronizovaná, v skutočnosti je to „individualistický rozpad“.  Táto masovosť je iba jednou veľkou izoláciou človeka od človeka a ľudského srdca od ľudského srdca. Vidíme masu, ktorá zosynchronizovane tlieska a kričí, ale napokon každý v nej vyčerpaný padá na svoju stranu, do vlastného úpadku.

Záver:

Mnohé pohanské národy na pôde cirkvi a Izraela “nepoznajú zákon Boha tej krajiny“. (2.Kráľov 17,26). Žijú v akomsi inom vzorci života, i keď pritom vyznávajú svätý model katechizmov. V čom to žijú, v akom dome?

Zákon Boha a Jeho krajiny však nikdy nie je „vzorec“ , teda krajina, ktorá nesie Božie meno, nikdy nemôže žiť iný život, než svätý, inak ju napadnú časom „levy“. Nákazy. Choroby. Zemetrasenia.

Ak sme teda ako Kristovci či ako kresťania podľahli načas vzorcom hriechu, musíme si okamžite umyť srdce i tvár vo vode Božieho Slova.

Každý chorý človek sa predsa dôkladne umýva a dezinfikuje, berie lieky, ide v prípade nutnosti na operáciu a prijíma liečbu, ktorá robí veľké poriadky s jeho telom a dušou. Prečo by to malo byť inak s krajinou a s jej obyvateľstvom, v ktorom pôsobí vírus ťažkej choroby?

Keď asýrsky kráľ počul, že krajina Izraela nepozná pri svojich nových, pohanských obyvateľoch „zákon svojho Boha“, urobil niečo, čo bolo udivujúce: Sám vystúpil zo svojho zaužívaného „cyklu“, z cyklu svojho myslenia a náboženstva a prikázal: „Zaveďte ta jedného z kňazov, ktorých ste odtiaľ odviedli. Nech ide a nech sa tam usadí a nech vyučuje zákonu Boha tej krajiny.“ (2.Kráľov 17,27).

Teraz je dôležité, čomu ten kňaz nových obyvateľov učil: „Šiel teda jeden z kňazov, ktorí boli odvedení do zajatia zo Samárie, usadil sa v Bételi a učil ich, ako majú uctievať Hospodina.“ (2.Kráľoiv 17,28).

Tu už nešlo o Jarobeámovu vzdorosvätyňu, tu už nešlo o súboj medzi severným a južným Izraelom, tu už nešlo o stret náboženstiev či o stret politických systémov, ale o čisté uctievanie svätého Boha!

Kto by si pomyslel, že aj na také niečo môže Boh pripraviť v tomto znečistenom svete podmienky?

Božia múdrosť je však nevyspytateľná, nepodlieha vzorcom, stratégiám a cyklom času, naopak, je vždy čerstvá, je vždy prítomná vo vanutí Božieho Ducha.

Ako sme už spomenuli, existuje cyklus času, slov a fráz. Raz za čas je nutné z takého cyklu, ktorý sa stal frázou,  vystúpiť, inak nám prestane daný cyklus slúžiť ako etapa a my začneme slúžiť jemu ako monotónnemu kruhu. Možno sa tu zmysluplne rozdvojiť? Môže človek slúžiť aj Bohu aj zvyku? Môže človek žiť reformný život v moci Božieho Slova a súčasne slúžiť vlastným modlám?

To bol prípad Samárie s pohanským obyvateľstvom. Nový kňaz tam napokon veľa nezmohol, pretože…

„…každý národ si zhotovil svojich vlastných bohov a uložil ich do domov na výšinách, ktoré urobili Samaritáni, každý národ vo svojich mestách, v ktorých býval.“ (2.Kráľov 17,29).

A tak: „Uctievali aj Hospodina a určili si spomedzi seba kňazov na výšinách. Hospodina teda uctievali, ale bohom  svojim slúžili podľa zvyku národov, z ktorých boli privlečení.“ (2.Kráľov 17, 32-33).

Nepripomína nám to v mnohom  život v ľudových cirkvách?

Sú dni, keď človek musí mlčať, lebo zabudol všetky slová, ktorými sa zvykol brániť alebo ktorými oslavoval vlastnú svätosť.

Je to mlčanie ponad zem, ponad čas a priestor, je to mlčanie tam, kde človek môže mlčať len v úžase.

Preto sa veľkí milionári vydávajú na nekonečné lety, preto chcú prenikať do hĺbok vesmíru, preto by radi začali bývať na nedostupných miestach, kam ešte ľudská noha nevkročila.

V týchto dňoch novinári pripomínajú všetkým obyvateľom zeme pobyt prvého človeka na Mesiaci. Áno, mocnosti sveta si radi pripomínajú, čo všetko už dokázali.

Jedno však dokázať nevedia: nájsť odpočinok. Prestať sa brániť zdôvodňovaním nezdôvodniteľného, prestať sa obhajovať tam, kde ich obhajoba je vždy postavená iba na mesačnom prachu.

Pohyb späť, mesačná chôdza, mesačný tanec?

Čo nám ten tanec mal vlastne pripomenúť a aký je v jeho slávnej chôdzi späť, i keď vyzerá vesmírne a plavne, vlastne odkaz? K čomu nás napokon tá slávna chôdza vedie, k akým krokom, ak nie k mesačným?

Vedie nás k Zacheovmu stromu. Vedie nás k postoji Zachea…

Koľko reportáži sa teraz začína nakrúcať práve o Strome Zachea, o strome Michaela Jacksona?

Najnovšie sa k nemu priblížil s mikrofónom jednej z najuznávanejších spravodajských televíznych staníc sveta, stanice CNN, slávny moderátor Larry King, aby sa v rozhovore s bratom Michaela Jacksona dozvedel o tom strome viac.

Ale – nedozvedel sa veľa. My však vieme v tejto súvislosti zásadnú vec, zásadné objasnenie, na ktoré obyvatelia zeme čakajú:  Bol to a je to v prvom rade Zacheov strom. Je to Strom života so správou pre celý svet: Nehľadajte iné stromy, nechoďte v prvom rade medzi rozžiarené konáre svetiel veľkomiest, ale…

Prijmite Strom života a jeho odkaz.

O čom tu vlastne hovoríme? O pokání? O novom smere života. O novom pohľade na život a na smrť? O novom?

Hovoríme o pohľade cez optiku nebeského kráľovstva. Ak nebudete ako deti, nikdy nevojdete do kráľovstva Božieho. Ak sa budete hanbiť vyliezť na Zacheov strom, ak sa budete pýtať tak, ako sa pýtal moderátor anglickej televízie – „a je to bezpečné?“ – nikdy nepochopíte to, čo vám srdce dieťaťa vraví. „Neprídeš aj ty?“ Nevydáte sa na tú cestu nebeského kráľovstva ďalší?

O aký pokus tu ide? O aký experiment? Je to vedecký pokus, vedecký experiment? Je to akcia rozumu? Nie. Je to akcia Múdrosti a rozumnosti, ktorú máme podľa príkazu Písma za každú cenu, aj za cenu absolútnej straty vlastnej dôstojnosti, hľadať.

K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť! Díva sa na hriešneho človeka, hovorí o hriešnom človeku, píše o pokání hriešneho človeka – ako si to môže dovoliť?

Kam si v ten deň šiel odpočinúť Pán Ježiš, keď videl Zachea? K jeho srdcu, ktoré sa kúpalo v pokání a v pokore. Pán Ježiš si šiel odpočinúť do domu, v ktorom svietil zázrak týchto slov:  „Ajhľa, Pane, polovicu majetku dávam chudobným a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne. I riekol mu Ježiš: Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ (Lukáš 19, 8-10).

Mimochodom – Larry King! Je tu pre neho odkaz…

To, čo sa vám tak páčilo v tom priestore okolo stromu Michaela Jacksona, to, čo sa vám tak páčilo okolo Zacheovho stromu, to, čo vás tak oslovovalo a stále oslovuje v jeho blízkosti – to bol a je sám Pán života a smrti. O tom svedčíme!

On sa totiž prvý pozrel na Michaela Jacksona, On sa pozrel prvý aj na mňa a na teba, milý poslucháč, On sa pozrel prvý na každého človeka, ktorého srdce sa pred Bohom už neskrýva, ale naopak, zacheovsky ho hľadá, aby On, sám živý Vzkriesený Pán v záhrade nášho pravého odpočinku povedal nášmu unavenému a zničenému srdcu:

„Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať. A zostúpil rýchlo a prijal Ho s radosťou.“ (Lukáš 19, 5-6).

Kam vedú tie hollywoodské stopy slávy? A kam ukazujú tie odtlačky rúk najváženejších celebrít?

Do ďalších a ďalších festivalových miest?

Ozýva sa potlesk, ktorý náhle bledne ako starý film, ktorý spálilo slnko desaťročí….

Ostal už iba biely obraz. Iba biele plátno, na ktorom sa teraz zjavia čierne profily bielych ľudí a biele profily čiernych ľudí v tmavých krajinách.

Je to všetko paradoxné. Je v tom zmätok „ľudského futurizmu“, ktorý začínali Taliani pestovať ako „znak sily“ pred prvou svetovou vojnou  - s gráciou?

Kdeže s gráciou…

Tak teda: s takým prudkým hnevom, akého sú schopní iba mladí rozhnevaní muži, novodobí futuristi?

Na koho sa hnevajú? Na úradníkov, na profesorov, na biele tváre falošných študovní a nič nehovoriacich kabinetov?

Je tu úradník, ktorý vás klame, je tu človek, ktorý podvádza, je tu papier za papierom s váženými úradnými pečiatkami, ktorý nemožno použiť, lebo pod ním je iba falzifikát pravdy.

„Beda bezstarostným na Sione,“ vraví prorok Ámos, „a tým, čo sa bezpečne cítia na vrchu Samárie, popredným prvého z národov, ku ktorým na radu prichádza dom Izraela!“ (Ámos 6,1).

Hľadajme spravodlivého. Prejdime z úradu do úradu, vojdime do kancelárií starostov, primátorov, vojdime do miestnosti šéfov veľkých oddelení a pátrajme v papieroch, či majú pečať Božieho práva a Božej spravodlivosti.

Alebo – sú v nich červy pýchy a vedomých podvodov? Alebo – sú v nich čierne peniaze a rakovinové nádory útlaku?

Čo sme v tejto spoločnosti zdedili? Komunizmus? Alebo súčasný sociálny či podnikateľský terorizmus? Alebo politický? Odkiaľ prišiel? Z našich vlastných sŕdc?

Takže to napokon nie je iba vynález Babylonu alebo Ameriky, ale vynález pýchy a vzdoru každého človeka voči Bohu?

Voči tomu Bohu, ktorý nás uviedol do krajiny nového života, do krajiny zasľúbení, nových domov, nových viníc, do nových záhrad, my sme v nich však okamžite začali plieniť všetko, čo malo byť  na dlhé desaťročia vážené na váhach Božej spravodlivosti najprv najslabším? Najprv vdovám, sirotám, zraneným, utláčaným a bezmocným?

Ach, ako sa mohol pri našej dobrej vôli tešiť v našej blízkosti pred Božou tvárou najprv ten najslabší! Ako sa mal a podľa Božej vôle mohol tešiť z dobrého ovocia dobrej viery svojich svätých kniežat! Keby…

Keby práve tie kniežatá nezačali na stolcoch zo slonoviny piť pre vlastnú zábavu víno vlastných podvodov, vlastných zrád a svojvoľného násilia vlastných rúk…

„Nazdávate sa, že je ďaleko deň pohromy, a približujete si vládu násilia. Beda tým, čo vylihujú na posteliach zo slonoviny a na svojich lôžkach sa vystierajú, jedia jahňatá zo stáda a teľce zo stajní…ale necítia žiaľ nad troskami Jozefa.“ (Ámos 6,3-6).

„Preto pôjdu do zajatia na čele zajatcov a prestane jasanie povaľačov.“ (Ámos 6,7).

Je to ťažký text?

Každopádne: už sa otvárajú dvere väzení pre vzdorovitých úplatkárov. Už sa otvárajú dvere väzení pre tých,  ktorí odmietli Božiu milosť a napriek mnohým Božím varovaniam naďalej bez zmilovania prenasledujú Jozefa, syna Jákobovho.

Prečo ho tak bezhranične prenasledujú?

Prečo ho prenasledujú aj potom, keď ho už uzavreli do suchej cisterny, v ktorej vody niet?

Chvejem sa pri týchto slovách  – veď takých násilných boháčov poznám z tesnej blízkosti…

A tak varujem:

V týchto dňoch už prospechárske kresťanstvo, prospechárske podnikanie, ani prospechárske úrady neobstoja. Deň pohromy nastal.

„Lebo hľa, Hospodin prikazuje. On rozbije veľké domy na rumy a malé domy na trosky. Či bežia kone po bralách a či more orú volmi? No vy ste právo premenili a jed a ovocie spravodlivosti na palinu…“ (Ámos  6, 11-12).

Od tejto chvíle v blízkosti Jozefa, syna Jákobovho, neobstojí nijaký podvod, žiaden útlak, tu už nebude môcť ďalej nikto beztrestne v blízkosti dediča Božích zasľúbení kriviť váhu najvzácnejších Božích slov.

Deň, v ktorom bezstarostní boháči začnú kvíliť, je na dosah.

Knižnica, tučné zväzky práva, váha sudcovských, právnických, žalobcových či obhajcových slov…

Zvíťazí pravda, a či lož?

Váhy práva sa kyvocú v ostrom slnku Božej prírody. ..

A v ich pohybe sa náhle ozýva oznam z nebies: Svet naďalej patrí Bohu, i keď človek ho už celkom znivočil, pošliapal, i keď doň chcel zasadiť iba vlastné pomníky a vlastné stopy vlastných katedier účelovo zneužitej spravodlivosti.

Tí, ktorí sa ešte včera smiali, budú mať už zajtra tváre v plameňoch hanby. Budú horieť v svetle, s ktorým nikdy nerátali. Budú horieť v ponížení, s ktorým pri vlastnom profile nemali nijaké skúsenosti.

Horí deň Božieho súdu v blízkosti všetkých neverených ako rozpálená pec.

Kto a ako ju uhasí?

A všade sú prízraky. Čierne mraky a zlomené palice. A úškľabky starcov.

Skončila sa moja mladosť, moje detstvo, moje ľahko rozvetvené vety. Už neviem ľahko hovoriť, preto nemôžem písať. Všade je teror.

Cestovná kancelária terorizovala účastníkov zájazdu, ktorý sama zorganizovala. Kolaps, plač, ošiaľ, bezvedomie. Peniaze. Ak nezaplatíte tridsať euro, zostanete zamknutí v horúcom autobuse bez klimatizácie.

A čo ešte? Študentky v tričkách? Štúdium, skriptá pri bruchu? Pekne vejúce vlasy?

Áno, za stolíkom, tam, kde ruka čašníka nedosiahne: všetko je rozliate. Kvapalina, tekutina, jedna veľká slza. Ťažký pôrod, prízrak interrupcie, potratu.

Odkiaľsi z hôr sa blížia do mesta ťažké, vlhké dažďové kvapky, ktoré zmetú z pouličných stolíkov obrusy a z ťažkých konštrukcií stany nových výšin.

Nemáme už blízkych ľudí, ostali iba ich stopy.

A akýsi Derrida, ktorý tie stopy skúmal.

Empíria nie je dôveryhodná a nijaké ilúzie on neuznáva. Iba dekonštrukciu! Rozložil skutočnosť, tak ako Ionesco počul, že ktosi chcel rozložiť úzkosť. A potom starý pán Ionesco povedal: Tvrdí to budhizmus, úzkosť vraj možno rozložiť ako stroj a keď nájdeme jej príčinu a zahodíme ju, budeme bez úzkosti.

Podobnú príčinu úzkosti chcel nájsť aj Freud? Tak to chápal dramatik absurdného divadla Ionesco: budhizmus má blízko k psychoterapii.

Takže: za čím budeme teraz plakať?

Za ničím.

Plač je ošiaľ, z ktorého treba utiecť ako z tunela.

V našej hlave je neviditeľný a nepočuteľný plač. Musíme ho z nej dostať.

Ale ako? Tak, že postavíme nové veže v New Yorku, svoje nové stany na výšinách? Aké to budú veže?

V New Yorku najvyššia dosiahne výšku 541 metrov, tá sa bude volať „Veža slobody“, a k nej pribudnú ešte ďalšie tri.

Ich vizualizáciu predstavili v ktorýsi štvrtkový večer v roku 2006, niekedy v septembri, vtedy, keď padá lístie, vtedy, keď padajú slzy z očí americkým bábikám.

Vtedy, keď nejaký prst modernej daktyloskopie hľadá nové písmeno novej abecedy. A novú nádej…

Nádej? Akú nádej?

Otvorme Písmo. A s dôverou čítajme nové písmená novej abecedy:

„Takto vraví Hospodin Pán: Kvíľte! Beda tomu dňu! Lebo blízko je deň Hospodinov, bude to zamračený deň, bude to hodina pre národy.“ (Ezechiel 30,2-3).

11. september 2001, to bola hodina pre národy.

Zamračený deň, keď kvílila celá Amerika, nielen Manhattan. Zamračený deň, plný dymu z Kainovho oltára.

Ako sme sa práve presvedčili, už prorok Ezechiel videl ten deň, ktorý sa  11.septmebra v roku 2001 naplnil.

„Hodina pre národy!“

A teraz?

V roku 2006 predstavujú v Amerike „vizualizáciu troch ďalších mrakodrapov, ktoré pribudnú k Veži slobody, významní architekti“. Noviny písali: „Architekti predviedli mimoriadne pôsobivé projekty.“ Pokračujme v čítaní novín: „Najpríťažlivejší z nových budov je projekt 78-poschodového mrakodrapu od Normana Fostera. Na vrchole budú štyri svetlomety v tvare diamantov, v noci osvetľujúce Manhattan.“

A ďalej: „…dvojičky symbolizujú hrôzu útokov, pri ktorých len v New Yorku zomrelo 2759 ľudí. Americký prezident (vtedy, v roku 2006) George Bush sa v posledných dňoch venoval výhradne téme terorizmu…“

Potom noviny píšu čosi o hranom filme s názvom „Cesta k 11.septembru“, ktorý viní z tragických udalostí predovšetkým Bushovho predchodcu Billa Clintona. Film „naznačuje, že Clinton a jeho najbližší ľudia boli priveľmi zaťažení jeho sexuálnou aférou s praktikantkou v Bielom dome…“

A teraz?

V Písme to čítame presne: „…v Egypte budú padať zabití, rozchvátajú jeho bohatstvo a jeho základy budú zrúcané.“ (Ezechiel 30,4).

Základy, miesto, ktoré nazývame Zero, teda: Nula, znamená koniec pýchy človeka.

Ale: naozaj vo chvíli „zániku ľudskej pýchy“ vidíme všetci na tvári zeme počiatok novej abecedy nového života? Skutočne to vidíme práve v nových projektoch nových mrakodrapov?

Pyšná moc Egypta už klesla…

Finančné trhy, banky, veľké domy Veľkej krajiny, nádejnej Ameriky, nádejnej Európy, nádejnej Ázie, nádejnej Afriky  sú v prachu. „Potom poznajú, že ja som Hospodin, keď založím oheň v Egypte a dolámu sa všetci tí, ktorí ho napomáhajú.“ (Ezechiel 30, 8). – „Potom zničím modly a urobím koniec bôžikom z Memfisu.“ (Ezechiel 30,13).

Sedieť v kaviarni – hoci nie práve v Memfise – a na nič v tej spare nemyslieť, iba piť osviežujúci nápoj v tieni nového života, v občerstvujúcom vánku – iba čakať na nové mrakodrapy? A na nové drapy mrakov?

Kedy vyrastú?

Kedy si ich budeme môcť sfotografovať a kedy na našom novom Manhattane začne opäť prekvitať cestovný ruch a plniť tak pokladnice mesta?

Lavica, na ktorej sedel, ostala prázdna. Bol to vlastne iba ohobľovaný kmeň stromu.

Ako to napokon skončí s chorou ženou dnešného hostiteľa všetkých, ktorý oslavuje akési jubileum? Domáci pán, Ing. Doktor, inokedy človek so zle naladenou mysľou, sa teda teraz veselí!

Hriešnici, pomyslel si František.

Ale potom stuhol: Hriešnici? Prečo tak – a vždy iba tak! – o nich zmýšľam?

Mladé dievča práve nieslo na stoly v tej spare tortu s čerešňami.

František sa za tým dievčaťom obzrel, odchádzal však už dovnútra rekreačnej vilky. Ing. Doktor sa v tom čase najlepšie zabával – najprv s akousi dámou pri torte, a potom v blízkosti pachov ľudských vreteníc, ktorí sa na cudzom slnku krútia vždy len za vlastným úspechom.

On sa svojím chlebodarcom nikdy neklaňal. Na druhej strane – premýšľal – , aké je zrkadlo mojich úmyslov? Čo zasa v mojich úmysloch vidia iní?

„Sú to pôžitkári, ktorí žijú len pre vlastnú vôľu,“ vravela Františkovi na smrť chorá manželka Ing. Doktora Helena. „Vlastný cit a vlastnú myšlienku nemajú. Človek sa tej cudzoty bojí. Otravuje ho to.“

„Nič z toho, v čom môj muž žije, v skutočnosti neexistuje,“ hovorila ďalej. „A on to vie. Lenže…nechce si to pripustiť. Priznať. V tom je jeho veľká tragédia. Aj keď žije, pravda je iná. Už dávno umrel.“

Teatrálna dohoda so lžou, pomyslel si František. A ona, Helena?

Kedysi údajne zvádzala nepevných a neodolných mužov ako na bežiacom páse. Teraz? Navlieka si na tvár estetickú masku klamu?

Bože môj: ako je to vlastne?

Kruh posmievačov? To sú tí, ktorí opovrhujú ľuďmi, hľadajúcimi cieľ svojej cesty? To sú tí, ktorí opovrhujú… aj sami sebou?

Zrazu, v krátkom okamihu, sa Helene pred jeho tvárou zľakla kontinuálne prebiehajúcej vraždy slovami. Zabíjala všetko, čo chcelo byť hoci len v náznaku v nešľachetnom človeku čestné. Preto umierala?

Ľudia so smiechom z predpeklia – tí vonku – stíchli. Onedlho sa rozídu. Poznajú skutočné peklo, ktoré im horí pred tvárami i za chrbtami. Poznajú zrady a sami zrádzajú. Poznajú okrádanie a sami kradnú. Poznajú vraždenie a sami vraždia. Poznajú neláskavosť a sami sú neláskaví.

Ako sa však z tých plameňov možno dostať? Kto im to povie a kedy?

Aj František sa dnes vo vlastnej duši vysmial cudzej bolesti. Vedel to…

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Helena, manželka Ing. Doktora.

Nemohol jej povedať, čo sa stalo. Veď zatiaľ nedorástol ani na vlastnú bolesť. Nie, nemohol.

Áno, zatiaľ sa tej možnosti, rásť najmä vo vlastnej bolesti, ešte bál.

„Áno,“ povedal Ján ironicky. A deklamoval:, „Múdry v hraniciach svojich obytných, ale pre našu zdravú dušu… neobývateľných metrov štvorcových! Múdry vo vlastnom vedeckom bunkri,“  rozosmial sa.

„Si jednoducho nepríjemný a komplikovaný,“ urazila sa.

„Ten prefíkaný deduško nevie nič o sociálnych otrasoch a výbuchoch. Len o nich píše. To totálne neznášam. Pokrytec a farizej. Takí v umení, v kultúre a vo vede  nemajú čo robiť.“

Nie je to tak, pomyslela si doma na balkóne, kde fajčila. On – pozrela na Jána, ktorý sedel vnútri bytu – ho nepozná.

„Nie je to muž, Janička,“ povedal jej neskôr. „Nie je to človek, ktorý prešiel ohňom…“

Otvorila knihu toho deduška, mala v nej podčiarknuté niektoré jeho vety… tvrdou ceruzkou.

Sama nevie, prečo si vtedy na okraj stránky pripísala túto biblickú radu: „Blahoslavený, kto nechodí podľa rady bezbožníkov, na ceste hriešnikov nestojí a v kruhu posmievačov nesedí, ale v zákone Hospodinovom má záľubu, o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“ (Žalm 1,1-2).

Akoby predvídala práve situáciu, ktorá sa odohrala vo vedeckej knižnici: Suverénne obvinenie starého pána a svieže ľahtikárstvo Jánovo!

O niekoľko dní starého literárneho vedca, ktorého skrytým spôsobom odmieta celá univerzita, navštívila. Stačila vedľa jeho dverí zvonček, pričom si uvedomila, že na takú návštevu treba odvahu a guráž.

Bola však rozhodnutá – ona sa znalcovi zákonov ľudskej fantázie i myslenia, ktoré k nám prichádza z nebotyčných sfér, vzoprie! Či len on vie také myslenie uzemniť –  nikto iný?

Rozhliadla sa v miestnosti, do ktorej ju uviedol. Žije -nežije? Je už načisto mŕtvy ako skulptúra, a či ešte dýcha?

Na okrúhlom stolíku videla šálku s kávou, škatuľku s cigaretami, noviny, pero, papier… A kdesi v úzadí hralo staré rádio.

„Nedeľu čo nedeľu počúvam rozprávky,“ začal starý pán zvláštnym spôsobom zvláštny rozhovor. „Pretože ľudia v televíznych či rozhlasových debatách len mudrujú. Mám toho po krk,“ povedal. „Sú ako tí cirkevníci, ktorých tak ľahko kritizujú… Vravím: Naučte ich pravde vy, keď tú pravdu poznáte! Nesmejte sa z cirkvi a z biskupov! Naučte ich pravde! A morálke!“ vravel a v trasľavej ruke držal cigaretu.

Potom pokračoval: „Naši politici a angažovaní umelci majú plno slov o zákone, o svätosti v politike či v ekonomike, o čistote…akoby žili v najvyšších náboženských či politických oddeleniach!“

„Ako sa teda žije v kostoloch či v cirkevných budovách, to neviem,“ pokračoval, „ale viem, ako sa žije s ľuďmi, ktorí majú v duši prázdno…“

Bola tam niekoľko hodín. Nevedela, o čom sa neskôr zhovárali, nekontrolovala sa, bola totiž nečakane slobodná. S nikým a s ničím nesúťažila, nebol tam nijaký ostrý stret názorov…

„Viete, čo je to komôrka srdca?“ opýtal sa jej, keď odchádzala. „Ja to už viem,“ šťastne sa usmial.

A potom ešte dlho, dlho pred ňou v otvorených dverách, ktoré o chvíľu zavrie, stál.

Bol to človek, z ktorého vyšumel, napodiv, všetok život.  Hovoril tichým a nevýrazným hlasom. Bol neurotický. Niečo sa mu stalo. Povedal: „Bol som dlho utláčaný…“ Bol som bitý, ponižovaný, zovšadiaľ ma nakoniec vyhodili, lebo všetko sa vždy obrátilo proti mne. Jeden neznámy človek ma za vami poslal. Vy vraj každého pochopíte. „A ja nechcem nič iné, iba pochopenie,“ povedal mladý človek.

Starec videl, že v mladom človeku je zakonzervovaná sebaľútosť. A potom odpor ku všetkému, čo je úspešné, prvé, skvelé, farbisté. V čom dýcha vitalita, naturálnosť života.

Do študovne vošla mladá asistentka, mala voňajúce, pulzujúce telo. Bola v pohybe. Ustavične na čosi závažné myslela, čosi dôležité komentovala, vždy sa na niekoho obrátila s nejakým okamžitým nárokom. Nebála sa ľudí. A potom, nebála sa ani mladosti, ani staroby. To prítomný mladý človek, ten sa bál všetkého.

Ale je to naozaj tak? Bál sa? Starec bol múdry. Vedel, že práve tento mladý človek v živote veľa dokáže, pretože on svoju energiu nemárnil na podružné veci. Podružné veci obšťastňujú, ale nakoniec ničia, človek sa v nich rozloží.

„Toto znamená pre vás život?“ pohol mladý človek rukou a tým gestom ukázal na najbližšie okolie, v ktorom  sa už mladé dievča, dcéra nejakého papaláša, strácala.

Starec vedel: to ja som v skutočnosti nevýrazný, urazený, porazenecký človek.  To ja som človek, ktorý sa modlí iba pre seba, číta iba pre seba a všetky vzácne texty zadržiava len pod svojou rukou.

Tak mladému človeku pomohol. Uvoľnil mu miesto pre život.

„Tá žena nič nehovorí, iba fajčí. Niekedy ženy nefajčili. Teraz je to normálne. Je otrávená – alebo tuší, že dnes sa udeje niečo veľkolepé? Pozerá televízor, prepína programy, pije kávu, potom zazvoní telefón a ona dlho telefonuje.“

Žijeme ako v laboratóriu medzi skúmavkami. Aj ja sa tak niekedy cítim. Vezmú mi každé ráno krv a povedia? Dobrá! Alebo: Zlá! Dnes musíte ísť na vyšetrenie. Každé ráno sa bojím vyšetrenia. Bojím sa toho, že som nečistá, zlá, že som niekde urobila zásadnú chybu. Prečo ma manžel opustil? Ba vlastne: Opustil, či neopustil? Sama neviem, v čom sa nachádzam. V jednej dlhej a nebezpečnej neuróze, ktorá je ťažká a vysiľujúca ako koľajnice metra. Ako tunel, v ktorom nevidím nijaké svetlo. To ste maľovali pre mňa. I ja často fajčím. I ja neustále prepínam programy… Neviem sa sústrediť na jediný obraz. Potom však príde Slovo a to Slovo ma zachráni. Viete, čítali ste mi Žalm 107. „On poslal svoje slovo a uzdravil ich a z ich hrobových jám ich vyslobodil.“ (Žalm 107,20). Bolo by to možné? Je to tak blízko. Čierny tunel – a predsa svetlo.

Vy potrebujete pokrm. Dobrý a výdatný pokrm. Duchovný pokrm. Nie obraz o pokrme – ale pokrm! Vy sa potrebujete nasýtiť Božím Slovom. Poďte medzi učeníkov, ktorí vymŕvajú na poli klasy. Ktorí chodia s Kristom.

Ako to mám urobiť?

Tak ako teraz. Ste v meste, ale našli ste v ňom človeka a človek našiel vás. Pritom oboch ľudí ako prvý našiel Kristus. Odviedol ich do podzemia, do metra ich ťažkostí, aby práve v tej tme prekonal tmu svojím Slovom a svojou Nádejou. Dnes niet čas hľadať svetlo v ľudskom svetle. V ľudských nádejách. Dnes už nehľadajte svetlo v bondovkách, v telenovelách, dnes sa vyhýbajte prázdnemu relaxu médií. Dnes sa utíšte, stíšte a – poďte ku Božiemu Slovu. K ticho prestretému stolu Pánovmu. Sme tu dvaja a predsa sme traja. Medzi nami je vždy náš neviditeľný Priateľ, s ktorým si môžeme denne telefonovať neviditeľným telefónom. S ktorým si môžeme denne písať. Viete, kto je tým Priateľom? „Pretože máme veľkého Veľkňaza, ktorý prenikol nebesá, Ježiša, Syna Božieho, pridŕžajme sa vyznania. Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, lež máme Veľkňaza, podobne pokúšaného vo všetkom, ale bez hriechu. Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“ (List Židom, 4, 14-16).

DRUHÝ OBRAZ

„Večer píše list. Na oči si založí okuliare, je to celkom pekná a nežná žena, z toho sa dá usúdiť, že píše niekomu, koho má rada. Medzitým varí. Odchádza do kuchyne a dvíha vrchnák hrnca. Potom v ňom niečo mieša. Zrazu sa z pary vynorí akýsi človiečik, ktorý v priebehu minúty dorastie do dospelého muža. Je to muž jej snov! Celkom tak si ho predstavovala! Podobá sa, nevdojak, na najnovšieho predstaviteľa Jamesa Bonda Daniela Craiga.“

Hovoríte, že nemám podliehať médiám a snom. Ale keď denne varíte večeru len pre nasýtenie tela, ako sa nemáte nadýchať iba vône, ktorá dráždi zmysly?

Pre koho tu večeru varíte? Pre koho žijete? Pre Jamesa Bonda svojich detských nádejí alebo pre svojho tichého Priateľa, ktorý vás nevyrušuje svojou trúfalosťou, ale vždy rešpektuje vaše súkromie? On vám pripravil odpočinok, do ktorého smiete vchádzať. Odpočinok, aký svet nepozná. Prečo sa teda vždy necháte vyrušiť mužom, ktorý nosí za opaskom zbraň? Ktorý je trúfalý, sebavedomý, žiariaci, ľadovo pokojný, ktorý… Je iba mužom z filmu?

Áno, vidím spomienku. Žijem v minulosti. Žijem vo vlastnom ponížení, ktoré sa usilujem prekonať tak, že ten film, ktorý zašiel priďaleko, sa pokúšam vrátiť späť – v pôvodnom znení s titulkami. Tie titulky však už nesedia. Všetko je zrazu v rozpore. Naše manželstvo – manželstvo s mužom, ktorý odišiel k priateľke – sa rozpadlo preto, lebo…medzi nami nastal tento zmätok. Obrazy z minulosti zostali, obaja však vidíme ten minulý film už inak. Chceme ho oživiť v niekdajšom stave, ale nejde to. Taká reštavrácia sa nepodarí. A pokiaľ ide o prítomnosť a budúcnosť, každý z nás je už na iných cestách. Tie sa nespájajú. Pocit, že sa čosi spája na mieste, kde stojí naše osamelé a v skutočnosti naše opustené dieťa, je iluzórny. Viem to. Čo však mám teraz v tomto stave robiť? Je to absolútne neriešiteľné!

TRETÍ OBRAZ

„Opäť jej ktosi volá. James Bond sedí na gauči a usmieva sa, urobí si pohodlie. Ten, kto volá, je jej dobrý priateľ. Dohodli sa ešte včera, príde dnes niečo po ôsmej večer. To jemu písala ten list. Pre istotu. Keby mu počas rozhovoru zabudla povedať to hlavné, v tom liste to bude. Počas odchodu mu ho dá.“

Teraz dávajte dobrý pozor. Teraz nesmiete podľahnúť omámeniu. Ježiš Kristus v najťažšej situácii svojho pozemského života v Getsemanskej záhrade tvrdo bdel. Bojoval ťažký duchovný boj. Nebojoval pritom v skutočnosti proti krvi a telu, ale proti mocnostiam temnosti v povetrí. Keď mu po prvý raz Peter povedal, aby nešiel na kríž, odvetil mu: Choď za mňa Satan, pretože nemyslíš na veci Božie, ale na veci ľudské! Naším najťažším pokušením je, že v rozhodujúcich chvíľach života myslíme na veci ľudské oveľa nástojčivejšie ako kedykoľvek predtým. Učeníci v priestore takého zápasu dokonca ťažko zaspali. Pán nám však vraví: Bdejte! Pretože váš protivník, diabol, okolo vás obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral. Vy sa mu však vzoprite! „Za vzor, ako znášať súženie a byť trpezlivým, berte si, bratia, prorokov, ktorí hovorievali v mene Pánovom. Ajhľa, blahoslavíme vytrvalých. O Jóbovej vytrvalosti ste počuli a videli ste aj to, aký koniec pripravil mu Pán, lebo ľútostivý je Pán a milosrdný.“ (List Jakuba 5, 10-11). Každý z kresťanov musí byť v najťažšom období svojho života vo veľmi tesnom spojení so svojím nebeským Otcom prostredníctvom Ježiša Krista.

Lenže keď som omámená vôňou pozemskej potravy, zrazu nevidím a necítim to, čo je podstatné. Naopak, vtedy hľadám náhradný, alternatívny svet a v ňom svoj sen o mužovi, s ktorým žijem alebo s ktorým chcem žiť. Rovnaký sen snívam aj o svojej rodine. Ale skutočnosť je kruto iná. Je drsná a ťažká. Kde je v tej chvíli Pán?

Je tu rozpor medzi Slovom a vašimi očami. Vy vidíte niečo iné, než to, čo vám chce ukázať Božie Slovo v svetle zasľúbenia. Realita života sa vám zdá blízka a Božie zasľúbenie ďaleké. To je však klam. To, čo je rýchle a blízke, čo človeka premáha svojou vôňou a dotykmi, nie je pravdivejšie ako Slovo Božej pravdy, ktoré je navonok vzdialené a odťažité. Veď si spomeňte: Len čo ste sa započúvali do Božieho Slova, do rozhovoru s pravým Priateľom Ježišom Kristom, hneď k vám podišiel Protivník a začal pôsobiť na vaše zmysly a na váš zrak. Nastal súboj – súboj vo vašom srdci.  Dostali ste sa do novej krízovej situácie, akú ste dovtedy nepoznali. Ste jednoducho na tej biblicky známej križovatke, o ktorej píše Jeremiáš (6,16). Teraz sa však máte zadívať na cestu, ktorá vedie k dobru a po tej vykročiť… Dovoľte, aby som vám pripomenul dva dôležité texty. Prvý: „Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu (Ježišovi): Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ (Matúš 4, 3-4). A druhý: „Keďže teda platí ešte zasľúbenie, že vojdeme do Jeho odpočinku, bojme sa, aby nevysvitlo, že niekto z vás zaostal. Lebo evanjelium  sa nám práve tak kázalo ako im. Ale počuté slovo nič im neosožilo, keďže nezrástlo mocou viery s tými, čo ho počuli.“ (List Židom 4,1-2).

To znamená, že mám odmietnuť svoju predstavu muža, svoj naivný detský sen, teda – nejakého pozemského, a v podstate virtuálneho  Bonda a… Nenechať sa v čase, keď sa ku mne ozýva aktuálne Božie Slovo, vyrušiť? Ale ako to môžem zvládnuť?

Musíte tomu svojmu Bondovi povedať niečo silnejšie, než vám vraví on: Musíte mu povedať ako výzvu do toho, čo sa má medzi vami diať ďalej, Slovo Božie. To, čo povedal pokušiteľovi Pán Ježiš. Človek nemôže žiť samým chlebom, teda vecami, ktoré sú len dočasné a napokon zlyhávajú a hynú. Je tu obdobie, keď sa celou váhou svojho života musíte oprieť o samotné Božie Slovo – ako o jedinú bránu svojho odpočinku. Vstúpte do tej brány a nedbajte pritom na  nijaké obavy. Pán sa o všetko ostatné, čo potrebujete pre pozemský a praktický život, postará.

Keď sa stretávate so Snom svojho života, ktorý nikdy nie je trvalý, musíte mať blízko ruky pripravený List. List od Priateľa a List Priateľovi. Prečo? Lebo vtedy človek, ktorý ešte nie je zrastený mocou viery s Božím Slovom, si to Slovo má pripomínať „z listu Slova“. Čo ste vraveli naposledy svojmu Priateľovi, ktorým je v prvom rade Ježiš Kristus? To, že prijímate Jeho objatie. To, že sa chcete teraz radovať v Hospodinu… Iné objatie, kým sa nestane čistým, musíte načas odmietnuť.

Čo to prakticky znamená?

Poslednú výzvu: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ (Matúš 4,4). To nie je moje slovo a to nie je vaše slovo. Tomu príkazu sa musíme prispôsobiť všetci, najmä v hraničných situáciách. Ak niekto vzdorovito odmieta plán Boží, stráca slobodu. Musí ísť podľa Božieho Slova pod zákon. V tej chvíli sa pre neho končí čas zhovievavosti. Všetko, čo tomu človeku bolo dosiaľ tolerované a trpené, všetko, čo prijímal ako vašu zhovievavosť a odpustenie a po čom opakovane stále nanovo šliapal a šliape, musí byť teraz postavené na Boží príkaz do nového svetla – a to za každú cenu. To nové svetlo pre tých, ktorí neprimerane používajú zákon a myslia iba na svoj prospech a iných utláčajú, je zapísané v 1. Timoteovi 1, 8-11): „My však vieme, že zákon je dobrý, keď ho niekto jemu primerane používa, vedomý toho, že zákon nie je pre spravodlivého, ale je pre zločincov a neposlušných, bezbožníkov a hriešnikov, nesvedomitých a zvrhlých, pre otcovrahov a matkovrahov, vražedlníkov, smilníkov, samcoložníkov, kupcov s otrokmi, luhárov, krivoprísažníkov a proti všetkému, čo sa protiví zdravému učeniu; to je podľa evanjelia slávy blahoslaveného Boha, ktoré mi bolo zverené.“  Kto ruší manželský vzťah cudzoložstvom a smilstvom, musí po čase milosti, ktorý sa uzatvára a má svoju hranicu, počítať s rozvodom.

ŠTVRTÝ OBRAZ

„James Bond sa spýta, či sa niekam chystá. Ona sa zháči. Nie, nikam, povie zamyslene. Hľadí Bondovi do očí. Čo mu teraz povie?
„Nemôžete odísť a vrátiť sa neskôr, pán Bond?“
James Bond zvážnie a povie: „U vás mám presne vymeraný čas. Môžem  tu byť len medzi ôsmou a desiatou hodinou večer. Potom navždy odídem. Som váš sen, ktorý sa vám splnil…“
Je to tvrdé, ale musí mu to povedať. „Prepáčte, ale ja… Práve teraz na vás nemám čas. Je mi to skutočne ľúto.“ – „To je v poriadku,“ povie James Bond, vstane z gauča, zapne si dôstojne sako.“

Váš manžel určite pochopí, že od istého momentu už pre doterajší spôsob jeho jednania nebudete mať nijaké pochopenie a nijaký čas.  Aj on bude musieť zo súčasných návykov, v ktorých zatiaľ dieťa určitým spôsobom vlastní, odísť. Tak na to pamätá zákon a právo: nijaký rodič, ktorý svoje manželstvo zrušil, nemôže do svojej niekdajšej rodiny vstupovať ľubovoľne a podľa vlastných predstáv a zámerov. Možno ešte potrebuje čas – aby si usporiadal myšlienky. Povedal predsa, že jeho rodina je pre neho v hĺbke srdca prvoradá. Povedal, že to vie… Chce ju zachrániť a budovať. Nechce svoje dieťa zničiť – ani vás.  Každý z nás sa v hraničnej situácii mení. Keď sa hriešna rola, ktorú sme kedysi svetácky hrali, naplní, keď dospejeme do stavu viery a Božieho pokoja, keď sa ocitneme v Božom svetle, sami zvyčajne pochopíme: Film je film, život je však život.  V živote platia úplne iné pravidlá, než v akejkoľvek mediálnej predstave.

Ale on to  nedokáže… Máločo z toho, čo dosiaľ v svetle Božej spravodlivosti a v svetle Božieho práva povedal, dodržal.

Tu mu môže pomôcť viera a modlitba dieťaťa. Tu mu pomôže iba Duch Boží, ktorý nám pripomína: „Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú.“ (Matúš 5,6). Verím, že Pán chce podarovať vášmu dieťaťu modlitbu, a to modlitbu pre vás oboch.

Mnohí silní muži dnešných dní sa správajú civilne tam, kde im vnútri horí iný oheň citu, nonšalantne tam, kde by boli radi otvorení a tvrdo zasa tam, kde sa potrebujú pred niekým otvoriť a bez obáv vyrozprávať…

Ale kde takého Pomocníka, pred ktorým  by sa takto mohli otvoriť, nájdu?

Mnohí priatelia ich už vo svete sklamali a sklamú. Jeden sa stáva špiónom toho druhého, a pozemsky orientovaný človek deň čo deň ničí bez milosti iného človeka: rovnako ako v bondovkách, rovnako ako v príbehoch, plných podvodov a zrád. Vo svete tvrdého zápasu o samotný chlieb a v jeho charaktere skutočných priateľov niet – sú však v blízkosti tých, ktorých svojimi priateľmi nazval sám Pán.

Kruh takého priateľstva má váš manžel otvorený.

PIATY OBRAZ

„Áno, je to v poriadku,“ povie a s úsmevom  James Bond  a odchádza. Jeho misia bola splnená. Obaja, on i tá žena, už vedia, že ani najkrajší sen sa nevyrovná skutočnosti. Prečo? Pretože v skutočnosti je zápas o pravdu a spravodlivosť, o lásku a právo skutočný, zatiaľ čo sen je a vždy zostane iba snom.